Sci-fi horor Kocka z roku 1997 patrí medzi moje najobľúbenejšie nezávislé filmy. Film ponúkol nápad, ktorý vás chytil a prevyšoval jeho produkčné hodnoty, keďže to bol koniec koncov film s rozpočtom len $350,000. Priniesol ale zaujímavý casting (hneď niekoľko týchto tvárí ste mohli vidieť neskôr v známych sci-fi seriáloch) a neustále vás držal v napätí, dokonca by som povedal, že sa séria Saw o niekoľko rokov neskôr inšpirovala práve tu. Ak ste ho nevideli, rýchlo to napravte a potom sa vráťte dočítať recenziu. Pokračovanie a prequel ale pokojne preskočte, nestáli za veľa a pôvodný film bol najlepší.

Zdá sa však, že nie som sám, kto na tento film rád spomína (a raz za čas si ho pripomenie na DVD). Jeho základná premisa totiž zjavne inšpirovala aj nezávislý poľský tím Setapp, ktorý už minulý rok priniesol svoj first person puzzle titul Neverout, ktorý ste si mohli zahrať na VR headsetoch HTC Vive, Oculus Rift a Gear VR od Samsungu. A teraz sa tento titul dostal aj na Nintendo Switch, kam ho autori preniesli vlastne v presnom porte, ktorý len odoberá ponorenie do virtuálnej reality a všetko ostatné z pôvodnej verzie zachováva.

Neverout má naozaj veľa spoločného s Kockou. Vo filme sa skupina ľudí, ktorí sa nepoznali, ocitla v priestorovom bludisku, ktoré tvorili miestnosti v tvare kociek, kde na nich čakali rôzne pasce. Priestor na omyl tam neexistoval a to znamená, že cestu von niektorí z nich neprežili. V hre sa vaša postava ocitá v rovnakom bludisku. Teda najskôr neviete, že je to bludisko. Je to len miestnosť v tvare kocky okolo vás. Viete len to, že sa z nej potrebujete dostať von. Tam je však ďalšia podobná miestnosť, v ktorej sú ale pred vami zložitejšie prekážky, no postupujete rovnako. Dostávate sa do ďalšej miestnosti v tvare kocky a takto dookola.

V mnohých ohľadoch hra pripomína iné first person puzzle hry, či je to Portal, Antichamber, alebo aj ďalšie. Rozdiel je ale v tom, že prostredie okolo vás je vždy rovnako veľká miestnosť v tvare kocky, no vždy s inými nástrahami a iným rozmiestnením prvkov. Taktiež tu nepoužívate žiadnu „zbraň“, ktorá by vám pomáhala s progresom. Nevytvárate portály ani nič podobné. Dokonca sa hra spolieha na absolútne minimum interakcie, aby ste pri hraní nadobudli dojem, že ste na všetko úplne sami a nepomôže vám nič a nik okrem vás.

Priznám sa, že tento pocit môže vo VR fungovať veľmi dobre, ale na Switchi v tejto oblasti hra nevyčnieva z radu podobných titulov. Pomáha teda aspoň to, že naozaj musíte pri hraní uvažovať trošku inak a jediná vec, ktorou sa môžete riadiť, je gravitácia. Tá vždy pôsobí tam, kde sú vaše nohy. Pokojne môžete zo zeme prejsť na stenu, no tá sa v tom momente stáva podlahou a teda všetky predmety zhora padajú smerom tam. To je hlavný mechanizmus, ktorý vám pomôže v prekonávaní prekážok a taktiež hlavný mechanizmus, ktorý vám v ceste tie prekážky vytvorí. Neraz práve gravitácia bude tiež tým, čo vás v hre zabije a prinúti vás ísť od začiatku levelu. Často si za to budete môcť sami, inokedy vám zas dopomôže toporné ovládanie, ale k tomu sa ešte dostanem.

Cieľ v každej miestnosti je zdanlivo jednoduchý – musíte sa dostať k poklopu, ktorý vedie do ďalšej miestnosti. Ten je v úvode napríklad na strope a takto sa naučíte, že gravitácia sa v hre podriaďuje vám. Postupne ale prituhuje a prekážky sa stávajú zložitejšími. A nie iba tie. Pribúdajú tiež pasce a pribúdajú aj debny, s ktorými sa musíte naučiť pracovať. Totiž sami nimi hýbať nedokážete, to dokáže len a len gravitácia. Musíte tak neustále meniť smer jej pôsobenia a buď sami seba dostať tam, kam potrebujete, alebo tam dostať niečo iné. V prípade, že pracujete s debnami, musíte si navyše dať pozor na to, aby vám nespadli na hlavu, nakoľko to pre vás znamená okamžitú smrť, pred ktorou niet úniku, keďže postava sa hýbe veľmi pomaly.

