Súčasná generácia konzol dospela do bodu, kedy sa môžu tvorcovia maximálne sústrediť na esteticky bohaté hry a vďaka enginom si nemusia programovať x vecí, ale pekne zobrať nástroje a naplno realizovať svoj scenár alebo kreatívne vízie. To je fajn. Ešte viac si treba ceniť hry, ktoré nejdú po klasických cieľoch typu skáč po hlave, strieľaj do nepriateľa – neboja sa odhodiť násilie za hlavu a nasledovať trošku hlbšie ciele: cítenie postáv, ich túžby, abstraktné ponímanie sveta alebo spoločenské témy. Ak sa majú videohry ako médium ešte posúvať a nestagnovať, je to jediná cesta...

Tento rozvážny úvod nepíšem iba z dlhej chvíle. Solo: Islands of the Heart je sčasti vzácny titul v tom, že jeho zámerom je nemať hrdinu pripraveného skákať na gebule nepriateľov, páliť z diaľky projektily a nechce byť ani samoúčelnou indie prezentáciou fantázie pár scenáristov. Je malou hrou, kde sa nemusíte utiekať k akcii a rozširuje ambície o rozprávanie v pomerne abstraktnej sfére: rád by prišiel s láskou, jej podstatou či vnímaním. Nie je to malá úloha a rešpektuje aj to, že recepcia emócií môže byť veľmi odlišná pri každom jednotlivcovi. Preto využíva herné metódy, aby hrdina mohol bádať, objavovať a vy ste mohli precítiť aj isté dilemy. Akurát po polhodine narazíte na pomerne podstatný fakt: hra funguje ako mix dvoch celkov – a tie by zrejme obstáli samostatne lepšie ako vo finálnom mixe.

Na jednej strane máme indie titul, kde hrdina chodí po svete a rieši rôzne puzzle. Ak ste za posledné roky hrali pár nezávislých titulov, ktoré stavili na esteticky príjemnú, ale v jadre jednoduchú farebnú grafiku, máte istú predstavu. Nemusia to byť iba Rime, Etherborn a iné chuťovky z poslednej doby. Solo začína na loďke, ktorou sa vezie hrdina na prvý ostrov, kde sa postupne zoznamuje s prostredím. Je tu nejaký aktívny prvok, ktorý pripomína stĺp a na kopci čaká niečo na aktiváciu, podobné majáku či totemu. Chvíľu mi trvalo zistiť, ako sa stĺp vlastne aktivuje, no stačí iba podržať jedno tlačidlo pri ňom, vyšle signál k majáku a po aktivácii sa zrazu z vody vynorí ďalší ostrov, ku ktorému putujete a môžete zvládnuť ďalší priestorový puzzle.

Znie to jednoducho, dáva to logiku a Solo rýchlo potvrdí svoju štruktúru – vynárajúce sa ostrovy predstavujú nové výzvy a postupne vás čakajú ďalšie aktívne prvky, ktoré môžete využiť pri ich riešení. Napríklad sú tu aktívne prvky ako kvádre a kocky – najprv ich položíte na zem, aby ste sa dostali k vyšším častiam. Neskôr už obsahujú vrtuľku, takže vás vynesú do výšky. Neskôr zistíte, že kocky môžete klásť aj na seba. Alebo dostanete magickú palicu a pomocou nej možno kocky otáčať. A stále platí, že ich môžete ukladať. Možností je čoraz viac: čím neskorší ostrov, tým ťažší puzzle... až sa dostanete do bodu, že obtiažnosť stúpne natoľko, že z pohodového prechádzania sa stane náročná hra, ktorá vás možno prestane baviť.

Cca po desiatich ostrovoch sa totiž dostavia odlišné pocity ako na začiatku. Už to nie je lahodná prechádzka, kde sa občas mihne vaša postavička s akýmsi duchom (to je váš partner a ten systém dáva zmysel). Vtedy si totiž uvedomíte technické neduhy hry – že kamera vás občas riadne hnevá a nedá sa riadne natočiť. Alebo že ovládanie tých aktívnych prvkov nie je príliš jednoduché, držíte tlačidlo, páčku a snažíte sa o správny smer. A opakujúce sa puzzle, kde ide stále iba o stúpanie nahor či púšťanie sa padákom nadol, sa trošku omrzia...

Druhá línia hry má byť totiž nie iba estetická/lyrická ako v Rime či Journey. Má priniesť hlbší pohľad na tému lásky a vzťahu, čomu prispôsobuje isté časti. Napríklad na začiatku si volíte, kto ste vy a kto je váš partner. Hra je benevolentná v tom, aké pohlavia si zvolíte. Reflexia vášho vzťahu, resp. predstavy o tom, ako by mal vyzerať, je využívaná pri totemoch, ktoré vám položia istú otázku. Napríklad veríte v lásku na celý život? Milovali by ste iba jedného človeka? Ako dlho vydrží vo vzťahu vášeň? Nie sú to márne kladené dilemy a niekedy je náročné vybrať si z troch odpovedí. Snaha sa cení, otázky sú dobre napísané a čím ste v hre ďalej, tým sú ťažšie. V tomto vidieť istú analógiu k životnému vzťahu, ale, a to je najdôležitejšie, nemá to vplyv na hrateľnosť.

Čo je veľký paradox, lebo pri hre tohto typu by ste čakali, že vaše odpovede budú ovplyvňovať dianie a nie sú tu iba ako vystrihnuté z lyrickej adventúry. Takto pôsobí Solo: Islands of the Heart ako spojenie dvoch nesúvisiacich celkov – je tu logická hra, kde postavička behá po svete, vynára ostrovy a občas si sadne s tou druhou a môžete si oddýchnuť medzi čoraz ťažšími hádankami. No ak si uvedomíte, že hra by vám chcela aj prehovoriť do duše alebo vám klásť sugestívne či filozofické otázky, čakáte od nich niečo viac ako iba pár odpovedí a návrat k ďalšiemu puzzle. Resp. keď si dáte námahu s odpoveďou, čakáte, že vám do hry čosi dá.

V tomto smere ostáva Solo: Islands of the Heart na polceste. Osobne som sa tešil na hru, ktorá vybočí zo známych koľají a pokúsi sa podobne ako nezávislý film v kine o niečo netradičné. Zatiaľ čo grafika je pekná, estetická stránka a jednotlivé ostrovy prinášajú krásne momenty v prvej hodine, do ďalších sa prediera skôr monotónnosť, náročnejšie hádanky marené slabším ovládaním (aspoň na recenzovanej Switch verzii) a istá prílišná snaha riešiť medziľudský vzťah na vyššej úrovni. No dobré otázky a trojica odpovedí nestačí na to, aby ste túto hru hlbšie precítili – skôr vás začne mierne iritovať, ak trčíte 10-15 minút na mieste a frustráciu ani ďalšia náročná otázka ako zo psychologickej poradne nevyrieši. Ambície hry boli zrejmé, ich naplnenie sa však naplno nedostavilo.