Naše bytie, existencia a vlastne aj celý náš progres z jaskyne až do betónových džunglí je riadený pudmi. Neviem, či ste to niekedy zažili, ten pocit, kedy telo koná skôr, ako hlava povie - nie! Pocit, že aj keď viete, že robíte niečo veľmi nesprávne, skrátka to aj tak urobíte. To preto, lebo váš pud sebazáchovy či prirodzený inštinkt predátora a lovca (dovolím si dokonca povedať až pud víťaza) vám nedovolí konať inak. V hrách tak konáme bežne, strieľame do nepriateľov kvôli záchrane sveta, lovíme divokú zver kvôli kožušinám, chystáme pomstu vrahovi a zlodejovi kvôli spravodlivosti. Ale čo v reálnom živote? Ako ďaleko vieme zájsť v záujme ochrany rodiny, svojho života či len kvôli túžbe zvíťaziť?

V takejto nelichotivej situácii sa ocitne Joe Orange, protagonista televíznej reality show, ktorej náplňou je prekonávanie množstva prekážok v arénach, za čo ho čaká odmena v podobe znovuzvítania sa so svojou rodinou. Svet je totiž rozdelený stenou a Joe chce za svojou rodinou na jej druhú stranu. Dostane tak ponuku, ktorá sa neodmieta. Niečo za niečo, je to jednoduché - zabavíte publikum, dostanete koláč. Budete víťaz, šampión. Už sa vo vás prebúdzajú pudy? Fajn, tak hor sa do arény, meškáte.

Začiatky sú, samozrejme, ľahké, skočíte na platformu, zleziete po lešení nižšie, stisnete tlačidlo na stene a hurá, dvere na druhej strane arény sa otvoria. Po hernej stránke to nemá ďaleko od starých legiend, ako je Prince of Persia alebo Oddworld: Abe's Oddysee. So smrťou a učením sa na vlastných chybách, postupom pokus-omyl sa počíta. Spadnete do priepasti, dolámete si nohy, napichnete sa na ostne trčiace zo zeme. Budete potravou pre starého krokodíla, či nenažrané pirane, dohryzie vás pes, alebo sa utopíte v kanáli. Spôsobov ako v hre umrieť sú desiatky, spôsob ako prekonať arénu je ale vždy len jeden.

Tu sa dostávame k úvodnému zamysleniu sa nad pudmi. Cesta za víťazstvom je často dláždená krvou ostatných účastníkov reality show, ktorých cestou obetujete kvôli svojmu postupu vpred. Niekedy musíte nič netušiace „krovie" nalákať do jamy s ostňami, aby ste po ich tele bezpečne preskákali inak nepriechodné pasáže. Inokedy ich necháte padnúť do vody a utopiť sa, aby ste upchali ich ostatkami odtokovú rúru o podlažie nižšie, kde vám prúd vody bráni v preskočení prekážky. Takisto ako je množstvo možností, ako vás hra dokáže zabiť, je aj veľa smrtí, ktoré musíte navodiť náhodným postávajúcim.

To by samo osebe nebolo nič zvláštne, ako som už povedal, robíme to v hrách bežne. Lenže hra vám to začne vyhadzovať na oči. V prestávkach medzi arénami sa postavíte pred výsluch alebo psychologický rozbor, kde sa vás vedec v bielom plášti bude presne na tieto veci pýtať. Prečo ste hodili kolegu do jamy s ostňami? Keď strážny pes hrýzol tú slečnu, ktorú ste mu dali ako návnadu, aké boli vaše pocity? Takéto aj iné rozhovory vás čakajú nielen medzi kapitolami, ale aj priamo počas prechodu úrovňami. Budete podrobovaní psychologickému výsluchu, alebo sa rovno dočkáte nadávok od iných účastníkov súťaže, lebo ste skrátka bezohľadné hovädo, ktoré ide cez mŕtvoly. Aby bolo dielo dokonané, dostane sa vám posmeškov od tajomnej vrany, ktorá pri každom vašom úmrtí nezabudne priletieť a dobre si z vašej neschopnosti vystreliť.

