Spirit of the North je hra o líške putujúcej pláňami severu za svojím astrálnym telom. Lyrická adventúra postavená na hľadaní schodnej cesty krajinou, ktorá predstavuje prirodzený labyrint rozmanitých prekážok a terénnych nerovností. Hra, ktorá trvá necelé štyri hodiny v prípade, že hľadanie cesty prebieha naozaj rýchlo, ale môže sa natiahnuť aj na dlhšie. To v tom prípade, ak sa hráč zamotá, respektíve nezvládne úplne hladko prekážky, ktoré mu do cesty nekladie samotný gameplay, ale skôr nie celkom zvládnutá kamera a nepresné ťažkopádne ovládanie.

Je to hra celkom bez slov, subtílna, minimalistická, krásna neokázalým, takmer mystickým spôsobom, v ktorom si prostredie zachováva tajomnú atmosféru, hoci je relatívne pestré a rozvinie sa aj do oku lahodiacej farebnosti. Sedem kapitol predstavuje sedem na seba prirodzene nadväzujúcich prostredí. Začína sa v treskúcej, jednotvárnej bielo-modrej zime, končí sa na takmer teplú pestrú jar na samom vrchole hory, z ktorej už stačí len skočiť a v astrálnom tele si vychutnávať púť po polárnej žiare.

Pekná hra, zaujímavá, inšpiratívna, mystická a lyrická, s nádhernou nebanálnou hudbou postavenou na variovaní dvoch troch ústredných motívov. Hra skoro uhrančivá, ak by som po celý čas netúžil skríknuť: „Kráľ je nahý!" Vec sa má totiž tak, že Spirit of the North stojí na predpoklade, podobne ako konceptom a ideou veľmi podobné Journey v blahej pamäti, že hráč nie je pasívne nemysliace teľa, ale v zásade bystrý, inteligentný a rozhľadený jedinec, ktorý dokáže sledovať komplikované ideové a myšlienkové niveau vývojárov aj vtedy, keď už ho sledovať nestíhajú ani oni sami.

Problémom už je zápletka, líška na fyzickej ceste k duchovnu, PR oddelenie navedie hráča kamsi k severskej mytológii, avšak bez ďalších, širších kontextov, pričom líška sama, súc mytologicky mimoriadne zaťaženým zvieraťom, môže evokovať hneď niekoľko výrazných mytologických líšok. V prvom rade tu máme japonskú Kitsune, respektíve Kicune, líšku, ktorá na seba dokáže vziať ľudskú podobu a jej magické schopnosti sú spredmetnené v jej deviatich chvostoch. Kitsune však nie je líška zo Spirit of the North, len má príbuzné niektoré z atribútov, čo síce môže byť mätúce, ale iba vtedy, keď hráč naozaj chce mať v príbehu jasnejšie. Čo sa však nedá, lebo Spirit of the North nie je videohrenou adaptáciou nejakého z jestvujúcich mytologických príbehov o líškach, ale je vlastným, pôvodným príbehom, ktorý len v jestvujúcej mytológii hľadá inšpiráciu a spája rôzne motívy.

Čím sa konečne dostávame k mytológii ani nie tak islandskej, ako sa v kontextoch Spirit of the North uvádza, ale skôr ku Grónskej, čo by čiastočne mohlo sedieť, ibaže prostredie nezodpovedá mytologickým reáliám. Hra sa evidentne neodohráva ani v Grónsku, ani na Islande, najbližšie by prostredie mohlo mať ešte k Sibíri, respektíve k severu Aljašky, kde znova nájdeme líšku ako dôležitého mytologického tvora. Zvlášť v spojení s ľudským šamanizmom, ktorý sa objavuje aj v neskorších pasážach hry samotnej – líška prichádza na miesta evidentne poznačené ľudskou prítomnosťou, do sakrálnych priestorov, ktoré sú jasne dielom človeka. Avšak tu zas nesedí architektúra, žiadna zo starobylých severských šamanských kultúr podobné stavby nerealizovala.

Dobre, čo to znamená? Vlastne nič, len toľko, že tvorcovia sa síce nechali inšpirovať, ale len veľmi voľne a vytvárajú nový, pôvodný mytologický príbeh, ktorý však vlastne nič neznamená, nie je metaforou ničoho, len je doslovným vyjadrením vzťahu jednoty duše a tela. Čo je síce pekná myšlienka, zároveň však natoľko banálna, že to až astrálnymi dvermi plieska.

Ale dobre, moja chyba, vidiac a hrajúc hru, ktorá nie je o priamočiarom akčnom dobrodružstve, ale skôr chce byt akýmsi meditatívnym videoherným uvažovaním o čomsi, čo presahuje jednoduchú banánu zábavu, nechal som sa zviesť na scestie a príliš som o hre premýšľal.

Problém je, že bez toho premýšľania by som sa vlastne nekonečne nudil, chodiť s líškou po krajine, navyše po ceste, ktorá je vyznačená na oblohe červenou šmuhou, respektíve nás na ňu navádza náš astrálny líščí kamarát, nie je nič natoľko komplikované, aby nad tým bolo treba premýšľať. A puzzle, ktoré to akoby mali komplikovať, prakticky nestoja za reč. A podobne ani hľadanie cesty, takže nakoniec je hráč vlastne vďačný aspoň za to zbabrané ovládanie – aspoň má v hre čo robiť.

Alebo - a aj to je pokojne možné - je Spirit of the North úžasný kusisko toho najpoctivejšieho videohreného umenia a ja som to nepochopil. A v tom prípade treba zvolať nie „kráľ je nahý“ lebo Spirit of the North je ambiciózne tváriace sa videohrené nič, ale „hráč je nahý“ lebo Spirit of the North je videohrené umenie najvyššej akosti, vyhýbajúce sa mainstreamu rovnakým oblúkom ako hráč Fortnite lyrickej poézii.