Počas svojej existencie a vrcholnej slávy bola Rímska ríša klenotom starovekého sveta. Od malého mestského štátu na siedmich pahorkoch prerástla až do najdlhšie trvajúceho impéria v histórii staroveku. Pokroky v technike, vede, politike aj inovatívne ekonomické zákony boli inšpiráciou pre ďalšie civilizácie, ktoré po zániku Rímskej ríše prišli namiesto nej. Spoločným menovateľom všetkých týchto úspechov ale bola vojna. Vojna, ktorá poháňala chod štátu, zabezpečovala z lúpežných výprav príjem a ten zas investíciu do rozmachu civilizácie, kam viedli a doteraz vraj vedú všetky cesty.

Rimania boli majstri vojny a o ich armáde sa hovorilo, že je neporaziteľná. Počas niekoľko storočí trvajúcej histórie dobyli takmer celú Európu, časť severnej Afriky a na východe sa prebojovali až do dnešného Turecka. V roku 2003 sme sa v pôvodnej hre Praetorians aj my hráči chopili jednotiek rímskych vojsk, aby sme v priebehu dvadsiatich misií pokorili takmer celý vtedy známy svet. Teraz sa na túto cestu môžeme vydať znova, v podobe remastrovaného titulu. Vyženieme germánske kmene barbarov z ich domova, nazrieme aj na zahmlené Britské ostrovy a rozvírime piesok v oázach severnej Afriky pri plienení miestnych chrámov plných zlata a drahokamov.

Praetorians ale nie je klasickou RTS, kde si budujete základňu zloženú z mnohých produkčných a obranných budov, skúmate rôzne vylepšenia pre svoje jednotky a ťažíte zlato z malých kopčekov. Svojím spôsobom sa tu hrá na oveľa reálnejšiu strunu. Budova, ktorá sa dá postaviť, je v hre prakticky len jedna, aj to len vežička na obranu, do ktorej treba ešte naviac umiestniť oddiel lukostrelcov, aby mala význam. Nové jednotky naberáte absolútne historicky presne z radov občanov dobytých miest a vaše vojsko si samé dokáže postaviť katapulty, baranidlá aj rebríky na prekonávanie hradieb väčších opevnení. A kto sa bude sedliakov slušne pýtať, či by za drobný peniaz nešli bojovať? Keď je treba navliecť brnenie a chopiť sa meča, je to služba štátu. Takže v hre neexistuje ani žiadne platidlo, len oddanosť cisárovi. A populačný limit na celkové množstvo ovládaných jednotiek, ale... viete ako to myslím.

Kampaň je prístupom trochu netradičná, ale tým pádom unikátna. Prevedie vás obdobím vlády najslávnejšieho rímskeho cisára Júliusa Cézara. Nejedná sa ale o celistvý príbeh, skôr o súhrn zaujímavých bitiek v rozpätí niekoľkých rokov, ktoré potešia skôr historikov ako hráčov. Netreba teda od hry očakávať žiadny srdcervúci epos o záchrane sveta. Misie sú ale dostatočne rôznorodé, raz budete dobýjať opevnenie, inokedy obsadzovať mestá, v ktorých sú chrámy plné pokladov, v inom scenári sa budete brániť pred krvilačnými hordami barbarov, či oslobodzovať zajatého vyslanca. Popri splnení hlavnej podmienky víťazstva sa občas objaví možnosť splniť vedľajšie zadanie, ktoré vám ale vie spôsobiť vrásky na čele alebo aj v konečnom dôsledku prinesie obrovskú výhodu.

A veruže sa každá výhoda hodí, pretože Praetorians naozaj nie je ľahká hra. O úspechu v bitke rozhoduje veľké množstvo faktorov, od terénu, cez vaše zloženie armády, až po dennú dobu. Nespoliehajte sa na to, že s plnou eskadrou jazdcov na koni dobyjete susednú dedinu. Stačí, aby mal nepriateľ na kopcoch v lese okolo dediny rozmiestnených niekoľko jednotiek lukostrelcov a budete sa len bezradne prizerať, ako sa vaša hrdá kavaléria pred vašimi očami rozplynie pod spŕškou šípov. Ak vás ešte niekde zo zálohy prepadne podporná jazda protivníka, skaza prichádza takmer okamžite. Kvalita nad kvantitou tu platí naozaj presne a neotrasiteľne.

Každá z množstva jednotiek ma totiž rôzne vlastnosti a to nemyslím len také známe veci, že na kavalériu je do otvoreného poľa najlepšou voľbou vziať oddiel kopijníkov. Dôležitý je aj spôsob, akým sa môžu jednotky pohybovať v teréne. Jazdci na koňoch sú rýchli, ale do lesa nevojdú. Oddiel lukostrelcov skrytých v húštinách je pre nich smrtiaci a tak treba mať v sprievode legionárov. Títo zas neprejdú cez najplytkejšiu vodu, takže musia často obchádzať miesta, ktoré iné jednotky prekonajú. A keďže sú mapy veľmi členité a naozaj dobre navrhnuté, je treba na každom kroku taktizovať, plánovať, ktorý terén je najvhodnejší na postup, ktoré jednotky v meste najať, či na vás niekde nečaká pasca v podobe prepadu zo zálohy, alebo ešte lepšie - ako nepriateľa vlákať do vlastnej pasce.

