Spomíname radi. Predovšetkým na to dobré. Nepríjemné zážitky automaticky hádžeme do prepadliska dejín. Remastery úspešných, kladne prijatých a zábavných hier privíta každý hráč s otvorenou náručou. Jeden spomína, druhý odhaľuje pre neho nepoznané a zabudnuté klenoty minulosti. Lenže čo s titulom, ktorý v roku 2012 zabodoval, ale fenomenálny headshot to rozhodne nebol? Sniper Elite V2 v recenzii na Sectore dopadol kladne aj vďaka neexistujúcej konkurencii, no má zmysel znovu ho hrať - navyše ak bola pôvodná hra prístupná zadarmo či mnohokrát v balíčkoch za mizivú cenu?

Ak ste sa do hry nezamilovali vtedy, nestane sa tak ani tentoraz a pre nových snajperov by bolo vhodnejšie doporučiť novšie diely alebo alternatívy. Niežeby Sniper Elite V2: Remastered nemal svoje kladné stránky, no nedokázal zaujať viac ako množstvo priemerného balastu, ktorý nebezpečne zaplavuje herný trh. Je to fajn hra, ale nič viac. Má krvavé zábery zo spomalených záberov headshotov či zničenia dôležitých orgánov, ktoré neomrzia nikdy, ale stačí to? Zhostíte sa úlohy ostreľovača z obdobia druhej svetovej vojny. Prísne historické reálie nemožno očakávať, avšak zasadenie do najkrvavejšieho konfliktu so sebou prináša dobre známu atmosféru, prostredie, rozborené budovy, nacistické základne s podzemnými bunkrami ukrývajúcimi smrtiace rakety a všetko to pekné, prečo sa nedá ani Call of Duty WWII nemilovať.

Príbeh prezentovaný medzi desiatimi misiami tvorí ledva viditeľné spojivo, ktorému netreba venovať viac pozornosti ako pri čakaní na nahranie novej úlohy. Samozrejmosťou je úloha s likvidáciou vedcov, veliteľov a iných postavičiek spoločne s vyhadzovaním do vzduchu dôležitých objektov. Je to také originálne a zábavné ako odškrtávanie si nákupného zoznamu pri sobotnom nakupovaní. Je to fajn, máte to tu napísané, tak to spravíte, ale viac emócií prejavuje niekedy aj betónová stena. Preto radšej túto časť preskočme a všetci sa môžeme tváriť, že tu je, ale radšej odvrátime zrak od záchrany Londýna pred zákernou raketou, ktorá ho má zničiť.

Nič nové do hry nepribudlo, príbehová kampaň je totožná a čaká vás aj zopár výziev z prídavkov, napríklad dodatočná likvidácia Hitlera. Singleplayerové ostreľovanie sa tak dá odhadnúť na 10 až 12 hodín podľa zvolenej obťažnosti a snahe vyzobávať skryté predmety (zlaté tehličky a fľašky od vína). Väčšinou musíte prísť na zvolené miesto, trasa k nemu nie je úplne nalinkovaná, ale voľné prostredie nečakajte. Viac zamrzí tvrdé naskriptovanie, kedy sa nevyhnete ani zákerným prepadom spoza chrbta, kde sa protivník respawnoval. Hrateľnosť sa tak zvrháva na zúfalý princíp pokus-omyl, pričom ukladanie pozície je tu poriadne striedme, takže opakovaniu dlhších pasáží sa často nevyhnete. Stealth prístup je možný, avšak vďaka herným prvkom tackajúcim sa v minulosti to často bolí a jednoduchšie je nechať vojakov prichádzať na porážku ostreľujúc ich z úkrytu a z bezpečnej vzdialenosti. Nechýbajú ani zaujímavé momentky, ako ochrana dôležitej osoby prechádzajúcej nepriateľským územím či likvidiácia vybraných cieľov, avšak všetko sme tu už mali. Mnohokrát.

Dej situovaný do druhej svetovej vojny znemožňuje používanie modernej techniky od optík po tlmiče, takže si musíte vystačiť s tým, čo máte k dispozícii a pri tichej likvidácii využívať ruchy prostredia. Či už je to zvon, výbuchy, alebo miestny rozhlas, na vybraných miestach máte k dispozícii otvorené priestranstvo, armádu nepriateľských vojakov a hluk. V momente, keď protivníci nepočujú výstrel z ostreľovačky, je možné likvidovať ich bez toho, aby okamžite odhalili, kde sa nachádzate a vybrali sa vás hľadať. Treba stláčať spúšť v správnom momente a zneškodňovať nacistov a boľševikov v správnom poradí, pretože mŕtvy kamarát predsa len upúta pozornosť aj tej najslabšej umelej inteligencie. Akonáhle vás je počuť, všetci vás dokážu hneď lokalizovať. Ako správny snajper musíte namieriť, s lepšími zbraňami sú dostupnejšie väčšie zoomy, zadržíte dych a namierite na balistickú krivku a už to ide.

