Kým filmové horory ma už tak neberú, k tým herným si stále rád sadnem. Na plátne už málokedy objavíte nejaký svieži nápad a v mainstreame to bohužiaľ neraz spadá len k samoúčelnosti a brutalite. Zato v hrách sa aj nejaké to klišé dá prepáčiť či osviežiť už len tým, že nie ste len divákom, ale priamym účastníkom deja. K tomu si ešte tu a tam prirátajte aspoň zdanlivú možnosť voľby a výsledok môže byť veľmi zaujímavý. Dokonca existuje štúdio, ktoré si na tomto koncepte vybudovalo celý biznis. Britské štúdio Supermassive Games sa po mnohých menších projektoch prvý raz poriadne predviedlo v Until Dawn a táto hra im ukázala cestu, akou odvtedy idú ďalej.

Tento hororový koncept však tentoraz trošku obmenili a namiesto jedného väčšieho príbehu chcú rozprávať mnoho menších v rámci antológie, ktorej prvú časť tu teraz máme. The Dark Pictures Anthology: Man of Medan je teda len začiatkom niečoho a ak by ste nevedeli, čo od toho čakať, pozrite sa na Twilight Zone, Tales from the Crypt, či napríklad aj American Horror Story pre mladšie ročníky.  Jednotlivé príbehy síce samostatné budú, no nebudú tu chýbať ani spoločné elementy. V prípade tejto antológie sú spoločnými prvkami horor, obrazy a rozprávač, ktorý vás do príbehu prenesie.

Rozprávač je opäť jedna z tajomných postáv, aké Supermassive obľubujú vo svojich tituloch z posledných rokov. Vie viac ako vy, môže vám ponúknuť pomôcky, no zároveň neviete, či mu môžete veriť a ako k nemu máte pristupovať, sám vám totiž dáva možnosť voľby v dialógoch s ním. Asi si ešte budeme musieť počkať na to, kým sa dozvieme, kto to je, kde sa nachádza a aké konkrétne má prepojenie na tieto príbehy, no jedna vec je istá už teraz. Je to rozprávač aj toho vášho príbehu. Autori tu totiž opäť stavili na svoj trik. Minule to boli motýlie krídla, teraz sú to obrazy, no podstata zostáva – vy robíte počas hrania rozhodnutia a tie ovplyvňujú život aj smrť postáv, ktoré svoje osudy zverili do vašich rúk.

Kým Until Dawn predstavoval klišé tradičného slasheru, ktoré postupne dosť pekne obmenil, tu je to hororové klišé lode duchov, no opäť by ste mali byť na pozore, lebo sa autori pohrávajú s vašimi očakávaniami a znalosťami žánru. Tradičné žánrové prvky sú tu a takmer všetko ste to už niekde videli. Či nie? Partia tínedžerov na love za potopeným pokladom, opustená tajomná loď z konca 2. svetovej vojny a tak ďalej. Samozrejme nechýbajú obligátne vzťahy, kde športovec chodí s krásavicou, v partii nesmie chýbať nerd, no a je tu aj vtipkár s hŕbou peňazí. K tomu si prirátajte alkohol a už to pôsobí dosť povedome, čo poviete?

Našťastie sa opäť ukazuje, že práve s tradičnými žánrovými trópmi vedia v Supermassive narábať dosť dobre, takže aj tie stokrát videné veci si viete veľmi dobre užiť. V priebehu hry spoznáte päticu hlavných postáv a v jednotlivých jej častiach preberiete ovládanie nad každou z nich v určitých situáciách. Niektoré prebiehajú súčasne, iné majú za cieľ ich spojiť, ďalšie zas ohroziť. Je na vás, ako sa vtedy zachováte. Stále je tu však aj príbehový prológ v úvode, presne ako v Until Dawn. Je časovo oddelený, ponúkne trošku iný pohľad na udalosti, no až postupné hranie tieto dva deje začne spájať tak, vám dávali zmysel.

Možno to na môj vkus v prípade novej hry až príliš zjednodušili a zlom je v rámci deja až príliš doslovný. Inými slovami vám všetky informácie predostrú na zlatom podnose bez toho, aby nechali nejaký priestor na to, aby ste si ich domýšľali. Náznaky tu samozrejme sú už v priebehu hry a veľmi skoro začnete tušiť, že kým niečo sa deje naozaj, iné veci nemusia byť pravdivé. Tak v polovici už budete mať veľmi istú teóriu o tom, čo sa deje. Aj tak ale v poslednom akte príde jedna z postáv, ktorá vám v hneď zhrnie, čo sa udialo a ako sa to udialo. Toto ale nie je Monk, nesedí to tu.

Hrateľnosťou zostali s Man of Medam vývojári verní tomu, čo sa im osvedčilo v minulosti. Ponúkajú tak skôr moderný štýl interaktívnych filmov, kde hercov v digitálnej podobe prenesú do herného sveta a vás tam v ich koži nechajú ovládať pomerne banálne činnosti, ktoré často doplňujú aj quick time eventy. Na tom však hrateľnosť samotná založená nie je. Jej ťažiskom totiž sú dialógy. Tie ovplyvňujú nielen vaše konanie v daných situáciách, ale tiež vzťahy medzi postavami. A kým konanie zvykne mať následky často hneď tu a teraz, dôsledky dialógov sa môžu dostaviť až neskôr a taktiež môžu vyústiť do úmrtia postáv.

