Tokyo Dark nie je bežnou adventúrou. Nie preto, že by išlo o jeden z úspešných projektov programu Square Enix Collective, ktorý by inak bez ďalšej podpory cez Kickstarter nedostal možnosť ukázať sa. To nie, je to jednoducho iná adventúra, možno skôr interaktívna kniha prevedená do virtuálnej podoby, ktorá má obrovský potenciál okamžite zaujať.

Aby sme však paradoxne odradili všetkých potenciálnych záujemcov o point & click žáner - nemáte tu inventár, v ktorom sa topia desiatky predmetov, logické rébusy sa tu v podstate žiadne nenachádzajú a väčšinu času strávite chodením, rozprávaním a voľbami ako zareagujete v danej situácii. Ak aj vezmete nejaký predmet, použijete ho o niekoľko obrazoviek ďalej automaticky kliknutím na aktívne miesto. V drvivej väčšine prípadov sa hrateľnosť zameriava na čítanie pútavo napísaného textu. Síce nedosahuje brilantnú úroveň knižných bestsellerov, no faktor zábavnosti má dostatok podnetov k tomu, aby vo vás prebudil záujem o ďalší postup.

Tak nám odpadla dobrá polovica adventúristov, ktorí potrebujú nielen dobrý príbeh (čo hra na dnešné pomery má, hoci po klišé nemusíte chodiť príliš ďaleko), ale chcú si to aj odklikať. Tu jedine tak, že sa snažíte, aby dialóg pokračoval. Klik-klik-klik. Ostatných možno odradí fakt, že Tokyo Dark je (šokujúco) japonská hra. A teda prostredie, v ktorom sa odohráva a do ktorého je situovaná, má špecifický ráz. Áno, volá sa to Tokyo Dark z dôvodu takého prozaického, že je do neho umiestnená. Súvisí s tým aj ďalší fakt: kultúra a vplyv životného štýlu. Nechýba ani mačací bar, zneužívanie školáčok spoteným a tlstým starým úchylom či ďalšie šialenosti, ktoré sa môžu stať realitou len v krajine vychádzajúceho slnka.

Pre hŕstku verných, ktorých neodradili ani predchádzajúce varovania, tu ostáva zaujímavý koncept trvajúci približne šesť hodín. Teda na prvé zahranie, Tokyo Dark stavia na to, že si príbeh detektívky Ayami Ito strihnete hneď niekoľkokrát, aby ste sa uvideli čo najviac z jedenástich koncov a odhalili maximum čriepkov z mozaiky skladajúcej príbeh o vyšetrovaní smrti kolegu, krvavého kultu, nadprirodzených javov a nejakej tej kliatby ako čerešničke na krvavej torte. Ayami bola úspešnou policajtkou, ktorá mala pred sebou fajn kariéru, za partnera rovnako úspešného Tanaka Kazukiho (partnera v pracovnej rovine i v tej vzťahovej), no namiesto sŕkania saké ju čaká čosi náročnejšie, pretože sa všetko trochu zvrtlo. Trochu dosť.

Šesť mesiacov dozadu bola naša hrdinka suspendovaná, pretože zastrelila červenovlasú dievčinu držiacu ako rukojemníčku mladé dievča. Žiadne oslavné fanfáry, ale poriadny „pucung". Nútené pracovné voľno bolo podporené hlasmi v hlave hlavnej protagonistky potom, čo dostala tajomnú masku. Ono to u psychológa márne ukecáte tým, že vás v hlave začali na výstrel nabádať podivné hlasy. Tobôž ak sa situácia po šiestich mesiacoch zopakuje, len v úlohe obete sa predstaví Tanaka a tentoraz vražde nezabránite. Vrahom je rovnaká dievčina, ktorú ste pred polrokom zastrelili a všetky stopy smerujú k vám. Vraha niet, psychika na dne, odznak na stole veliteľa a namiesto lúštenia maľovaných krížoviek sa rozhodnete vypátrať, čo sa to vlastne v Tokyu stalo. Nič pekné to nebude.