Nie je problém zmanažovať jednu debnu, dokonca ani dve, čo bude neraz vašou úlohou. Problém nastáva vtedy, keď debny vytvárajú rady a pri pohybe musíte stále myslieť na to, že ak zo steny razom spravíte podlahu, zosunie sa celý rad. Nielenže to zmení tvar, ale zároveň vás celý rad môže trafiť. Pri práci s debnami vám často poslúžia plošiny, ktoré ich zastavia tak, aby ste ich dostali presne na to miesto, kde ich potrebujete. Alebo sa tam cez plošiny dostanete aj vy, aby ste cez sériu plošín spadli presne na poklop a dostali sa ďalej. Celý tento koncept je potom doplnený niekoľkými rôznymi druhmi nástrah a pascí.

Po prejdení prvých 20 levelov sa dostanete do akejsi centrálnej kockovej miestnosti, odkiaľ vyrážate k ďalším poklopom. Každý poklop vedie do novej série miestností a jeho farba indikuje to, aké pasce vás v tejto sérií čakajú. Ak je napríklad poklop žltý, čakajú vás tam pasce na princípe elektriny. Okrem toho tu nájdete tiež rôzne ostne, spínače, teleporty a tiež pasce s debnami. Za každým z týchto štyroch ďalších poklopov na vás čaká 12 ďalších levelov, takže ich v hre nájdete celkovo 68 a sú teda rozdelené do 4 akýchsi tematických blokov podľa toho, čomu v nich čelíte.

Po prejdení všetkých sa vám otvorí ten posledný, šiesty poklop a za ním vás čaká...asi koniec. Samotné rozuzlenie tu nehľadajte, hra len istým spôsobom skončí a môžete sa vrátiť späť a prebehnúť si niektoré levely ešte raz, no to je tak všetko. Ja viem, že k hre, ktorá sa inšpiruje Kockou, asi nepatrí žiaden happy ending. Ale tu ten koniec vlastne ani nie je, takže sa po tých pár hodinách budete možno cítiť aj trošku sklamaní, že autori dali príbeh úplne bokom, aj keď by vedeli ponúknuť niečo zaujímavé.

A tých hodín bude naozaj len pár. Čas som si pri hraní nemeral, nakoľko som naozaj nečakal, že bude hra taká krátka, ale boli to maximálne 3 hodiny a niektorými miestnosťami naozaj len preletíte. Netvrdím, že by hra automaticky mala byť taká náročná, aby sa vám z nej upiekol mozog, ale predsa len by zaujímavejšia dĺžka a vyššia náročnosť hádaniek hre neuškodili, ale skôr pomohli. Riešenia sú občas možno až príliš očividné a stačí sa len pozrieť pred seba a už viete, kam sa musíte dostať a čo k tomu potrebujete. Možno na Switchi to až tak neplatí, ale v rámci VR pravdepodobne nebudete mať vôbec problém s orientáciou a vždy sa budete vedieť na problém správne pozrieť. Možno podpora pohybového ovládania by s tým pomohla.

S výpočtom chýb som však neskončil. DNA virtuálnej reality sa pretavila aj do spomínaného toporného ovládania, ktoré je na konzole občas trochu nemotorné a zvlášť vtedy, keď sa pohybujete okolo stien, tak sa o ne môžete obtrieť a zrazu už stojíte na inej. Postava sa navyše hýbe len v pásoch a stĺpcoch, trošku ako v dobách krokovacích dungeon crawlerov, takže si po kocke nemôžete behať ľubovoľne, ale s takýmto miernym obmedzením. Neskočíte tak napríklad na plošinu pod sebou šikmo, ale priamo. Nie je to vyslovene chyba, ale s prirodzeným pohybom by sa hralo lepšie, aj keď by hra potom bola ešte jednoduchšia.

Ani graficky to nie je najlepšie a to nemyslím z technického hľadiska, ale z toho artového. Minimalizmus sám osebe nie je na škodu, ale tento je pomerne fádny, a to aj po zvukovej stránke. Celé to však ťahá samotná hrateľnosť, ktorá je rýchla, chytľavá a ak vás hra naozaj pohltí, dokážete ju dať aj na jeden záťah niekedy večer. Tempo je vysoké a prakticky sa tu nezaseknete, takže pri hraní nehrozí frustrácia a zároveň si hru môžu užiť aj mladší či menej skúsení hráči. Navyše jej veľmi pomáha aj cenovka, a to bez ohľadu na verziu, takže sa po hre pokojne pozrite aj na svojej VR platforme. Len keby jej autori venovali trošku viac lásky.