Na multiplayer zamerané akčné hry z vlastného pohľadu tvoria špecifický žáner. Zástupcov nie je mnoho, presadiť sa je nesmierne náročné (spomenie si dnes niekto na Battleborn či Evolve?), avšak v prípade úspechu je odmena viac než lákavá. Skúšajú to mnohí, málokto prerazí. Odhliadnuc od fenomenálnych a masových stálic vyzerá Hunt: Showdown akoby sem zablúdil náhodou. Napriek tomu, že vo vreckách takmer nič nemá, občas s ním nie je reč, je v jeho pohľade niečo, čo vás možno presvedčí o tom, že zopár večerných partičiek nie je až takým zlým nápadom.

Takže v skratke: Hunt: Showdown je fajn, má to atmosféru, má to gule, dobre sa to hrá, ale vždy je tu nejaké ale a to dnešné je dosť kruté. Vlastne sa to celé veľmi rýchlo obohrá. Už minulosť samotnej hry je zamotaná natoľko, až by jeden ani neveril tomu, že konečne vyšla. Konkrétne koncom augusta minulého roku na PC, o pár mesiacov neskôr si ju mohli skúsiť majitelia Xboxov a teraz prichádza plnohodnotné konzolové vydanie. Ale kým sa tak stalo, prešla si atmosferická prestrelka nemalým peklom. Od Vigil Games, ktoré zatvorilo svoje brány po krachu THQ, sa presunula pod expandujúci Crytek. A ten musel taktiež šetriť, zoštíhľovať, uskromňovať sa, nápad na hru išiel k ľadu, až sa napokon zjavila ako fénix s názvom, pod ktorým ju poznáme dnes.

Minulosť má hra viac než pestrú, no je napokon dobre, že sa jej napriek problémom podarilo uzrieť svetlo sveta. V praxi je to klasická FPS, ktorá sa spolieha na kombináciu PvPvE princípov. Odhliadnuc od toho, že sú na výber iba dva módy, pričom do Quick matchu som nakukol len naozaj sporadicky pre pokoj v duši, nepotrebujete na začiatok viac. Pre úplnosť je absolvovanie tréningu viac než nutnosťou, ibaže by ste chceli padnúť počas samotného hrania tvrdo na ústa. Hrateľnosť ide ruka v ruke s atmosférou. Na rozdiel od konkurencie je všetko pomalšie, musíte postupovať rozvážnejšie, avšak na komplexnosť spolupráce Rainbow Six: Siege to rozhodne nemá. Skrátka pijánko. A to také, pri ktorom v niektorých momentoch ani len nemrknete a z ponorenia sa do hry vás vytiahne iba ak dlhý a ťahavý prd po domácej fazuľovej polievke.

Ťažko hovoriť o príbehu, ten vám v podstate nie je nijakým spôsobom prezentovaný a zápletka neexistuje. Máme tu koniec 19.storočia, prostredie bažinatej Louisiany nám je známe napríklad z tretej Mafie a do toho tu máme podivných zombíkov. Neporiadok treba upratať, preto sa na miesto činu vydávajú lovci zbierajúci trofeje – špeciálnych bossov len tak neumlátite sekerkou po hlave, najprv ich je potrebné vystopovať. Každé toto miesto je taktiež prísne strážené silným protivníkom a cestu k nemu si nájdete pomocou špeciálneho Dark Sight pohľadu. Mapa vám neukazuje nič viac než vašu polohu, všetko musíte sledovať prostredníctvom magického bonusu.

Blúdeniu v močiaroch, opustených farmách, jatkách, prístavoch, pílach a iných usadlostiach sa nevyhnete. Cestou k odomknutiu stopy sa vám uzamyká územie, kde na svoju trofej natrafíte. Problém je nielen v tom, že prostredie je zamorené bežnými nepriateľmi (od obyčajných nemŕtvych, po rôzne mutácie, besných psov či mäsožravé červy), ale aj hráčmi. V tíme postupujúca dvojica by mala spolupracovať, no skupinky, ktoré sa vybrali na lov, sú až tri. Svoj úlovok po likvidácii totiž musíte dopraviť na miesto vyzdvihnutia a pokojne sa môže stať, že si na vás živý protivník počká niekde v úkryte. Alebo naopak, za seba necháte všetku špinavú prácu odviesť ostatných a svoju trofej získate po prepadnutí nepriateľa cestou k extraction pointu.

Funguje to na jednu i druhú stranu. Mapy sú nesmierne rozľahlé, takže i niekoľko hier po sebe nemusíte natrafiť na iných hráčov. Nemusíte sa hnať za finálnou potvorou, aj čiastočný lup vám pridá skúsenosti a menu, za ktorú si nakúpite lepšiu výbavu. Dokonca je to často nutnosť, pretože proti presile či silným protivníkom nemáte veľkú šancu. Ale na druhej strane vás pri odhaľovaní stopy môže prekvapiť živý hráč a zozadu zneškodniť. Alebo natrafíte pri presune vy na niekoho iného či zazriete vyčkávajúceho lovca – a máte na svojom konte ďalší skalp. Deje sa to i opačne, frustrácia však napriek tomu nehrozí. Úspechy aj nezdary sú súčasťou hrateľnosti a nútia vás správať sa obozretne. Stretnutia hráčov strieľajúcich po sebe nepresnými zbraňami s veľkým rozptylom nechýbajú.

