Príbehov, ktoré sa dajú rozprávať, je nekonečne veľa. Ich počet je limitovaný výhradne našou fantáziou, ktorá nemá pevne stanovené hranice. Možné je všetko. Presne tak sa staviame k príbehom, ktoré nás vťahujú do neuveriteľných udalostí v knihách, filmoch či hrách. A vraj je nemožné, aby sa niektoré brány do neuveriteľných až bizarných svetov pred nami otvorili? To si mysleli mnohí pred desiatkami rokov v sci-fi utópiách a dnes tu máme virtuálne svety, siete, umelú inteligenciu. State of Mind predpovedá ďalší krok do záhuby ľudskej rasy. Alebo práve naopak - jej evolúciu.

Transhumanizmus je stále častejšie používaným pojmom i v hrách. Už tradične je tu Deus Ex a nad Cyberpunkom 2077 slintajú všetci. State of Mind však predstavuje pokojnejšieho zástupcu. Minimálne čo sa herného žánru týka, hoci očkom môžeme pomrkávať aj po hororovej Some. Od Daedalicu by sme nič iné ako adventúru neočakávali - stačí pozrieť na jeho portfólio (séria Deponia, Whispered World, Silence, The Pillars of the Earth) a je rozhodnuté. Na rozdiel od predchádzajúcich titulov sa vývojári rozhodli rázne vykročiť k technologicky inovatívnejšiemu spôsobu. Či je to správny krok oproti nádherným, ručne kresleným dobrodružstvám, sa nedá zhodnotiť. Aj preto, že State of Mind je príjemným závanom nie až takej vzdialenej budúcnosti a trojrozmerný svet s polygónovými postavami a predmetmi len podporuje už i tak dosť depresívne pochmúrnu atmosféru.

Ak by sa vyberal najnesympatickejší hrdina tohto roka, jedným z horúcich kandidátov by bol Richard Nolan. Hlavný protagonista (no nie jediná ovládateľná postava) je presne tou osobou, ktorej doprajete utrpenie s dodatkom, že si za to všetko môže sám. O to smutnejšie je, že tajná túžba prerodu charakterových rysov Richarda počas odhaľovania sprisahania a tajomnej pravdy ostala trestuhodne nevyužitá. Vôbec nejde o to, aby bol hrdina striktne kladnou postavou s dobrými úmyslami. Richard je skrátka pako. Oceňovaný novinár s arogantným vystupovaním, zbytočne agresívnymi sklonmi, ktorému záleží predovšetkým na sebe. Hoci po celý čas pátra po svojej manželke a synovi, ktorí ho opustili, neveríte mu to ani sekundu. A keď nastane zmena, je to lusknutím prstom a netušíte, prečo sa to stalo.

Dej je rozdelený do piatich kapitol, pričom v krátkych epizódach preskakujete nielen medzi postavami (môžete sa presúvať sami ako uznáte za vhodné alebo to spraví hra, ak sa s ovládaným hrdinom už nie je kam posunúť), ale sa presúvate v priestore i v čase. Základná príbehová línia sa odohráva v budúcnosti. Richard žije v Berlíne v roku 2048. Neustále prší, neónové nápisy osvetľujú prostredie mrakodrapov zahalených do tmy. Blade Runner ako vyšitý. Navyše sa neoddeliteľnou súčasťou ľudského života stali androidi. Umelá inteligencia dosiahla takú úroveň, že nahradila ľudí v mnohých pracovných činnostiach, stará sa o poriadok a bezpečnosť - všade tam, kde je možné ľudské pochybenie. Pretože chyby robíme len my, nie naprogramované stroje. Teda až do momentu, kedy mal Richard nepríjemnú nehodu, z ktorej si však nič nepamätá. Ako odporca všetkého robotického je prekvapený, keď ho po návrate z nemocnice privíta domáci robot. Pátranie po rodine sa prelína so spojením sa s odbojom proti korporáciám.

Druhou postavou, ktorá na prvý pohľad nemá s Richardom nič spoločné, je Adam Newman. Taktiež mal nehodu, jeho manželka je neustále preč, syn musí chodiť na pravidelné návštevy do nemocnice. Žijú si nielen naoko rozdielnym životom. Ten Adamov je svetlý, čistý, skrátka nádherný raj vo futuristickom šate, kde ľudia s umelou inteligenciou existujú spoločne bez akýchkoľvek konfliktov. Tak to vyzerá v City5. Lenže čo sa skrýva za oponou tohto úžasného a fantastického prostredia, musíte zistiť sami. Adam má s Richardom spoločné viac, než by ste uverili a po niekoľkých hodinách hrania sa obaja spoja a začnú rozplietať klbko transhumanistickej fantastiky.

