Predstavte si Enter the Gungeon. Máte? No a teraz si predstavte, že pracujete ako sekretárka, prípadne nejaký zapisovateľ a na počítači prepisujete to, čo vám niekto diktuje. Máte? Tak a teraz tieto dve veci spojte do jednej. Že to nejde? Pred sebou máte hru, ktorá vás presvedčí o opaku. Aj keď sa to môže zdať divné, The Textorcist: The Story of Ray Bibbia nie je až taká originálna hra, ako by ste si mohli myslieť. Ak si správne spomínam, písanie a akciu do jedného celku spojila už hra Typing od the Dead v roku 1999, čo bol vlastne derivát House of The Dead, ktorý light gun akciu nahradil písaním. Z nejakého dôvodu sa hra stala tak úspešná, že sa dočkala niekoľkých pokračovaní a aj remakov.

A teraz je tu Ray Bibbia, ktorý vlastne robí to isté, akurát z top-down perspektívy, akurát sa pri tom neberie tak vážne. Čo je nakoniec len a len dobre, keďže si tak hra môže dovoliť spracovať svoju tému o dosť voľnejšie. Jej príbeh vás totiž zavedie do alternatívnej minulosti niekedy v priebehu 90. rokov minulého storočia. Katolícka cirkev sa otriasa v základoch, keďže sa nepodarilo zvoliť nového pápeža. Je tak bez hlavy, čo využili temné sily, ktoré za stenami Vatikánu kujú svoje plány a aj keď sa navonok môže zdať, že sú veci takmer v poriadku, v skutočnosti je to poriadne inak.

Práve túto skutočnosť máte odhaliť, aj keď zdanlivo vaša postava nie je vyslovene práve ideálnym hrdinom. Ray Bibbia je „súkromný exorcista“ – bývalý kňaz, ktorého ťaží svedomie za skutky v jeho minulosti, ktorý navyše nemá práve najlepší vzťah s cirkvou ako takou. Boha sa však nevzdal a stále sa pohybuje v tomto „biznise“, aby zbavil svet démonov. Nie je najmladší, najslušnejší a ani najpokornejší, no aj tak v jeho koži začínate odhaľovať viac z jeho minulosti a najmä viac o tom, čo sa deje vo Vatikáne. A možno je to všetko navyše poriadne poprepletané.

Začínate zľahka, aby ste si osvojili tento netradičný herný koncept. Vás bežný deň je zrazu narušený nie príliš príjemným pánom, na ktorého tradičné slová neplatia. Kým iní hrdinovia by to riešili päsťami, Ray vyťahuje Bibliu a skúša to inými slovami. Hovorí sa, že pero je mocnejšie než meč a v prípade tejto hry sa to prenáša na slová, ktoré vychádzajú z Rayových úst pri čítaní Biblie. Práve tými bojujete proti nepriateľom, no nie je to len o písaní čohokoľvek. Musíte písať konkrétne texty. Aktuálne slovo je nad hlavou vašou postavy, celý text vidíte v spodnej časti obrazovky.

Treba však povedať, že The Textorcist nie je úplne bežnou hrou v rámci konceptu jej kampane. Áno, je výrazne stavaný na súbojoch, ale vlastne tu bojujete len proti bossom. Okrem toho je vaša herná náplň často postavená na dialógoch, v ktorých sa posúva dej. Také jednoduché „adventúrenie“. Možnosti voľby tu nemáme, ale bez interakcií s ďalšími postavami to nepôjde. Navyše musíte získavať informácie o ďalších miestach, kam sa máte následne vybrať buď ich vytlčiete z nepriateľov, alebo si to musíte vygoogliť. Keďže je ale celá hra postavená na písaní, dokonca aj svoj vlastný zápisník otvoríte tak, že na klávesnici vyťukáte slovo „JOURNAL“.

Zaujímavo je to vyriešené v prípade vášho počítača, s ktorým budete taktiež často interagovať. Beží na operačnom systéme MS-Deus 2.11 od Sacredsoftu a ak vám to pripomína niečo zo skutočnosti, asi už tušíte, ako sa bude v hre ovládať. Chcete spustiť internetový prehliadač, aby ste našli adresu miesta, kam potrebujete ísť? Tak musíte do príkazového riadka napísať jeho názov a takto ho spustiť. Sú to len také drobné odkazy najmä pre pamätníkov, no keď viete, že na vás autori takto žmurkajú, pobaví to. Rovnako musíte písať aj adresu do navigácie, či priamo v misiách písať príkazy pre interakciu s predmetmi a postavami. Narazíte tu dokonca aj na jednu hádanku, čo je však pravdepodobne menej, než by ste si želali.

