Mám rád nenápadné indie hry, v ktorých sa skrýva niečo viac a nesnažia sa len o hrateľný zážitok, ale je v nich aj niečo navyše. Či to je nejaké posolstvo, prípadne popkultúrny odkaz, jednoducho čokoľvek, čo hru spraví zaujímavejšou a pomôže jej vyniknúť z davu.  Arrest of a stone Buddha papierovo má byť hra, ktorá toto všetko spĺňa, no ako ste asi aj vytušili zo známky hore, niečo nevyšlo. A asi si môžem dovoliť trochu predbehnúť zvyšok textu a prezradiť, že to, čo tu v veľkom zlyhalo, je nakoniec práve hrateľnosť.

Postupnosť má byť totiž taká, že si ako vývojár postavím pevné základy v hrateľnosti a potom na nich staviam to niečo navyše. Tu bol proces asi opačný. Yeo nám pritom už predtým priniesol niekoľko nápaditých a dobrých hier, no teraz to trochu škrípe. Na zaujímavé nápady a atmosféru nalepil hrateľnosť, ktorá síce v úvode osloví, ale príliš skoro sa zamotá do slučky, z ktorej sa ľahko vymaníte a nebudete mať príliš chuť sa vrátiť, aby ste si ju zopakovali. Behom prvých pár desiatok minút totiž zažijete pravdepodobne všetko, čo vás tu čaká.

Arrest of a stone Buddha kombinuje veľa vecí, ktoré mám rád vo filmoch. Tematicky aj spracovaním sa pohybuje niekde medzi nasledovníkmi francúzskej novej vlny a hongkonským akčným filmom 90. rokov. Je to vlastne taká art housovka o nájomnom vrahovi zasadená do Paríža v 70. rokoch. Je doslova o jeho každodennom živote a ako asi tušíte, vy ste týmto nájomným vrahom. Deň za dňom vám uteká pred očami, kedy sa spolu s hlavnou postavou ponárate do zdanlivo nekonečného kolotoča zabíjania ľudí a času. Hromadné zabíjanie je totiž striedané bezsennými chvíľami, ktoré trávite v meste, pri alkohole, či so spoločníčkou. Postava zjavne prechádza deprimujúcim obdobím a hra robí dobrú prácu v tom, aby túto depresiu preniesla aj na vás.

No a potom je tu tá estetická stránka, ktorá zase náramne pripomína napríklad filmy Johna Woo, kedy váš hrdina na scéne rozpúta parádny akčný balet, pri ktorom neraz v každej ruke drží inú zbraň a guľkami kropí desiatky nepriateľov, ktorí po každej presnej rane padajú na zem. Vždy po takejto pasáži vás čaká putovanie po Paríži, z ktorého zase môžete nasávať atmosféru a hlavne sa hlbšie ponárate do stavu, ktorý reprezentuje vášho zabijaka. Ešte aj miesta, kam vás hra zaberie, pôsobia priam ikonicky a pritom nejde len o mesto, ktorého známe pamiatky sa mihajú v pozadí.

Práve zasadenie a atmosféra sú veci, ktoré si tu budete užívať a sú vystavané na mnohých menších detailoch, ktoré spolu budujú veľmi zaujímavý celok. Autá v uliciach Paríža, aj keď sa skladajú len z menšieho počtu pixelov, jasne odkazujú na klasické Citroeny DS. Navštívite kaviarne, lekárne, kostol aj cintorín, luxusný byt a mnoho ďalších, pričom je ponuka prostredí pomerne pestrá. Problém je, že to, čo v nich robíte, nie je práve pestré a neskôr už ani zábavné. Až pri hraní začnete dumať nad tým, čo by ste tu radi robili, čo by zase tamtej scéne pristalo, pričom si samozrejme spomeniete na niektoré obľúbené filmy, ktoré síce robia podobné veci, ale robia ich lepšie, zaujímavejšie a chytľavejšie.

V takom prípade vás asi ani neprekvapí smer, akým sa príbeh vyberie, či dokonca ani samotný koniec. Visí to totiž vo vzduchu od prvých chvíľ a podobné veci predsa len asi aj patria k žánru. Zabíjate, bezcieľne sa túlate, chodíte si do lekárne pre prášky na spanie, zapíjate ich alkoholom, ráno sa zbudíte a celé si o zopakujete, akurát s novou sériou vrážd v novom prostredí. Takto to ide niekoľko dní, ktoré si vaša postava spestruje návštevou kina, múzea a podobne. Niežeby mi tá predvídateľnosť prekážala, dokonca som aj s takýmto koncom spokojný, len mám dojem, že sa v priebehu hry deje len málo k tomu, aby na vás príbeh mal nejaký väčší dopad. Depresiu síce s postavou prežívate, no neviete sa s ňou stotožniť.

Čo sa týka hrateľností, je to 2D akcia a skladá sa z dvoch časí, ktoré ste si už asi odvodili z vyššie popísaného. V prvej chodíte, strieľate a je to pekelne ťažké, ale sprvu sa bavíte. Zbraň v ruke nemáte, no ovládate efektné chvaty na to, aby ste nejakú získali z paprčí prvého nepriateľa, ktorý k vám pribehne. Zbrane logicky nemajú nekonečné zásobníky, takže hrateľnosť spočíva v tom, že odhadnete, ktorý nepriateľ pribehne až k vám, zoberiete mu zbraň, strieľate, počkáte si na ďalšieho nepriateľa a takto dookola. Do rúk sa vám tak dostane viac typov zbraní podľa typov nepriateľov. Musíte si ale dávať pozor, keďže pár guliek vás zloží a môžete ísť od začiatku levelu.

Toto je zábava možno tak prvú polovicu z trojhodinovej hernej doby a kvôli vysokej obťažnosti je to potom už len frustrácia. Navyše sú chyby aj v dizajne. Napríklad síce vždy každým výstrelom trafíte, no len prvého nepriateľa. Problém je, ak na vás mieri niekto ďalej, strieľa po vás dajme tmu z brokovnice, no vy naňho nenamierite, lebo hra automaticky mieri len na najbližšieho. Nepriatelia sa navyše spawnujú donekonečna, takže vám nepomôže žiadna taktika ani nič podobné. Musíte len ísť vpred a dúfať, že tentoraz to vyjde a prejdete ďalej. Nakoniec hru dorazíte (teda ak vás za to niekto platí), no zábava to už nie je.

Takže sa hra skladá z dvoch častí – hrateľnostnej (akcia)a príbehovej (potulky mestom, alkohol, prášky, prostitútky). Prvá vás síce v úvode chytí, no časom omrzí a začne frustrovať. Druhá vás taktiež chytí a aj dobre skončí, len vás to nebude až tak zaujímať. Našťastie, hra funguje audiovizuálne, aby to vytiahla aspoň na ten priemer. Pixelart štýl jej pristane, veľmi pekne vykresľuje Paríž a prekvapivo pekné sú v ňom aj niektoré animácie. Hudba je veľmi dobrá, skvele dotvára atmosféru, aj žánrovo tu perfektne sadne a hlavne sa dobre počúva. No to nestačí.