A v tom je problém. V Daedalicu vedia rozprávať príbehy. Dokonca aj tie obyčajné dokážu zabaliť do pútavého kabátu tak, aby zaujali. V State of Mind to nefunguje na výbornú a možno aj chvályhodná známka by bola akceptovateľná jedine s privretými očami. Napriek tomu, že má hra výborný podklad k pútavému rozprávaniu, zbytočne ho kúskuje, necháva mnoho nezodpovedaných otázok, prípadne ich rozlúskne absurdným spôsobom a tak náhle, že budovaná atmosféra sa rozpadá na drobné kúsky. Možno za to môže zbytočne mnoho postáv, ktorých príbeh sledujete a hra tak logicky nezvláda základ: gradovanie zápletky. V State of Mind sa dočkáte pravého opaku. Prvú polovicu si užívate, napätie sa po malých krôčikoch zakráda poza chrbát. A potom, akoby vývojári zistili, že to treba stoj čo stoj dokončiť a najlepšie hneď teraz. Tak sa sekalo, vystrihovalo a torzo, ktoré máme možnosť pred sebou vidieť, je len úbohým tieňom dobre rozohranej partie.

Prekáža to aj z dôvodu, že State of Mind je čisto lineárna adventúra, v ktorej sa takmer vôbec nedá zaseknúť, predmetov vezmete len zopár a použijete ich automaticky. Drvivú väčšinu hrania teda stačí niekam prísť, stlačiť tlačidlo alebo s niekym podebatovať. A prvú polovicu hry to má naozaj príjemne pokojné, no zároveň napínavo vražedné tempo. Postupné odhaľovanie pozadia, čo je skutočnosť a čo len virtuálna realita, kto za tým stojí a podobné chuťovky techno trilerov - všetko tu nájdete a má to výborný drive. Hackujete, používate drony, skladáte AR puzzle a príde rad aj na stealth, ale to už je atmosféra zbytočne degradovaná na úroveň priemerného rozprávania. Dialógom začne chýbať prirodzený nádych, postavy konajú hlúpo a už to dorazíte len preto, aby ste vedeli, ako to skončí. Hoci to tušíte, keďže hra v druhej polovici kopí jedno odhadnuteľné klišé za druhým. Záver je len povzdychnutím s dodatkom, že konečne nabehli záverečné titulky.

Technické spracovanie si vyžiada chvíľu, aby ste si naň zvykli, no na technokratickú utópiu, akú nám Daedalic predvádza, sa vynikajúco hodí. Umelo vyzerajúce postavy len podporujú teóriu o tom, či svet okolo nás je naozaj skutočný, alebo je to celé len raj odohrávajúci sa v jednej kolektívnej mysli. Viac trpia animácie pohybov. Hudba je síce nadpriemerná, ale je jej sakramentsky málo a opakujúce sa motívy začnú časom liezť krkom. Napriek tomu, že je ovládanie šité na klávesnice s myšou i gamepad, je otravné tak i tak. Zbytočne nemotorné, nepresné, hlavne ak potrebujete postavu niekam nasmerovať. Ale dá sa to zniesť a ide o daň za trojrozmernú cestu, kedy ovládate nezávisle kameru a pohyb postavy.

Po dohraní vám ostane na jazyku trpká príchuť. Kvalitne rozbehnutý príbeh sa, žiaľ, vymkol spod scenáristickej kontroly a jediná možnosť ako ho udržať v rukách, bolo jeho výrazné osekanie. Nápady, ktoré by na papieri v knihe či v seriálovej podobe mohli byť realizovateľné, pretože je jednoduchšie nechať zápletku plynúť a rásť, sa v hre ukázali ako kontraproduktívne. Lepšie je pohrať sa v komornejšom prostredí so zopár myšlienkami, príbehovými cestičkami. Nechať hráča kráčať po nich, podsúvať mu detaily, čriepky z minulosti, viesť ho v jednej línii, ale s bohatým prostredím. State of Mind na to chcelo ísť megalomansky.

Hra ponúka množstvo postáv, ale do hĺbky sa nevenuje žiadnej z nich. Pričom každá, ktorá sa tam objaví a poskytne sa jej aspoň malý priestor, by si zaslúžila omnoho viac. Javisko, na ktorom sa predstavenie odohráva, je navyše neuveriteľne obmedzené na zopár ničím neprekvapujúcich exteriérov či futuristických laboratórií. Navyše bola až zbytočne premárnená šanca rozprávania toho, ako sa ľudstvo dostalo na pokraj svojho vyhynutia. Skrátka je to tak je a hráč, ty to len akceptuj a hraj sa s inak plochými charaktermi, ktoré nemajú čas a priestor prejaviť sa. State of Mind je prísľubom toho, že ak by príbeh, ktorý má pevné základy, dostal do ruky niekto skúsenejší v Daedalicu (a pravdou je, že je tam takých ľudí dostatok), bola by to bomba. A možno sa tvorcovia k hre vrátia a budú nám čriepky transhumanizmu hádzať síce po menších, ale o to výdatnejších kúskoch.