To všetko sú však len chvíľkové epizódy, buď medzi misiami, či na ich začiatku. Inak je to naozaj len o tom, že čím pokročilejšia misia, tým silnejší démon proti vám stojí. Zlodeja v úvode dáte dole hladko. Potom ale nesmie chýbať ani odkaz na kultového filmového Exorcistu. No a cez striptízový bar, metalový koncert, kláštor či čínsky štylizovaný chrám pod Vezumom sa dostanete rovno až k bránam pekla nakoniec. Popri tom všetkom zisťujete vlastnú rolu v príbehu a ako sa na ňom podpísala vaša minulosť.

Celkovo hra ponúka 10 hlavných nepriateľov, pričom každý ďalší je náročnejší ako ten pred ním. Dokonca tu v jednom momente nastane aj zaujímavý zlom, kedy sa musíte istým spôsobom posunúť ďalej, aby ste v boji dokázali súperom konkurovať. Musím pochváliť dizajn nepriateľov, keďže tí sú nápadití, každý z nich je iný a rovnako je aj každý súboj úplne iný. Každý si totiž proti vám pripravil vlastný arzenál, vlastné pasce a musíte sa naučiť hýbať po dostupnej mape, aby ste dostali čo najmenej zásahov.

Samotné rozhranie je zaujímavo riešené a pekne dokresľuje dianie na obrazovke a pravidlá boja. Život vašich nepriateľov sa skladá z niekoľkých dielikov, pričom aby ste ubrali jeden, musíte odrecitovať celú strofu. Po tomto zvyčajne nepriateľ upraví svoj vzorec útokov. Vy máte k dispozícii limitovaný počet životov. Ak vás nepriateľ zasiahne, ešte nemusíte prísť o život, ale dostávate penalizáciu. V prvom rade prichádzate o knihu. Nedokážete tak útočiť a navyše sa stávate zraniteľnými – každá ďalšia rana vám zoberie život. Musíte tak rýchlo nájsť knihu, aby ste mohli útočiť a aj mali späť ochranu. Za knihou vás vedie kríž a ak ju získate späť okamžite, nič sa nedeje. Ak vám zo trvá dlhšie, musíte ísť od začiatku strofy. Taktiež ak sa pri písaní textu pomýlite, idete o písmeno dozadu.

Hra boduje najmä svojou nápaditosťou, no ak mám byť úprimný, sama kladie hráčom pod nohy polená, ktoré začnú prekážať. Napríklad ovládanie je nápadité, no nie veľmi pohodlné a to bez ohľadu na to, či ovládate strojopis. Jednu ruku máte na šípkach a ovládate pohyb postavy, aby ste sa vyhli nepriateľským strelám, druhou sa zas snažíte písať. Ruky vás začnú bolieť veľmi skoro a to považujem za dosť veľkú prekážku.

Potom je tu však audiovizuál, ktorý je pravým opakom – na hru sa príjemne pozerá, príjemne sa aj počúva. Retro grafika k takémuto titulu naozaj pasuje a hra je hlavne dobre štylizovaná, takže rozhodne neurazí a skôr sa snaží napodobniť tie najkrajšie hry dávnej minulosti. Hudba je na tom ešte lepšie a ak máte radi synthwave a iné hudobné odkazy na éru 80. rokov, tu si prídete na svoje. Výnimkou je snáď len spomínaný metalový koncert, ale aj ten je po hudobnej stránke zvládnutý veľmi dobre.

The Textorcist vie byť poriadne náročná hra, no našťastie nie je veľmi dlhá. Prečo? Jedna vec je to nepohodlné ovládanie, no je tu aj iná. Sám seba som sa po tých pár hodinách pýtal, či som sa pri hraní aj bavil a odpoveď nebola jednoznačná. Je tu príjemný audiovizuál, slušná dávka trochu cynického humoru, zaujímavý príbeh, nápaditý herný koncept a aj stereotyp. Keďže je ťažisková časť postavená na súbojoch s bossmi, bez ohľadu na ich kvalitný dizajn sa ich jednoducho prejete. Zvlášť, keď ich budete často opakovať a vy ich opakovať budete. Nie je to však zlá hra. Akurát mohla byť lepšia. Alebo aspoň lacnejšia.