Prvé dve kapitoly hry sa teda nesú v približne rovnakom duchu. Prekonávate prekážky, obetujete pár „muklov", niekto vám to vyhodí na oči a keď s dolámanými nohami ležíte desať metrov pod lešením, priletí vrana a vysmeje vás ako neschopného hlupáka. Arény sú na tento účel navrhnuté excelentne, striedajú sa rýchlejšie pasáže, kedy treba presne na čas čo najplynulejšie prekonávať prekážky, s pomalšími časťami, ktoré vyžadujú naplno zapojiť mozog, kombinovať spínače, presne skákať (na pixel presne, na čo vás hneď na začiatku hry upozorní jeden z personálu) a brať do úvahy každú časť arény. K výbornému pocitu z dobre navrhnutých úrovní prispieva aj ozvučenie niektorých miest. V niektorých prípadoch mi zo zvukov v hre naozaj behal mráz po chrbte.

Potom príde tretia kapitola a Ministry of Broadcast to na vás vybalí naplno. Také príjemné prekvapenie som už dlho nezažil!! Hra začala vrhať nápadité prvky, objasní pomocou vrany, z ktorej sa vykľuje zaujímavý a vtipný spoločník, pozadie sveta, arény prituhnú a mňa zrazu hnala vpred túžba dozvedieť sa viac o vrane, o svete, v ktorom som sa ocitol, aj o celej tejto paráde s reality show. Nie je to ale tak, že by predtým svet či prostredia neboli zaujímavé. Všade visí propaganda, kamery vás sledujú aj mimo arén, v noci platí zákaz vychádzania, do svojej maringotky sa dostanete len s priepustkou. Prevedenie je miestami až účelovo absurdné, na čo vás neraz upozorní aj sám Joe, rovnako tak pôsobia aj rozhovory a situácie, ktoré v hre zažijete. Každopádne hra vyvoláva v tomto ohľade správne pocity, cítite sa sledovaným, obmedzeným, zvláštnym spôsobom ovládaným.

Škoda, že ovládanie samotné je niekedy pocitovo neresponzívne. Chvíľami si prajete, aby Joe skočil o zlomok sekundy skôr, ale on to skrátka nedokáže (ako by sa vám skákalo, keby ste boli bosí...v snehu). Väčšiu časť hry je to v poriadku, ale niektoré pasáže sú kvôli tomu dosť frustrujúce, pretože pri nich takto strávite priveľa času a trochu to odvádza pozornosť od vnímania prostredí a podnetov, ktoré hra chce vyvolať. Nehovoriac o tom, že pri trieskaní po stole sa budia susedia a trpí zápästie. Frustrácia sa teda časom určite dostaví, ale hra ukladá checkpointy pomerne nahusto, takže po prekonaní ťažkej pasáže si takmer určite oddýchnete, aj keď sa vám podarí hlúpo zomrieť o niekoľko metrov ďalej. Ukladať hru sami nemôžete, môžete si ale spätne nahrať všetky checkpointy a dôležité momenty v hre.

Takto sa postupne prebojujete k niekoľkým zakončeniam hry, ktoré sú naozaj prekvapivé, aj keď môžu vyvolať rôzne otázky. Niektoré vám zodpovie iné zakončenie, niektoré možno opakované hranie a všímanie si predtým nepostrehnutých detailov. Hra nie je extrémne dlhá a na prvé dohranie jej venujete okolo 6 - 7 hodín, na druhé to už bude výrazne menej. Okrem toho sa môžete pokúsiť pohľadať niekoľko párov topánok, ktoré sa povaľujú schované po úrovniach, pretože chudák Joe o svoje prišiel hneď na začiatku hry.

Ministry of Broadcast vo mne vyvolala niekoľko zaujímavých pocitov, keď som premýšľal nad tým, ako by som sa v podobnom totalitnom, absurdnom svete zachoval ja. Hra sa dotýka citlivej témy, nekoná sa žiadna záchrana sveta ani boj proti systému, dopredu má hnať len túžba vidieť rodinu. Mnohí z nás vravia, že by pre rodinu aj umreli. Umierať tu pre rodinu naozaj budete často. Nechali by ste ale pre svoju rodinu umrieť niekoho iného? V Ministry of Broadcast nemáte na výber, hra vás k tomu donúti. Autorom z českého štúdia sa vo svojej prvotine podarilo priniesť naozaj zaujímavú hru, ktorá nesklame herne ani naratívne. Nabudúce by stačilo len doladiť ovládanie a frustrujúce pasáže, ktoré zbytočne odvádzajú pozornosť od plynulého objavovania a pochopenia herného sveta a výsledok bude ešte lepší.