Obrovské očakávania smerujúce k Vane - hre, ktorá mala priniesť zážitok podobný ICO alebo Journey - sa napokon ukázali byť neoprávnené. Napriek tomu, že Vane má svoje svetlé momenty, sotva sa vyšplhá na úroveň priemernosti, kde sa snaží udržať zubami-nechtami. Alebo ak chcete inak - znovu to raz vyzeralo na papieri trochu inak ako v skutočnosti. Predstavujeme vám Vane.

Na rozdiel od dnes už pomaly tradičných walking simulátorov - a pozor, aj tento žáner musíte vedieť, nestačí hráča prinútiť držať šípku vpred - sa Vane snaží priniesť trochu hrania do inak občas nudného putovania. A teda nechodíte, ale tentoraz lietate. Do toho plníte pomerne jednoduché rébusy založené na priestorových hádankách, ktorých problém je vlastne len to, aby ste sa dostali na správne miesto. Nenájdete tu žiadny ukazovateľ a vlastne ani interface. Chvályhodnú snahu však devalvuje kostrbatá hrateľnosť a až absurdná snaha brnkať na umeleckú strunu. Pretože dnes to je predsa v móde a za všetkým hráči musia hľadať náznaky skrytého posolstva. Nemusia a možno nechcú. Niekedy to s vážnosťou a múdrosťou preháňajú hlavne vývojári, ktorí možno majú čo povedať, ale nedokážu to.

Začiatok vám dá do rúk detskú postavičku nesúcu tajomný predmet, ktorá sa snaží dostať do bezpečia pred piesočnou búrkou. Blesky ohlušujúco trieskajú okolo vás, trosky civilizácie lietajú vzduchom a keď si už myslíte, že sa ocitnete v bezpečí, zatvoria vám pred nosom dvere. Blik. Ste vrana. Lietate púšťou, občas natrafíte na zbytky civilizácie. Dávno opustené, mŕtve, nahlodané zubom času. Čo je vaším cieľom, netušíte, no napokon vás navedie jagajúci sa bod v diaľke. Pristanete na špeciálnom ukazovateli, zakrákate a pridajú sa k vám lietajúce spoločníčky. Musíte to spraviť niekoľkokrát, no to vám nik nepovie, tak si len tak lietate a hľadáte. Chvalabohu, púšť nie je až taká rozsiahla a pustá. Tých pár minút vám ubehne ako voda. Lenže príde slečna nuda.

Ale dobre, možno som len nechápavý, no napokon sa mi podarí dať si žúrku na akejsi veži, ktorá pod náporom vrán spadne dolu, rozbije ochranný obal gule ukrývajúci žiarivo zlatú emulziu. Ak sa do nej ponoríte, vrana sa znovu zmení na dieťa. Aha. A teraz kam? Nie je problémom to, že by vás nik neviedol za ručičku. Avšak ponorenie sa do samotného univerza stojí na pleciach hráča, ktorého atmosféra prvotne vtiahne, avšak v mŕtvom svete bez náznakov akéhokoľvek deja aj rýchlo vypľuje. Idete teda tam, kde tušíte, že by ste mali ísť, pretože v púšti nie je nič, len pustina. V chráme posúvate predmety, s vranou lietate na inak neprístupné miesta, gúľate čosi podivné, čo dokáže ozvenou obnoviť zničené prostredie až po záver, ktorý je vlastne len klasickým hľadaním cesty z bludiska.

Ak viete ako hádanku vyriešiť a aký je presne definovaný a jediný postup vpred, trvá jej samotné zvládnutie niekoľko minút. No väčšinu času len hľadáte a skúšate, čo sa dá vlastne spraviť a čo máte vykonať. Prostredie nie je vždy natoľko zaujímavé, aby vás svojou architektúrou pohltilo. Na to je grafika síce svojská, avšak inak vlastne celkom fádna a nezaujímavá. Brnkanie na umeleckú strunu málokedy funguje dlhodobo. V Shadow of Colossus sme ochkali, pri Journey sa napájali jednoduchou, ale funkčnou architektúrou, v The Last Gardian zas dýchala atmosféra - nič z toho tu nie je. Subjektívne hodnotím túto vyprahnutosť ako zásadný kameň úrazu, ktorý napokon zhodili Vane z aspoň mierneho nadpriemeru do šedivej nudy.