Triler doplnený duchárskym okultizmom je fajnová téma, ktorá sa nestratí napriek niektorým ľahko odhaliteľným zvratom. Kto je to červenovlasé dievča a prečo sa vám kafre do života, prečo máte divné vidiny a úroveň šialenosti vám stúpa s každým strašidelným momentom, keď na vás dačo vybafne - to sú otázky, na ktoré nájdete odpoveď postupne. Do toho sa vplietli aj niektoré filozofické myšlienky a múdrosti. Omnoho dôležitejšie je, že to človeka baví čítať. To robíte predovšetkým, herné prvky sú obmedzené na klikanie po zopár aktívnych miestach a náročnosť je takmer nulová.

Tokyo Dark je dvojrozmernou adventúrou - ako klasická plošinovka. Postavičkou chodíte doľava alebo doprava, ak môžete niečo spraviť (vziať predmet, pozrieť si miesto, vstúpiť do inej miestnosti), tak sa objaví štvorček s danou voľbou. Interface je skromný a prehľadne fukčný. Možností nie je mnoho, stačí ísť rad zaradom. Ak všetko spravíte, ako máte, dostanete tip, do ktorého miesta na mape sa máte presunúť. A aby ste sa v tých japonských názvoch nestratili, aktívna vám ostane len tá jedna jediná oblasť, takže nezablúdite ani vtedy, ak nedokážete nájsť toalety v obchodných domoch. Miesta, ktoré navštívite, sú úzko profilované: Shinjuku je zaflusaná noirová štvrť chudobnejšej populácie, Akahibara zas geekovská oblasť, kde nechýba ani bar pre mačky, Asakusa tradične japonská a tak ďalej.

Tu musíme vyzdvihnúť hudbu. Síce ide o len krátko trvajúce zhluky tónov alebo prosté  melódie, no výrazne formujú finálnu atmosféru daného miesta. Ak je treba, cítite napätie a strach, inokedy zas hudba podporuje depresívnu náladu či vás uvedie do infantilného mňaukania. To, že sa budete cítiť ako idioti, je druhá vec, no už sme upozorňovali, toto je japonská hra a ak chcete získať informáciu od mačacej barmanky, musíte poprosiť ako… ako mačka. Trochu to od odhaľovania staršej masovej samovraždy odbočí, ale aspoň nemáte v hlave stále potoky krvi, však áno. Dabing tu v podstate neexistuje, ale ozvučenie funguje aj v tejto minimalistickej podobe.

Ešte by sme mohli odhaliť trochu zápletky, spokojne zakrochkať nad peknými pozadiami (a zafunieť nad otrasnými postavami a ich animáciami pohybu), či utrúsiť nejakú tú múdrosť typu: byť smrteľnými neznamená, že nevieme kontrolovať život a smrť, tak sa o to ani nesnažme, veď všetko je v rukách osudu alebo sa nenecháme viesť zaslepení svetom ako bábky? Ale to si všetko prečítate. Pretože to bude robiť predovšetkým a keď to už máte toľkokrát zopakované, tak je jasné, že ak sa vám písmenká pletu aj v menu od McDonalda, toto nebude vaša šálka tekvicového latéčka.

Najväčší záujem pred oficiálnym vydaním hry pútal SPIN systém. Ak to skrátime, predstavuje S(anity) - P(rofessionalism) - I(nvestigation) - N(eurosis). Dobrý nápad - na papieri. Ale radšej to rozvedieme. Duševné zdravie vám klesá, ak vidíte veci, ktoré bežne na ulici nenájdete. Mŕtve dievčatká, ľakačky, hlasy v hlave a nejaký ten rituálik je v cene. Profesionalizmus zas hodnotí váš pracovný prístup k riešeniu problému. Môžete pracovníka železničnej stanice prinútiť, aby vás pustil ďalej násilím alebo mu ukážete mŕtvu vranu, z ktorej odpadne, lebo sa bojí krvi. Alebo si odomknete dvere výstrelom. Alebo ak si vôbec chcete tie dvere do policajného skladu otvoriť a nechcete, aby vás niekto videl, tak vypnete kamery, strážnika neomráčite, ale vylákate preč spustením požiarneho alarmu a… a už asi chápete.