Hrateľnosť je pomalá a v kombinácii s vyššie uvedeným je drsná instantná smrť hrdinov nutnosťou nehrnúť sa bezhlavo do akcie. Nie je to prestrelka ako deathmatch v Doomovi alebo pobehovanie v štýle Overwatchu. Vyčkávate, premýšľate nad tým, či budete riskovať, alebo nie, ak zazriete súpera. Do jedenástej úrovne po smrti postavy nestráca hrdina svoju výbavu, avšak po preklenutí nováčikovského levelu po smrti prichádzate o všetko, čo ste niesli pri sebe. Práve zbrane a dodatočné predmety sú najcennejším vo vašom inventári a ak chcete novú výbavu, musíte si ju zakúpiť za nemalý peniaz. Obyčajný kolt síce dostanete za polovicu sumy odhalenia stopy bossa, avšak nemusí sa vám to pár hier podariť a už strácate. Navyše je účinok zbraní úmerný ich hodnote. Stačí niekoľko hier a môžete sa ocitnúť na mizine, na scénu sa začne vkrádať nekompromisné grindovanie.

Napriek tomu je hranie zábavné a také odlišné od konkurencie, nútiace používať iné postupy a taktiku, že sa neubránite masochistickému trýzneniu s cieľom dostať sa čo najďalej. Hororová atmosféra nahráva obozretnému postupovaniu, otáčate sa za každým ruchom. K tomu slúžia výborne okolité zvery a zvuky: ak niekto vyplaší kŕdeľ vrán, viete, že sa treba mať na pozore. Alebo začujete kotkodákajúce sliepky, erdžiaceho koňa v agónii, psov v klietke, praskajúce vetvy. A streľbu v pozadí. Chcete riskovať, že o sebe dáte vedieť hlučnou streľbou? Alebo použijete tlmič so zníženým účinkom poškodenia? Presne to sú tie príjemné dilemy nútiace hráča premýšľať nad svojím postupom. Často radšej nepriateľov obídete oblúkom, aby ste na seba neupútali zbytočnú pozornosť ostatného osadenstva.

Hrá sa to dobre, ale je tu niekoľko spomínaných ale. Celkové hodnotenie zrazu padá strmo nadol napriek pôsobivému pohlteniu. Hráčov na serveroch zatiaľ nie je mnoho a aura neoceneného klenotu hernej scény neprilákala ďalšie publikum. Navyše je otázne, či sa tak niekedy stane vzhľadom na nekompromisnú náročnosť. Druhým problémom je čakanie. Na všetko. Kým sa pripojíte k zápasu a generovaná mapa sa nahrá, trvá to dlhé minúty. Nahrávania sa príšerne naťahujú a napriek hodinovému obmedzeniu na jednu hru strávite čakaním nepríjemne dlhú dobu. Niekedy sa hra nemusí podariť a po pár minútach ste znovu v menu. Kým Hunt: Showdown znovu niečo nájde vo zvolenom regióne, potom sa načíta mapa, stihnete si uvariť kávu a pokojne ju usrkávať. Zdĺhavosť v hrateľnosti beriem, tu je to neprekonateľný problém.

Nehovoriac o technickom spracovaní. Teda hudba, predovšetkým ústredná melódia, je priam božská a budete si ju hmkať pred spaním. Ozvučenie taktiež nezostáva pozadu a odporúčanie hrania so slúchadlami s priestorovým zvukom schvaľujem. Avšak grafika ako taká je hrozná. Level dizajn ujde, na to je prostredie pútavé samé osebe a nie je natoľko otrepané, aby nudilo. Technické spracovanie je roky pozadu. Crytek engine sa na konzolovom trhu nedarí presadiť a aj po rokoch tápa v nevyladenom a zúfalo vizuálnom braku. Textúry sú na obyčajnej PS4 príšerné, doskakujú strašne neskoro, dohľad je slabý, postavy jednoduché a hra ako keby nemala žiadny antialiasing. Na Pro verzii je všetko o čosi lepšie, no napriek tomu pri pohľade na iné hry sa tu musí mnohým doslova dvíhať žalúdok.

Aby bol osud nemastného-neslaného Hunt: Showdown dokonaný, za pomerne nemalú sumu ponúka príliš málo obsahu. Mapa je zaujímavá, avšak ponuka ako na nej hrať a čo robiť sa scvrkla do jedinej naháňačky. Krátkodobo to stačí, na desiatky hodín zábavy už nie. No a, samozrejme, ak nemáte hernej meny na svojom konte dosť, môžete si ju zakúpiť za skutočné peniaze. Ak sa vám nedarí, je to za cenu takmer plnej hry, ktorá mikrotransakciami výrazne mení hrateľnosť. Samozrejme, nemusíte investovať ani ďalší cent, no občas je grindovanie až nepríjemne zúfalé. Hrdinov je len zopár, aj to prostredie napokon stratí svoje čaro a je na jedno brdo, pričom ďalší obsah bude pravdepodobne pribúdať len prostredníctvom rozširujúcich DLC. Ak teda vôbec.

Hunt: Showdown má obrovský potenciál, pretože ponúka inú formu strieľania proti živým hráčom. Atmosféra by sa mnohokrát dala krájať, krajina má svoje čaro, drsné herné prvky nútia hrať iným štýlom. A potom je to všetko zbúrané akoby mávnutím čarovného prútika technickým spracovaním, dlhým nahrávaním a malou porciou obsahu, ktorá by bola fajn v predbežnom prístupe, no v plnej hre by som čakal viac. Jednoznačne však Hunt: Showdown skúste, ak ho nájdete niekde v akcii a trochu sa zapláta. Hra zaujme, dokáže pohltiť, avšak nepredpokladám, že sa dlhodobo presadí u hráčov, tobôž u širokej verejnosti, pre ktorú je príliš hardcore a na konzolách vizuálne odpudivá.