Stále sa mi veľmi páči, že hra ponúka mix rozhodnutí, kedy viete predvídať výsledok, spolu s takými, kde len ťažko môžete vedieť, čo sa stane. Ste predsa na strašidelnej lodi, kde vám hrozí nebezpečenstvo. Môže teda pôsobiť logicky zobrať nôž, nech sa máte čím brániť. No sériou istých rozhodnutí môžete dospieť k situácii, kedy by ste ten nôž pri sebe možno ani nechceli mať. Je veľa možností, kedy vaše postavy môžu zomrieť. To pre vás zároveň znamená veľa možností toho, ako ich môžete zachrániť. Nápovedy tentoraz dostávate prostredníctvom obrazov, ktoré autori v hre skryli a keď ich objavíte, zažijete kratučkú víziu budúcnosti, no sami ju musíte rozlúštiť, aby ste vedeli, ako sa zachovať.

Cítite tu dopady svojich rozhodnutí a to len kvitujem. Nie je to ako niektoré Telltale hry kedysi, kde vám hra každých 5 sekúnd zahlásila, že ten či tamten si niečo zapamätajú a nakoniec z toho nič nebolo. Tu môžete nešťastne dve postavy poštvať proti sebe. Bohužiaľ priebeh ovplyvňujú aj už spomínané QTE, čo mi úplne nevonia. Našťastie nie až tak výrazne a ak v sekvencii pokazíte prvý, ešte to neznamená, že ste na mieste mŕtvi. Väčšinou. Netreba zabúdať ani na to, že občas je aj žiadna akcia riešením a ako sa hovorí, mlčať je zlato. Možno vám to zachráni kožu. Možností je veľa a to je to najlepšie.

Už mi ale nevonia, že oproti Until Dawn ešte viac ubrali na interaktivite a to je už čo povedať, pričom je to asi moja najväčšia výčitka voči hre. Už vyššie spomínaná hra bola naozaj len interaktívnym filmom, kde ste toho veľa nerobili. Tu to však autori naozaj zredukovali už len na to, aby ste chodili a stlačili dané tlačidlo vtedy, keď vám to hra ukáže. Dokonca aj to chodenie je dosť priamočiare a keďže sa to odohráva na lodi, odbočiť dokážete maximálne do nejakých kajút a polorozpadnutých miestností, takže ani blúdiť nebudete. Očakával by som presný opak, že sa skôr pokúsia hrateľnosť samotnú rozšíriť, nie ešte viac obmedziť.

Nezostalo to však len pri rekapitulácii toho, čo sme už kedysi videli v Until Dawn. Supermassive tentoraz aj zaexperimentovali a priniesli niečo, čo sa v tomto žánri často nevidí – multiplayer. Ten je tu dostupný v dvoch režimoch. Movie Night je pre vaše partie večer doma. Už nemusíte sledovať horory, môžete si ich zahrať. Môžete hrať až piati na jednom gauči, každý v úvode dostane nejakú postavu a ide sa na vec. Alebo si vo dvojici online zahráte Shared Story, čo síce neznie ako zábava, no rozhodne to zábava je. Dokonca v tomto režime nájdete aj scény a možnosti, ktoré v singleplayeri nie sú. Prípadne ich zažijete v rozšírenej podobe, čo je rozhodne niečo, čo je veľmi zaujímavé.

Potešujúci je aj to, že sa autori nevykašľali na pridanú hodnotu. Hraním a ideálne aj zbieraním všetkých možných predmetov po hre si totiž odomykáte bonusové materiály. Tie sú tu v podobe dokumentov. Nájdete tu napríklad stručnú históriu hororových antológií, krátky rozhovor s jedným z hercov, dozviete sa viac o rozprávačovi – kurátorovi a podobne. Pritom to nie je len o tom, že tu tieto bonusy sú, dokonca sú spracované naozaj dosť dobre, takže to k tým pár hodinám hrania pridá ďalšie chvíle sledovania niečoho zaujímavého.

Čo sa týka technického spracovania, to je síce stále veľmi dobré a naozaj filmové, no je o niečo za kvalitami Until Dawn a to najmä v oblastí tvárí postáv. Na druhú stranu, radšej asi ubrať, ako mať problémy s chodom na základných konzolách. Na hru sa aj tak stále pozerá dobre a loď ako taká je vyobrazená parádne. Dojem z vizuálu kazia len horizontálne „filmové“ pásy hore a dole, ktoré tu fakt nemuseli byť. Herci tu taktiež vedia vyniknúť a medzi nimi nájdete aj Shawna Ashmorra (Iceman v X-men filmoch). Herci sa teda logicky starajú aj o dabing, ktorý je rozhodne kvalitný, no a hudba veľmi dobre dokresľuje atmosféru, pričom je síce typicky žánrová, no stále kvalitná.

The Dark Pictures Anthology: Man of Medan je začiatok zaujímavého projektu a ak sa vám páčil Until Dawn, tu si taktiež môžete prísť na svoje. Hororový príbeh je síce iný, no koncept je v zásade rovnaký. Len osobne mám problém s tým, že hra predstavuje vlastne taký kratší, slabší a hlavne menej interaktívny Until Dawn. Ďalšia vec je, že ak vám až tak nezáleží na postavách, pravdepodobne sa do nej nepustíte druhý raz. Koncov je tu síce 14, postavy môžu žiť a umierať rôzne, no príbeh odhalíte a ak vám to stačí, hra vás možno už nevtiahne. Síce tak je na čom stavať, kvality tu sú, no mohlo to dopadnúť aj oveľa lepšie. Fanúšikov hororu a interaktívnych filmov však zabaví určite.