Nič tak neosvieži hráčske stereotypy ako výlet k nepreferovanému žánru. Vo vzťahu k Element: Space, teda videohre, čo vlani vo februári vyšla na PC a teraz prichádza no konzoly, to v mojom prípade znamená predovšetkým to, že prvá asociácia, ktorá sa mi vybavila, bolo Commandos, teda už takmer dvadsaťročný kúsok. Hra svojho času opantávajúca davy hráčov a dnes relikt videohernej minulosti, izometrická relatime stratégia so stealth prvkami, ktorá bola prakticky nehrateľná, ak si človek vopred dobre nepremyslel každý krok. A toto je práve prvok, ktorý ma na Element: Space nadchol, tá potreba premýšľať a strategicky rozvrhnúť každý súboj, vopred ho nadefinovať a potom sa pozrieť, ako to dopadlo, avšak už bez možnosti akciu ovplyvniť priamo.

Akože niežeby podobných ťahových RPG stratégií nebolo dosť, ale odvážim sa tvrdiť, že v žiadnom prípade nejde o videoherný konzolový mainstream, čo robí z Element: Space hru, ktorú sa oplatí aspoň vyskúšať. Ten komplexný dojem je totiž taký, že napriek drobným zaváhaniam a nedostatkom sa tu niekto naozaj poctivo snažil vytvoriť hru maximálne zmysluplnú ako z hľadiska príbehu, ktorý rozpráva, tak z hľadiska herných mechaník, ktoré k tomu využíva.

Element: Space je militaristická space opera odohrávajúca sa v roku 2199, ti roky po globálnom pangalaktickom konflikte, ktorý síce oficiálne skončil, ale trenice zostávajú, a tak mier treba akosi vyladiť. A to je práve úlohou kapitána Christophera Piethama a jeho dilomaticko-bojového tímu s pohyblivým počtom špecializovaných členov. A hoci príbeh nie je nový, zvlášť ak má človek aj čosi načítané, príjemné je, že vývojári z nezávislého štúdia Sixth Vowel sa snažia koncipovať ho tak, aby mal zmysel hrať, respektíve aby herné sekvencie skutočne rozprávali príbeh, nielen vypĺňali čas medzi prestrihovými sekvenciami.

Tomu je podriadená aj variabilita prostredí, zbrane, postavy, z toho čo vidíme je jednoducho jasné, že niekto sa naozaj snažil, aby hra bola čo najpestrejšia a hráča odpútala, že robí prakticky stále to isté – vymýšľa stratégiu, vyznačuje pohyby, kam sa kto má postaviť, odkiaľ vybehnúť, na koho zaútočiť, akou zbraňou, kde sa kryť. A vôbec –Element: Space je najprv ťahová stratégia a až potom RPG, takže ide o repetítívny herný model.

A funguje to prekvapivo návykovo, na prvý pohľad to síce môže pripomínať X-com, predovšetkým v úvodných pasážach, ale Element: Space je náročnejší a vyžaduje od hráča väčší ponor, čo sa mi zdá najväčšou prednosťou hry. Lebo Element: Space nechce byť oddychovka ani rekreačná hra, ale hra rébus, na ktorú sa treba poriadne sústrediť, ponoriť sa do nej, v najpoctivejšom slova zmysle ju brať vážne. Preto sa môže zdať ťažká a asi aj a preto veľmi rušivo pôsobia pasáže, ktoré akoby sa pokúšali dej odľahčovať, žartovať, žmurkať na hráča – čo však nie je problém videoherný, ale dramaturgický.

Podobne nedotiahnuté z hľadiska koncepčnosti, aj keď teraz ide predovšetkým o problém konverzie, je ovládanie, ktoré jednoducho nie je dosť dobre optimalizované, ak sa hra hrá na gamepade a nie myšou a klávesnicou – Space: Element je svojím fundamentom jednoducho PC hra, nie konzolovka.

Hra ponúka tri konvenčné módy, ten easy je skutočne tréningový, ľahučký, hra doslova vedie za ručičku a odporúča mu vždy najoptimálnejšie riešenie, story mód predstavuje konvenčné hranie, ktoré jednoznačne mieri ku koncu a k pointe – nejde teda o voľbu, v ktorej by sme si chceli vychutnať strategické aspekty hry. A tretí mód Extinction predstavuje najťažšiu verziu, v ktorej vynikne práve strategický rozmer, posilnený nemožnosťou jednotlivé súboje opakovať. 

Samozrejme, pri hraní treba mať jednostaj na zreteli, že Element: Space je indie hra, na ktorej je badateľný obmedzený rozpočet – čo je vidieť a hlavne počuť, zvuk a hudba sú naozaj slabé, na druhej strane ale stále platí, že evidentnou a preukázanou ambíciou tvorcov bolo vytvoriť hru, ktorá za relatívne málo peňazí ponúka nebanálny intenzívny videoherný zážitok postavený na premýšľaní taktiky. A čím hlbšie v hre sa hráč ocitne, tým sú presily väčšie a víťazstvo sa zdá nemožnejšie. Ale len zdá, lebo tu treba pamätať práve na ten RPG rozmer, v ktorom nejde len o voľby trasy v príbehu, ale, samozrejme, aj o technické vylepšenia jednotlivých členov bojovej jednotky.

Takže veľká spokojnosť, zároveň však pripomínam, že spokojnosť kohosi, kto nie je milovníkom ani znalcom tohto žánru.