Pri úspechu Switch je zrejmé, že každá séria Nintenda si nájde cestu na konzolu s novou časťou. Paper Mario nie je výnimkou a prichádza tri roky po vydaní s vlastnou hrou, hoci mnohí skôr očakávali port výborného Wii U titulu Color Splash, ktorý si zatiaľ zahralo málo hráčov. Vopred možno konštatovať, že hrať Origami King ako nový prírastok má svoje čaro – i keď minulá časť s farbami mala niektoré mechanizmy lepšie spracované...

Dejový nástrel je klasika: Mario a Luigi idú v „tragáči" na zámok, kde sa má konať tzv. Origami festival. No len čo dorazia do cieľa, zistia, že niečo tu úplne nesedí - nikde ani živej duše a Luigi sa dosť rýchlo stratí. Mario končí v pivnici, kde nájde novú sprievodkyňu z papiera Oliviu - a tá mu prezradí; že za celou skazou je jej brat Olly, ktorý vytrhne zámok, premiestni ho preč a skoro všetkých premení na zložené typy. Úloha Maria je jasná; zachrániť kráľovstvo, ale popritom dej vtipne zahŕňa aj fakt, že novému nepriateľovi podľahli aj vaši klasickí oponenti: z Bowsera či Goombas sú tiež skladačky, ktoré treba zachrániť. 

Orientácia na púti je pomerne jednoduchá: jednak vidíte farebné stuhy vedúce k zámku a aj minimapa je celkom užitočná. Každý level má svoje úlohy, resp. zadania. Nestačí ho iba prejsť, občas bojovať, ale je naplnený bonusmi či inými pasážami. Najčastejšiu aktivitu predstavuje lepenie prázdnych miest: vyzerajú ako diery či vytrhnuté kusy sveta a tie treba prelepiť konfetami - dajú sa získať zo stromov, krikov či mlátením po predmetoch. Máte vrece, ktoré signalizuje jeho naplnenie - a vždy je dobre mat ho plne, aby ste mohli zaplátať aj najväčšiu dieru: niekde stačí jedna-dve, inokedy aj päť dávok.

Druha úloha ma záchranársky podtón: treba nájsť všetkých Toadov. Všetci sú zložení kvôli Origami kráľovi a je na vás, aby ste ich našli a vrátili do pôvodnej podoby. Opäť na to stačí ikonické tresnutie kladivom, ale väčšia výzva je ich nájsť. Niekedy sú na pohľad viditeľní a stačí k ním prísť. Inokedy zastoknutí v prekážke a treba ich najprv oslobodiť. Občas búšite do stromu kvôli konfetám a jeden vám vypadne. Alebo sú schovaní v kríkoch. Najlepšie formy sú tie okolo - napríklad poletuje okolo vás muška či motýľ? Nebuďte si istí, tresnite po nej a možno sa zmení na Toada.

Tretí set úloh sa točí okolo ikonických blokov s otáznikmi, ktoré vám venujú bonusy. Nie je ľahké ich všetky nájsť lebo sú skryte a pohľadom sledujete povrch či nejaké podozrivé miesta, kde by ste mohli vyskočiť alebo udrieť, aby sa vám objavili.

Napokon obsahujú levely aj rozličné poklady v truhliciach, ktoré sú očíslované a nebýva ich veľa, no cesta k ním nie je jednoduchá. Občas vás zastavia zavreté dvere alebo truhlicu aj vidíte, no bádate ako sa k nej dostať. Existuje skratka, iná cesta alebo treba niečo prevaliť? Alebo možno vám ešte nie je súdená a vrátite sa k nej neskôr. 

Na leveloch je celkom prekvapivé ako sa autori hrajú s dizajnom a občas laškujú s polootvoreným svetom - pustia vás do lokality, tušíte koľko pokladov či Toadov by tu malo byt (resp.si ich vypočítate, lebo hra udáva úspešnosť v percentách) a je na vás či začnete zľava, sprava alebo ako sa budete hýbať v lokalite. Prvý level vás ešte relatívne vedie vpred, ale mnohé ďalšie sa sympaticky otvoria a dajú hráčovi na vyber ktoré miesta prelustrovať ako prvé.

Paper Mario však v jadre obsahuje dve časti: a zatiaľ čo arkádová s objavovaním je úspešná bez debát, názor na súbojovú nemusí byť úplne jednoznačný. Namiesto klasických ťahových súbojov i mechaník predchodcu má Paper Mario: Origami King nový štýl. Boje štartujú, keď narazíte do Goomba či iného nepriateľa priamo vo veľkej lokalite – vtedy sa prepne hra do samostatnej obrazovky a štartuje súboj, kde sa v prvom rade všetci zoradia v istom zoskupení.