To hlavné čím hra, ktorá má ponúkať slobodné skúmanie zabudnutého sveta, trpko frustruje, sú checkpointy. Hra sa ukladá na zopár (doslova, hra obsahuje 5 kapitol) miestach, avšak neraz to hráč vzdá pred ich ukončením. Buď nevie ako ďalej, alebo sa ozve nuda či ovládanie s kamerou. Opakovanie dlhých pasáží sa stáva ďalším zúfalstvom - skôr odrádzajúcim od ďalšieho spustenia. Nejde o to, že by bola hra náročná alebo ja už príliš rozmaznaný, no po polhodine skúmania by sa patrilo pozíciu si aspoň manuálne uložiť. Mnohokrát funguje klasické chytanie sa za hlavu po krátkej pauze od hrania. Prečo ste taký prostý rébus nevedeli vyriešiť je jedno, musíte začať odznovu.

Pri prechádzaní ohlasov sa mnoho kritiky znieslo na ovládanie vrany. Nepripadalo mi nepraktické, hoci možno trochu neohrabané. Ale hlavne iné než v arkádových tituloch, kde lietate s prstom v nose alebo v inom obľúbenom otvore. Navyše kto má za sebou Lair, toho máločo prekvapí. Jedným analógom ovládate smer, druhým kameru, naklonením sa nadol naberáte rýchlosť, X-kom mávate krídlami, O-čkom zas brzdíte. Po chvíli cviku budete pristávať na stožiaroch či iných objektoch len s malými zaváhaniami. Treba brať na zreteľ len to, že vrana neletí tam, kam ukážete kurzorom, ale to je presne ten moment, kedy si začnete let užívať. Horšie je to s postavou na zemi: zasekáva sa, je nemotorná a nohy jej podkopáva kamera.

V niektorých momentoch kamera pri lete nazoomuje takmer úplne k vrane. Pocit z rýchlosti a plachtenia je skvelý. Ale neviete to ovládať. Horšie je na tom lietanie vtedy, ak sa nachádzate v blízkosti iného objektu a nič nevidíte alebo sa oň vrana zasekne. Pri behaní s postavičkou sa to stáva omnoho častejšie. Pri skákaní a zdolávaní prekážok, kedy sa pozeráte cez textúry, otáčate sa okolo osi, sa vynára otázka, či to vôbec niekto testoval. Kameru môžete upravovať aj manuálne, no nikdy to nie je dokonalé a často pomalé, vytrháva z hrania. Dupľom, ak je všetko okolo až nepríjemne tmavé a nastavenie jasu hra nepozná. Vtedy si uvedomíte, že dôvody, prečo vlastne Vane hrať, sa rozplynuli kdesi v diaľke a neviete si na ne spomenúť.

Priznám sa, že som sa snažil len tak blúdiť, prechádzať sa svetom alebo lietať po otvorených priestranstvách, alebo chodiť po všetkých kútoch. Lenže zaujímavostí v nich je minimum, bonusové predmety žiadne. Keby sa tu a tam aspoň ukrývali náznaky príbehu, kde by som sa dozvedel v priebehu hrania, čo sa vlastne stalo, kam sa podela civilizácia, kde sú všetci, kto je tajomná postava v tmavom s maskou vtáka a koho to, dočerta, vlastne ovládam a prečo? Vane len naznačuje, navyše nenápadne. Pretože to tak predsa fungovalo v Dear Esther, Gone Home a neviem kde všade. Áno, len hráč si - ak teda chcel - mohol nájsť tonu sprievodného textu, ktorý ho postupne zasvätil do deja. Tu dostanete v samotnom závere vysvetlenie, pri ktorom len pokrčíte plecami, že dobre.

Priznám sa, že som sa na Vane tešil, mám hry podobného razenia rád. Nedbajúc na kritické ohlasy, pretože to skrátka vyzeralo zaujímavo. Na obrázkoch. Avšak hranie je plytké a také vyprahnuté ako púšť na začiatku hry. Príbehové pozadie je len naznačené a nechať hráča, nech si v takej krátkej hre (opakovane dáte hru aj za hodinu) domýšľa, je iba plytvaním jeho drahocenného času. Niekedy je lepšie použiť jednoduchú fintu: písaný text, netreba ani dabing, ale hráča vtiahnuť do útrob univerza so svojským fungovaním. Potom mu odpustíte aj tie absurdity.

Kamera je otrasná, ovládanie pokrivkáva. Nad tým sa dajú privrieť oči. Ale tá prázdnota a hluché momenty, to sa neodpúšťa. Walking simulátor (dobre, dobre, aj sa tam lieta), ktorý sa snažil obohatiť hrateľnosť o intenzívnejšie hranie, než len chodenie, napokon dopadol na ústa preto, že vlastne to hranie je občas zúfalé a občas nudné a často zbytočné. Svet Vane nestojí za to, aby ste v ňom hľadali čosi viac než patetické táranie, ktoré ste už určite videli a počuli. Ak to chcete skúsiť a svoje peniaze neobanovať, výhradne v obrovskej zľave.