Dobrou správou je, že sa okrem bojových jednotiek dajú v dedinách najať aj prieskumníci, aj keď ani tu to nie je také jednoduché. Prieskumník s vlkom odhalí v lesoch skryté jednotky pripravené na prepadnutie, ale pri prvom náznaku nebezpečenstva sa stiahne. Naopak sokoliar síce zbabelcov v húštinách neodhalí, ale doletí veľmi ďaleko. Treba teda preskúmavať letecky aj po súši. Okrem prieskumníkov si viete najať aj liečiteľov a druidov, ktorí vašim jednotkám dopĺňajú zdravie a výdrž stratenú pri bojoch a rýchlych presunoch. Do boja sa ale absolútne nehodia, znesú veľmi málo a navyše rýchlosťou tiež práve neoslnia. Niektoré jednotky potom môžete zas povýšiť na centurionov, ktorých potrebujete pri obsadení dobytých usadlostí.

Vidieť potom túto rôznorodú masu vašej armády v pohybe je veľmi uspokojivé. Bojové jednotky totiž neprodukujete po jednom kuse, ale po celých šíkoch. Tie môžete potom rôzne rozdeľovať, alebo ak po boji o niekoľko kusov z formácie prídete, zlúčiť nekompletné skupiny znova do jedného celku. Pri dobýjaní hradieb sa vaše jednotky rozdelia aj v prípade, ak potrebujete vyrobiť rebrík na prekonanie hradby alebo katapult na zničenie brány. Niekto predsa musí ten kolos tlačiť. Veľmi príjemným detailom je, že túto kultúru formácií najlepšie dodržiavajú najdisciplinovanejšie rímske vojská. Ak máte k dispozícii napríklad nubijských lukostrelcov, z mesta vám namiesto zomknutého šíku trénovaných profesionálov vypochoduje len nesúrodá hromada divochov ozbrojených lukmi.

V rámci kampane sa vám príležitostne naozaj dostanú do rúk aj iné ako rímske jednotky. Omnoho viac si ich ale užijete pri samostatných bitkách proti počítačom riadeným protivníkom alebo v obnovenom multiplayeri. Ten bol síce v pôvodnej hre dostupný pomocou Gamespy, ale neskôr zo zrejmých dôvodov nefungoval. Na výber je bohatá ponuka máp rôznych veľkostí a tri hrateľné civilizácie. Prvou sú už spomínaný Rimania, druhou germánske kmene a poslednou Egypťania. Každá civilizácia má unikátne jednotky, ktoré sú viac-menej obmenou tých rímskych, ale líšia sa okrem výzoru niektorými vlastnosťami, ako je napríklad dostrel alebo rýchlosť pohybu. Niektoré jednotky majú aj unikátne schopnosti a režimy. Legionárov viete formovať do korytnačej formácie, kedy sú veľmi pomalí, ale majú obrovskú odolnosť proti šípom. Pri zahájení útoku zas môžete ešte predtým, ako sa vaše armády zrazia, vrhnúť po nepriateľoch oštepy. Špecialitou sú napríklad aj otrávené šípy nubijských lukostrelcov.

Okrem nového multiplayeru ale remaster neponúka nič naviac. Samozrejme, grafika je vylepšená, je to remaster, to sa berie ako samozrejmosť. Ale ani tu to nie je také ružové, čo je vidieť hlavne pri priblížení kamery na jednotky alebo budovy. Pri samotnom hraní to ani tak neprekáža, skôr pri rôznych mini-scénkach na začiatku jednotlivých misií, keď sa kamera priblíži k hovoriacej postave je vidieť, že je ešte veľký priestor na zlepšenie. Poviete si, mody tieto veci poľahky vylepšia. Nuž, nie v Praetorians HD Remastered, pretože autori podporu modov neplánujú. Odvolávajú sa pritom na to, že chcú ostať čo najvernejší pôvodnej hre.

Pritom pôvodná hra má modov hromady. Pridávajú nové kampane, jednotky, tony máp, ba aj celé civilizácie. Ani technicky hra nie je úplne stopercentná, pri veľkom množstve strieľajúcich jednotiek som totiž zaznamenal poklesy snímkovania. Znova nič hrozné, poklesy boli len o pár fps, ale hra ani zďaleka nedosahuje vizuálnu kvalitu novších RTS, kde sa takéto drobné problémy neobjavujú vôbec. Poslednou drobnou vadou je kamera. Je pevná, okrem približovania a odďaľovania (ktoré je tiež biedne a prijal by som vyššiu mieru oddialenia) s ňou nepohnete. Je to škoda z pohľadu hratelnosti aj z pohľadu estetiky, pretože by som si rád poobzeral moje šíky legionárov, čakajúce na rozkaz, zo všetkých strán.