Poľský horor Layers of Fear má za sebou púť naprieč viacerými hernými platformami a v roku 2016 dorazil na PS4, Xbox One i PC ako celkom originálny zážitok, ktorý bol o pol roka neskôr obohatený kvalitným DLC Inheritance. Tento rok vyšla na Switch verzia Legacy spájajúca obe časti a dáva unikátnu šancu zobrať si viktoriánsky horor hocikde vo svete so sebou.

Kto ešte Layers of Fear nehral, Legacy verzia mu doručí peknú várku obsahu a hra za dva roky nič nestratila zo svojho kúzla. Pôsobivo kombinuje dobrú hrateľnosť, celkom prístupný mechanizmus pre znalcov i začiatočníkov a ešte presahuje do roviny abstrakcie a psychologického hororu. Nie bežného, kde na vás vyskakujú „bafačky-ľakačky", trilióny zombies, ale podkožného teroru a vlastného stavu úzkosti, ktorý sa darí navodiť aj vďaka šesťpalcovej Switch obrazovke.

Vďaka prenosnej verzii mám odohranú väčšinu hry asi na ôsmich miestach vo svete. V hoteloch aj rôznych apartmánoch. Brať si horor so sebou, to si žiada odvahu a hovoriť zízajúcim o tom, aké hrôzy som zažil včera pri zaspávaní dupľom. No Layers of Fear majú na prvý pohľad ideu, ktorú poznáme z mnohých diel: ústrednú postavu šialeného maliara, ktorý sa snaží dokončiť opus magnum, pritom zanedbá svoju rodinu (manželku s dcérou), padá do sféry šialenstva i psychickej poruchy. Rezignuje na okolie a tých, čo mu chcú pomôcť, uzatvára sa do sebaklamu a smeruje k nebezpečným situáciám, vyhroteným momentom a vy odhaľujete, čo sa doteraz stalo.

V centre pozornosti je titulný obraz, ktorý sa maliar snaží dokončiť. Základná porcia hry je rozdelená na šesť levelov, ktoré sa snažíte prejsť a čím ste ďalej, tým je psychický stav postavy horší, vidí oveľa mizernejšie vnímanie reality, miešajú sa tu temné postavy, krysy, démoni, psy, strašidelné zvuky alebo iné výjavy. Autori vrhajú predmety, spustia hukot alebo navodia ďalší efekt podivností. Tá gradácia je výborne využitá – v prvom leveli sa zoznamujete s hlavným prostredím (dom vo viktoriánskom štýle), v ďalších vidíte už čoraz viac trosiek, bizarných efektov, nečakaných výjavov atď. Niektoré nadväzujú na minulé časti, autorova psychika si ich pripomína a prelína do prostredia izieb, stien či podlahy.

Dom je dobré spoznať čo najskôr, pretože kráčate po rovnakých priestoroch: cca tucet izieb (spálňa, detská izba, pracovňa, obývačka, kuchyňa, sklad, pivnica) a občas schody či chodby. Ste non-stop v týchto priestoroch a hra funguje tak, že vy neustále chodíte, zatiaľ čo autori vám menia okolitý svet. Tento efekt využívajú aj iné hry (naposledy Anamorphine) a je fajn barličkou pre príležitostných hráčov, ktorí nemusia chápať zložitý level dizajn – tu im stačí vedieť, že sú tu izby, majú ich postupne navštíviť a scenáristi i dizajnéri im vždy zmenia čo treba. Ak to znamená občas prejsť tú istú chodbu tri razy alebo vytvoriť labyrint z jediného schodiska, dá sa to.

Tým pádom je pomerne jednoduché aj ovládanie a interface: na pohyb vám stačí jedna páčka, občas sa pozrieť správnym smerom, niekedy zbierate pár predmetov. Ak sa dostanete ku dverám, ktorými sa dá prejsť, ikona je aktívna. Ak nie, uvidíte ikonu zámku. Pokiaľ prídete na križovatku a nebudete si vedieť dať rady, vyskúšate postupne všetky dvere a tie, čo vás majú pustiť ďalej, majú príslušnú ikonu. Nič viac pre základné fungovanie nepotrebujete. No hra v sebe skrýva potom aj zber predmetov a občas aj ich aktívne využitie (napríklad nájsť kľúčik do hracej skrinky). A hra intenzívne sleduje, ako sa správate k postávam manželky a dcéry (či za nimi idete alebo ich ignorujete), či vidíte obrazy na stenách (majú svoj význam) a ako zbierate predmety typu schované listy či niečo ďalšie v zásuvkách.

Neskôr sa objaví aj nejaké jednoduché puzzle, no zväčša spočíva v kombinácií aktívnych prvkov, ako uvedenie mechanizmu do pohybu, nájdenie predmetu či správnej cesty. Občas v hre prituhne a pri tom autorovom šialenstve už sami strácate orientáciu (najmä v piatom a šiestom leveli), resp. hra má toľko bordelu a neaktívnych predmetov vychádzajúcich z jeho mizérie, že sa neviete predrať vpred a vtedy sa dostaví aj pocit vlastnej frustrácie. Nie je mi jasné, či je to zámer alebo chyba, no vo finálnej tretine sa hra stáva náročnejšou a menej satisfakčnou. Paradoxne, najlepšia je druhá tretina, už sa viete orientovať v dome i ovládaní (čo sa učíte v prvej tretine a občas škrípete zubami) a ešte nie je stav postavy taký neznesiteľný, že by ste sami nevedeli ďalej hrať. Vtedy zistíte, prečo sa na konci každého levelu dostávate na rovnaké miesto a to, že tá vitrína so šiestimi predmetmi má zmysel. Rovnako aj útržky listu.