Práve pozície zohrávajú najväčšiu rolu. Vy stojíte v stredu a okolo vás sa radia početní nepriatelia do kruhov či radov. Len čo súboj odštartujete, dostanete časový limit, za ktorý môžete urobiť pár ťahov na samotnom bojisku, t.j. môžete hýbať celými radmi alebo stĺpcami s nepriateľmi. Dôvod je prostý: vaše zbrane fungujú istým spôsobom, napríklad bagandže vám umožnia skákať po hlavách zvislo, a vtedy chcete mať štyroch oponentov za sebou. Alebo chcete použiť kladivo a to zasiahne 2x2 protivníkov. Svojim zbraniam musíte prispôsobiť pozície nepriateľov – ale tomu vám bude brániť časový limit, takže musíte voliť isté kompromisy.

V prvých hodinách sa budete snažiť zoradiť nepriateľov čo najefektnejšie, pretože za to také formácie získavate aj lepšie bonusy a vyššiu efektivitu. A je rozdiel, či nepriateľa odpálite na prvý raz alebo ho musíte ešte v ďalších kolách dorážať. Medzi kolami sa totiž dostanú k ťahu oni a keď sú štyria-piati naraz, dokážu odhryznúť aj štvrtinu zdravia a to bolí.

Hra vám neskôr umožňuje rôzne triky – ak máte dosť peňazí, získate priazeň Toadov a urobia za vás prvý krok, čo je výborná pomoc. Alebo získate cenné rady od Olivie. A čo je ešte dôležitejšie, ak ste perfekcionisti a chcete mať najlepšie zvládnutú bitku, treba investovať do predĺženia časových limitov. Vtedy sa vám obtiažnosť môžete trošku zmierniť a keď budete ku koncu riadne prachatí, dokonca si môžete niektoré súboje odpustiť, ak za to zaplatíte. Je to cesta kompromisu k menej náročným hráčom a netreba autorov za to viniť.

Samostatnou kapitolou sú tradične súboje s bossmi, ktoré sú riešené ako dlhšie sekvencie, kde sa treba pokúsiť vystihnúť slabiny alebo čo je dôležitejšie, riešiť rozmanité priestorové puzzle. Nie všetko sa tu darí na prvý raz, lebo sa snažíte zistiť, čo má boss za lubom – napríklad znehybňuje niektoré časti poľa alebo vám neumožní liečiť sa v istom momente, keď môžete odskočiť niekam inam. Súboje s bossmi sú alternatívou tých klasických – takže ak ste sa už naučili poloautomaticky ovládať bojové pole, vždy vás niečo prekvapí a v bojoch musíte nasadiť inú taktiku.

Ako správne čítate, súbojový systém sa výrazne zmenil a niektorým môže celkom imponovať, osobne mi však príde skôr ako alternatíva ku klasickej výmene úderov, kde máte dobré predmety a využívate správne načasovanie či slabiny. Tu sa vo veľkej miere musíte orientovať v priestore i čase, čo je veľká výzva a najmä zvyšuje dynamiku hry – Paper Mario takto nie je už iba hra na oddych a taktické chvíle, tempo hry sa zdvihlo a nie každý ho môže akceptovať. Je to krok k novému systému – no neskrývam mierne rozpačitý pocit. Čím ste ďalej, tým lepšie si zvyknete, ale prvé hodiny sú náročné pre klasika.

Našťastie, čo hre ostalo, je vtipné putovanie a neustála snaha baviť hráča pri ďalšej záchrane Peach i kráľovstva. Ďalšia verzia je celkom vydarená a tému origami, skladania papiera a rôznych štýlov tu využíva v scenári naplno, takže určite si netreba nechať ujsť dobré dialógy či vtipné momenty.

Grafika sa na Switch pekne vyníma a cítiť dobré rozlíšenie, zvukovú paletu a k magickej atmosfére tu prispieva aj ovládanie. Môžete hrať aj s pohybovou verziou (t.j. JoyCon ovládače do každej ruky), ale aj klasicky ako na handhelde bez mávania v priestore. Oceňujem voľbu – hra nenúti ísť do jediného štýlu.

Séria Paper Mario teda skúša nový variant a púšťa sa do noviniek vo viacerých smeroch. Azda všetci ocenia nové postavičky, origami štýl a veľa vtipných podnetov. Nie každý sa však zhodne na podaní nového súbojového systému – ten môže cieľovú skupinu fanúšikov aj rozdeliť. Fakt je, že kto Paper Maria nehral vôbec a vyskúša ho takto prvý raz, bude si zrejme pochvaľovať a môže aj bod prirátať.