Vyšetrovanie sa vám zlepšuje v momente, kedy nájdete ďalšiu stopu, odhalíte nové informácie a skrátka sa posuniete ďalej a necapkáte sa na jednom mieste. Neurózu je lepšie držať v dolných častiach, takže neklikať opakovane na tie isté predmety, nevystavujte sa zbytočnému stresu a všetky tie veci, ktoré vám povie všeobecný lekár a podľa ktorých by ste mali dať výpoveď, odísť žiť na opustený ostrov a v živote si nepozrieť žiadne správy či prečítať pochybné diskusie. Fígeľ je v tom, že tieto atribúty aktívne meníte jednotlivými činnosťami, čím definujete záver, ktorý na vás napokon vybafne. Však to znie zaujímavo a také samohrajky od Telltale sa v kúte môžu hanbiť?

Znie to zaujímavo, ale funguje to tak trochu kostrbato. Aby sme sa dostali na inú príbehovú líniu, je treba často voliť krkolomné riešenia, ktoré by sme inak dobrovoľne nespravili. Hlavne ak je výsledok rovnaký, len spôsob ako sa k nemu dopracujeme, sa líši. Alebo sme radšej obetovali jeden pohárik s barmankou (za čo sme boli popoťahovaní a bodík v chlieviku profesionality nám klesol), ale získali by sme novú informáciu a naopak vyšetrovanie zas stúplo. Chceme aj to aj to, no taká možnosť nie je. Navyše sa hra neustále automaticky ukladá a nový záver si vyskúšate až spustením New game+.

Zábava to nie je, pretože nie všetky dialógy sa dajú preskočiť a netušíte, kde je tá možnosť voľby a či nerobíte niečo nesprávne. Ak aj zmena nastane, nemusí byť nový koniec rádovo odlišný od toho pôvodného. Vybrané miesta, kde sa láme chlieb, dostanete cez save pointy ukázané, no vzhľadom na obmedzený rozpočet sa nedali čakať zázraky a ani sme sa ich nedočkali. Je tu tá možnosť a stále to vplýva na výsledok omnoho viac ako v The Walking Dead, no výsledok je nemastný-neslaný. Skrátka tu to rozseknúť a ak pôjdeš vľavo, dáš si na večeru tresku s rožkom, ak vpravo, zatrsáš si na diskotéke a ráno ťa bude bolieť hlava. A nebaliť to do zahmlených možností, ktoré sú občas absurdné, občas nezrozumiteľné a často oboje naraz.

Hra bola spočiatku zabugovaná až hrôza, no časom sa to zlepšilo, takže sa nám ju napokon podarilo aj spustiť (dokonca niekedy bežala na pozadí niekoľkokrát, obrázky sa nedali ukladať a podobne) a dohrať bez toho, aby sme ju museli pri programovej chybe rozohrať znovu. Stačilo ju reštartovať. Ale dlho trvá nahrávanie, niektoré herné prvky sú možno príliš zjednodušené, niektoré časové limity na voľbu prísne. No má to skvelú atmosféru: ak okolo vás začne všetko hučať, obraz sa vlniť a jediná možnosť voľby je kill her, tak si to užívate. Aj pri čítaní, je to napínavé. Ale SPIN systém by si zaslúžil doladiť, hoci v tom cítiť fajn myšlienku. Niekedy tých japonských úchylností už bolo dosť, technické spracovanie v ankete o počin roka excelovať nebude, avšak ako prvý pokus nadaného vývojárskeho tímu tu máte obstojnú interaktívnu novelu, do ktorej sa môžete pokúsiť začítať.