Jednoduchá tenisová zábavka Pong patrí medzi najstaršie videohry v histórii. Vyšla pod hlavičkou Atari už v roku 1972, pôvodne ako hrací automat, neskôr aj vo verzii domácej konzoly. Odvtedy pretieklo veľa vody. Poznáme mnoho príkladov, ako sa vývojári pokúsili vzkriesiť zašlé klasiky a transformovať ich tak, aby si našli miesto aj v modernej dobe. Niekedy sa to aj podarilo, inokedy ani náhodou. Jedným z  takýchto pokusov je aj Pong Quest, ktorý vytiahol na svetlo vyslúženého veterána a znovu ho prinútil odrážať loptičku. Tentoraz však s prímesou RPG.

Nápad to nie je zlý, ale nie úplné nový. Poznáme viacero titulov, kde je do stratégie alebo hry na hrdinu vložený mechanizmus z nejakej notoricky známej klasiky. Asi najčastejšie je to match 3 systém založený na spájaní troch rovnakých objektov. V Atari si zrejme povedali, že by to mohlo fungovať aj pri takej hre, akou je Pong, ktorá je spätá so začiatkami spoločnosti. Ukázalo sa, že to fungovať naozaj môže, ale asi by to chcelo lepší koncept aj šikovnejšieho vývojára.

Pong Quest má strohú grafiku, ktorá má pripomenúť retro vzhľad. Ale aby to nebolo pre dnešných hráčov odpudivé, jednoduché tvary a útvary sú pestrofarebné. A navyše si môžete upravovať svojho hrdinu, aj keď je to vlastne len odrážacia doska. Ale tá doštička môže mať oči a ústa, rôzny kolorit, oblečenie, korunku alebo klobúčik a rozličné doplnky. A zrazu pôsobí živo a roztomilo. Tieto súčasti sú vyslovene kozmetické a niektoré sú k dispozícii hneď v úvode Quest módu - teda príbehového režimu hry.

Ďalšie vecičky už získavate za úspešné zdolanie nástrah v bludiskách. Presne tam totiž vchádzate bránami z kráľovstva, ktoré vás poverilo „dôležitou úlohou". Reálne sa jedná o nudnú zápletku, ktorá vás má len nejako naviesť do primitívnych labyrintov s poprepájanými miestnosťami, kde vás čakajú nejaké nástrahy a pri východe húževnatý boss.

Jednoduché spracovanie bludísk by ani tak neprekážalo, keby ponúkli zábavný obsah. Lenže je tam nuda. Pobehujete z jednej miestnosti do druhej, aby ste našli kľúč k bossovi, prípadne vchod do ďalšej úrovne labyrintu. Občas tam postávajú „postavičky" s ktorými prehodíte pár slov a prípadne vás požiadajú o službičku. A priebežne natrafíte na truhličky a pár ďalších objektov s korisťou. Lup je však absolútne nezaujímavý. Obsahuje len kozmetické doplnky na zmenu vášho vzhľadu, rôzne (väčšinou kockaté) loptičky s rozličnými efektmi, ktoré sa dajú využiť v súbojoch a mince na nákup ďalších loptičiek. Lenže váš inventár je taký skromný, že ich so sebou môžete prenášať len pár, navyše reálny efekt loptičiek je dosť slabý. Takže nemáte miesto ani potrebu plieniť bludiská kvôli fádnej koristi. A keď nadobudnete nový level a môžete si vybrať z troch vylepšení, viac ako rozšírenie inventáru sa oplatí zvýšiť množstvo života alebo zvoliť iný bonus.

Života síce máte už v základe dosť a jednotliví nepriatelia, s výnimkou bossov, ho majú oveľa menej, ale ten váš sa regeneruje len po prechode do ďalšej úrovne bludiska alebo jeho zdolaní. Navyše o body života prichádzate aj dosť hlúpym spôsobom v súbojoch. Duely sa začínajú po priblížení k agresívnej postave - odrážacej doske s parochňou, väzenským, policajným alebo iným oblečením. Pred vami je strohé tenisové ihrisko, pričom na ľavej strane ste vy a na pravej protivník, prípadne stena z tehličiek.

Cieľom v súboji je odrážať loptičku tak, aby ju súper nechytil, čím stráca niekoľko bodov života. A, samozrejme,  to isté platí aj pre vás. Štandardnú loptičku si pritom môžete meniť za nejakú špeciálnu z vášho inventára. Podobne to robí aj váš oponent. Efekt je krátkodobý, ale poskytuje nejakú výhodu, napríklad zrýchli odpal alebo loptička letí úplne neprirodzene a neriadi sa fyzikou. Problém je v tom, že minimálne bod života strácate aj vtedy, keď loptičku dobre odpálite. Takže po každom súboji prídete aspoň o určitú časť zdravia, so zvyškom ktorého musíte prežiť ďalšie duely. Je to prinajmenšom čudné.

Aj preto sa súbojom pokúsite väčšinou vyhnúť a tu je ďalšia pochybná súčasť hrateľnosti - ono sa vám to totiž skoro vždy podarí. Skrátka rýchlo obehnete protivníkov a prejdete do ďalšej miestnosti. Vďaka tomu veľmi rýchlo prekutáte bludisko, priam ho preletíte až k bossovi, ktorý vás už ale môže poriadne potrápiť. Okrem boss kľúča nemáte žiadny dôvod niekde sa zdržiavať, lebo ako už bolo spomenuté, korisť je nezaujímavá.

A vlastne aj jednotlivé priestory bludiska nemajú čím upútať. Snáď len s výnimkou minihier, ktoré sú ale priveľmi jednoduché a navyše sa opakujú. A opäť za ne dostanete len zbytočnosti. Takže je tu napríklad pexeso, kde je však na tretine kariet srdiečko, na ďalšej fialový štvorec a na poslednej žltý kosoštvorec. Nájsť páry je teda banalita a navyše môžete mať dojem, že vás autori hry pokladajú za deti predškolského veku alebo dementných.

Čo si budeme hovoriť, Quest režim sa vám zunuje po pár desiatkach minút. Súboje s loptičkou sú nezáživné, bludiská fádne a môžete ich bleskovo preletieť, RPG prvky veľmi symbolické a hlavolamy primitívne a detské. Celkovo tomu chýba hĺbka a iskra. Náboj by mohli dodať multiplayerové režimy. Je ich hneď niekoľko, vrátane klasického a... a nikto ich nehrá. Tým pádom je osud hry definitívne spečatený. Ešte možno na mobiloch, tam by o hru sem-tam niekto zakopol pri cestovaní autobusom alebo vlakom, ale na PC a konzolách to neustojí.

S výnimkou hŕstky silne nostalgických hráčov nedokáže Pong Quest zaujať prakticky nikoho. Má síce celkom dobrý prvotný nápad, ale jeho realizácia je úbohá a veľmi nepresvedčivá. A multiplayer, kde by mala hra aspoň malú šancu zažiariť, zíva prázdnotou. A tu to môžeme zabaliť. A najlepšie navždy. Táto hra je totiž len ďalší zúfalý pokus priživiť sa na nejakej známej značke vytiahnutej z minulosti, ktorá sa stala súčasťou nevydareného novodobého experimentu.