Keď pochopíte klasické videoherné atribúty (ako hrať, ako fungujú mechanizmy alebo či je tam viac chodenia, predmetov alebo puzzle), môžete sa konečne začať sústrediť na scenáristickú hodnotu hry. Respektíve aby už nešlo iba o bežné elementy hry, ale aj obsahovú úroveň – čo sa nám snaží povedať a to, že tu zďaleka nejde iba o tie predmety, zbieranie bodov či trofejí. Scenár skutočne nerieši ľahkú tému a je aj pomerne náročný na pochopenie, pokiaľ ide o nelineárny flashbackový spôsob rozprávania. K tým zásadným prvkom sa dostávame cez spomienky, prehrávajúce sa dialógy či útržky z minulosti. Sú dávkované postupne a každý level nám ukáže, ako sa manžel odcudzuje od rodiny a ako jej ubližuje.

Nie je to ľahké hranie. Dostanete sa k témam, ako alkoholizmus, mučenie zvierat, domáce násilie, hendikepy v rodine a nechýba schizofrénia. Finálne šialenstvo maliara zájde ku skutočne zvrátenému výsledku, za ktorý by sa nemusel hanbiť nejeden filmový horor. Pointa je nemilosrdná a prakticky všetky tri konce (zlý, neutrálny, dobrý) nesú v sebe štipku tragédie. Navyše ťažoba hrania spočíva aj v tom, že scenáristi nepovedia veľa vecí priamo, no musíte si ich odčítať z jednotlivých flashbackov, predmetov a pospájať si dianie. Čo znamenal list a čo tamtá scéna? Prečo sa ten pes objavoval a čo tu, dopekla, zase robia krysy? V akom stave je manželka a čo sa deje s dcérou? Skutočne stačí vykresliť iba tri postavy a ich osudy...

DLC Inheritance sa potom zameria na samotnú dcéru, ktorá sa vracia do domu, aby zažila vlastnú sériu flashbackov. Autori tu znamenito využívajú existujúce lokality i minulé udalosti, dajú vám šancu pozrieť sa na ne z nového uhla a zažiť ďalší kus príbehu, rozšírený epilóg. V tomto smere je potrebné mať zmapovanú pôvodnú hru a pointy, lebo pri Inheritance (dedičstve) sa rieši napríklad odkaz otca pre dcéru: nielen fyzický, ale aj abstraktný v podobe odtlačku výchovy či nábehu talentu v génoch.

Výlet ratolesti po dome je rovnako náročný ako pri otcovi, miestami aj ešte temnejší. Autori dbajú na vaše rozhodnutia aj v detailoch typu či inklinujete viac k otcovým alebo matkiným portrétom. Alebo ako sa otec snaží dcére vštepiť tipy na kreslenie obrázkov, no prejavuje sa v nich tvrdá výchova až istý teror. Je zrejmé, že na dievčati sa toto jasne odzrkadlí a putovanie po dome do nej vyryje ďalšie rany.

Aj Inheritance má tri konce (samotné prejdenie trvá 2-3 hodiny): dobrý, zlý a pravdivý, no autori si tu prichystali veľmi náročné zápletky, pričom si ťažko vyberiete svojho favorita, keďže každý skrýva veľkú ťažobu vyplývajúcu z výchovy i vzťahu k otcovi. Odporúčam prejsť všetky – veľa zistíte.

Layers of Fear: Legacy sa hrá na Switch bravúrne. Spomínané ovládanie s pár výnimkami neposlušnej kamery vás nenechá v štichu a hladko si užívate prechádzanie domom i maľovanie obrazu. Displej je výborne využitý a pribudlo aj dotykové ovládanie. Veľmi dobre je využitý zvuk – autori odporúčajú hrať hru so slúchadlami a môžem potvrdiť: kombinácia nočného hrania v posteli so slúchadlami je top a navodí patrične pochmúrnu atmosféru. Navyše priestorový zvuk v dome sa do slúchadiel prenáša skvelo: ruchy, buchy, šuchy si užijete naplno. Pozitívne hodnotím aj vibrácie konzoly v intenzívnych momentoch: keď sa vám Switch v rukách začne triasť v napínavej scéne, dodáva to pôsobivý efekt.

Psychologický horor od Poliakov sa vydaril a jeho Switch verzia je hodná odporúčania. Osobne som si užil mnohé pasáže, niekedy chcel rýchlo preskočiť tie nepríjemné či nedoladené, no celkový zážitok ostáva na vysokej úrovni. Je to šialené hranie, nie lineárne, nie ľahko uchopiteľné. Imponuje mi ako Poliaci podchytili videoherné médium i možnosti konzoly a doručili niečo nad rámec bežných hier (hororov, adventúr). Nebude to titul, čo si chcem užiť opakovane – no jedno zahranie sa drží v pamäti.