Lenže ak príde na tvrdý boj, musíte sa skrývať a strieľať s rozvahou a presnou muškou. Zadržanie dychu vám na priemerných obťažnostiach povolí zobrazenie miesta, kam doletí projektil a čas sa badateľne spomalí. Lenže nemáte pľúca Phelpsa, takže znovu platí jednoduché pravidlo: jedna strela = smrteľný zásah. Inak vaše šance na úspešné splnenie samovražednej misie veľmi rýchlo klesajú. V prípade, že spustíte poplach, pátrajú nepriatelia okolo miesta, kde vás naposledy videli. Najlepšie je zdekovať sa preč, ono ich to časom prejde. Klasický samopal je neskutočným žrútom energie a pištoľ s tlmičom účinná len v prípade headshotu. Umelá inteligencia už má to najlepšie za sebou a často vás zmätie skôr svojim chaotickým a nelogickým pohybom, vystrkovaním sa spoza bariér, ako taktickým manévrom, spoluprácou s ostatnými a podobne.

To všetko tu bolo, misie si navyše môžete strihnúť v kooperatívnom režime a nechýba ani multiplayer. Jeho hranie je špecifickou záležitosťou, keďže ide o súboj snajperov. Najdôležitejšie je poriadne sa zahrabať, ostať neviditeľným a rozsievať smrť tak, aby vás nik nespozoroval. Aj preto to mnohokrát schytáte ani netušíte odkiaľ, čo je neraz nesmierne frustrujúce. Podpora viacerých hráčov tu je, kto holduje kempovaniu, zažije orgie na 14 mapách. Nutné podotknúť, že dosť nevýrazných a nudných. Problémom môže byť pomerne malá skupina hráčov, ale na zopár jedincov sa vám natrafiť podarí, takmer vždy len v team dethmatchi, matchmaking však môže byť zradným.

Oplatí sa teda ísť do remasterovanej verzie? Hrateľnosť sa drží princípov, ktoré dnes podkopávajú atmosféru. Nepriatelia sú len robotické bábky, ktoré uvidia palec na vašej nohe desiatky metrov v diaľke, inokedy sa zakrádate pár metrov za ich chrbátami. Prostredie je všetko, len nie interaktívne. Rozhovory medzi vojakmi v ich rodnej reči síce majú svoje čaro, no každé z prostredí je len biednou kulisou so statickými atrapami, ktoré vás držia vo vymedzenom priestore jednoduchého bludiska. Pohyby hrdinu sú nemotorné, často sa zasekne o malý predmet a musíte obchádzať pohodené tehly, nevyskočí na malý múrik, pritlačenie sa k barikáde je často neefektívne, pretože vykláňanie sa vás úplne odhalí.

Nehovoriac o technickom spracovaní. Isteže, 4K rozlíšenie robí hru na pohľad krajšou, ako je predchodca, ale ako som spomínal, prostredie nie je interaktívne. Navyše sú rozborené ruiny prázdne, v podstate tu máme len steny a hromady sutín. Interiéry mohli ponúkať osobité príbehy, avšak nič také sa nestalo. Chýba tu množstvo detailov, ktoré robia moderné hry pútavými, a to napriek pridaným svetelným a časticovým efektom. Na remasterovanej verzii je vidieť, že sa vzala predloha a jediné, čo sa stalo, je prevod do vyššieho rozlíšenia. Nie vždy to stačí. Postavy sú generické, slabo animované a navyše neustále štekajú opakujúce sa hlášky, ktoré boli tragické už pred siedmimi rokmi. Ak dáva veliteľ príkaz, aby ostatní skontrolovali všetky okná, vyznieva to vtipne, ak sa práve snažíte odhaliť tajnú zbraň nacistov v podzemnom komplexe. Výbuchy a iné grafické efekty zaspali dobu.

Pre koho je teda tento remaster určený? Najprv som netušil, avšak dopyt po hrách so snajperom v hlavnej úlohe prevyšuje výrazne ponuku. Séria Sniper Elite si drží nadpriemernú úroveň, poľský Sniper: Ghost Warrior sa snaží občas mu šliapnuť na tieň päty a… a preto je možno remaster druhého dielu, ktorý otvoril Rebellionu dvere k úspešnej sérii, dobrým krokom. Priaznivci si pripomenú zašlú slávu, nováčikovia okúsia, aké to bolo kedysi. A obe skupiny si povedia, že je vlastne dobre, že doba pokročila a nové diely Sniper Elite ponúkajú zaujímavejšiu zábavu. No pokračovania sú jednoducho zábavnejšie.