Nápad pre novú Mario Party hru bol prostý: zobrať z doterajších titulov 100 obľúbených minihier, urobiť z nich poriadnu kompiláciu a poslať ju fanúšikom na 3DS. Teraz je už len otázne, aké sa sem dostali, či sú dostatočne zábavné, prípadne ako sú predkladané hráčom a či je tu aj výživná porcia pre sólo hráča, ktorý by si takto dokázal natrénovať isté disciplíny pred vstupom do multiplayeru.

Štruktúra hry je zaujímavá a súčasne mierne zamotaná. Je tu všetko, čo čakáte, no nie je ľahké ku všetkému sa dostať, čo je prvé plus. Motivácia hrať a objavovať tu pretrváva od prvého spustenia hry, nič nedostanete automaticky na podnose. Prvá položka 100 Minigames má skrývať titulnú stovku, je prehľadne rozdelená do ďalších kategórií (napríklad jeden proti všetkým, 2 na 2 a pod.), no všetky hry nie sú k dispozícii okamžite, o čom vás jasne presvedčia veľké sivé otázniky. Tie dávajú pomyselnú stopku a potrebujete ísť hrať iné módy, aby ste sa dostali k ďalším možnostiam.

Pre sólo hráča či ako tutoriál poslúži súvislý mód, kde sa snažíte dostať cez všetky minihry a zbierať veľa hviezdičiek. Dostávate ich podľa umiestnenia – za prvé miesto tri, za druhé dve, za tretie jednu a pri štvrtej pozícii iba strácate život. Počet životov nie je nekonečný, takže ak neuspejete pár ráz v minihrách, vaša púť končí a pokračovať môžete buď od stredu sveta, alebo použijete amiibo figúrku (kto figúrku nemá, má iba jednu možnosť a pár disciplín si nechtiac zopakuje). To všetko ráta s vašou láskou k minihrám, no ruku na srdce – nie všetky sú také kvalitné, niektoré sú aj mierne frustrujúce a keď ich musíte znova opakovať, aby ste aspoň decentne obstáli, niekedy zábava s hrou klesá. No aj napriek menším neduhom je singleplayer porcia celkom výživná a oplatí sa ňou začať.

Eventuálne sa môžete pustiť rovno do 100 minihier a začať trénovať či spomínať v dostupných hrách. Väčšinou majú minihry VEĽMI jednoduchý princíp a viaceré trvajú do desať sekúnd. Napríklad ste na skale a máte sa uhýbať guliam z kanónu neďalekej lode. Alebo máte vrhnúť guľu do postavičiek goombas, ktoré tvoria súvislý pohybujúci sa rad (to pripomína sčasti taký bowling na hradbách). Po vzore Simon Says vám ukazuje Shy Guy vlajky a vy musíte zopakovať, ktorú ukázal (ibaže je to podliak krpatý, lebo sa niekedy pomýli v polovici a vy už nestačíte zopakovať svoju voľbu, takže ste out). Niektoré logické chuťovky ako goombas hrad majú dobrú pointu a fajnovú náplň, kedy musíte odkladať prekážky a ísť čo najrýchlejšie nahor, pričom ostatní majú rovnaký cieľ.

Poteší aj mód, kde sa snažíte súperiť na čas s Donkey Kongom, kto sa najrýchlejšie vyšplhá hore na liane, zatiaľ čo na vás padajú isté prekážky (pavúčik i kvetináč) alebo bežíte vyhýbajúc sa barelom a potom šplháte. Prakticky vždy platí, že ak je hra prepracovanejšia na viac ako 10 sekúnd, má lepšiu hrateľnosť ako tie kratšie, kde sa snažíte iba o jednoduchú vec – napríklad bojovať a nepadnúť na znižujúce sa číslo. Niektoré hry sú mimoriadne zábavné a budete ich opakovať, iné sú miestami nehrateľné a spoliehajú sa na náhodu (vybrať si udicu a dúfať, že tam bude ryba a nie ostatný pichliač, ktorý vás zrazí do mora). Istým hrám nepomáha ani ovládanie (napríklad minihra kopírujúca preraďovanie rýchlosti ako z Rýchlo a zbesilo).

No samotné ovládanie je vo väčšine hier slušne vyladené a trápiť sa budete iba málokedy. Väčšinou si vystačíte s analógovou páčkou a funkčnými tlačidlami (len bacha, ak ich treba stláčať naraz, to môže byť otrva), len občas zapojíte stylus alebo dokonca gyroskop, takže obrátite celé 3DS do jednej strany (platí to pre konkrétne preteky, ktoré pripomínajú miniWipeout, no majú iba jednu trať a veľmi nezabavia). Ak nie je hra úplne frenetická a máte pri nej čas aj rozmýšľať ako napríklad držať pevne 3DS a isté tlačidlá, aby postavička nespadla pri úzkej cestičke do priepasti, tak to funguje znamenite. Niekedy je ovládanie úmyselne prevrátené, čo je dobré oživenie minihry (ste omráčení a máte sa dostať rýchlo z Bowserovho zámku, takže ak stlačíte smer nadol, idete nahor a podobne – to funguje výborne).

Samozrejme, pri hre sa z veľkej časti hrá na nostalgickú nôtu. Autori rátajú s tým, že väčšina hráčov už minihry pozná a teraz si ich pripomenie, no u nás nastane skôr opačná situácia a mnohí budú skúšať minihry prvý raz a prekvapivo zisťovať, aké sú jednoduché či do akej miery sú funkčné. Na väčšine cítiť, že boli prekopané zo staršieho systému na novší a grafika je pekne prispôsobená 3DS možnostiam. Žiadne veľké prehliadky sa nekonajú, no vyššie rozlíšenie a vyladenie poteší.

Trošku je otázne, čo budú hráči robiť potom, keď odomknú a vyskúšajú všetkých 100 minihier, dajú si aj singleplayer porciu a súboje navzájom. Autori sem nasypali niekoľko módov, ktoré sa snažia predĺžiť hrateľnosť a mixujú stovku minihier, ako najlepšie môžu. Je tu Minigame Match, kde sa štyria hráči pohybujú po hracej ploche a využijú získané peniažky na nákupy hviezd. Decathlon je akoby desaťboj, teda si vyberiete určitý počet miniher a súperíte v nich za najväčšie množstvo bodov. Championship Battles vám umožní tiež zápoliť v skupinách.

Cieľ zobrať 100 minihier a urobiť z nich poriadnu kompiláciu vyšiel dobre, no od znamenitej hry je predsa len pár krokov vzdialený. V titulnej stovke sú zábavné i menej pútavé disciplíny a okrem hry pre sólo hráča, odblokovania všetkých a vzájomného zápolenia tu neostáva nič pamätné. Možno by pomohlo, keby bol počet miniher ešte vyšší alebo sa sem dostali skutočne tie najlepšie. Takto je to skôr taký výber z desiatich zábavných hier, ktorý poteší, ale na nezabudnuteľnú kompiláciu by potreboval ešte čosi viac.