The Last Campfire je špičková puzzle hra na Switch aj iné platformy (kto má predplatenú službu Apple Arcade, už ju mohol vyskúšať v cene) a bola by škoda, ak by zanikla v prevahe titulov, ktoré v súčasnosti plnia virtuálne obchody. Má nezameniteľné čaro a zároveň formu minimalizmu, no zároveň prekvapí jej bohatosť nápadov a štýlu.

Na začiatku je príbeh pre netušiaceho diváka: skupina postavičiek sa plaví v loďkách a zrazu sa jeden z nich odčlení a stratí. Ostatní prešli cez nejakú bránu, no keď sa on k nej už nevedel vrátiť, čaká ho vlastná cesta. Putuje po zvláštnych labyrintoch a prepojených svetoch, ktoré sa nachádzajú zrejme niekde medzi inými. Spočiatku netušíte, či sa hra spolieha na konkrétne lokality a postavy alebo slúži skôr ako alegória niečoho iného, napríklad stavu duše, mysle či putovania. Isté momenty vyslovene napovedajú, že hra by mohla pripomínať napríklad očistec v tom zmysle, že postavičky sú duše – a niektoré putujú priamo, zatiaľ čo ostatné sú z istých dôvodov zdržané a nechcú alebo nemôžu ísť ďalej. Táto myšlienka sa však sčasti rozplýva pri riešení prvých puzzle, keď duše naberajú iný zmysel.

The Last Campfire má svoj svet i protagonistu. Volá sa Ember a hra s ním narába veľmi citlivo. Dokonca tak, že za audiovizuálnu stránku zodpovedá jediná osoba – ženský hlas dabuje všetky dialógy, či ide o ovládaného hrdinu alebo desiatky ostatných postáv. Tento štýl vám nemusí spočiatku sadnúť, lebo vedie hru do sčasti monotónneho vyznenia, ale postupne doň preniknete rovnako ako do sveta a jeho mytológie. Okrem postavičiek vášho klanu nájdete podobné, ale často zmrazené či zaseknuté duše – volajú sa Forlorn a v tomto svete im treba pomáhať. Nie každý po vašej pomoci prahne, ale za pokus nič nedáte. Zároveň objavíte aj ďalšie druhy: prasce či vtáky. Kľúčové postavy sú zobrazené červenou farbou (Kráľ lesa, Staviteľ či Kuchár).

Oveľa dôležitejšia je štruktúra: po relatívne priamom štarte sa dostanete k prvému ohnisku. Objaví sa modrý duch ochotný pomôcť a za ním čaká opäť zavretá brána. Od tohto momentu nabiehate na jasne uchopiteľný systém: hra má tri hlavné sekvencie, kde musíte zozbierať istý počet duší, pri ohnisku vám duch pomôže otvoriť bránu a potom vás pustí ďalej. Každá sekvencia sa rozprestiera cez mnohé prepojené obrazovky (samostatne sa načítajú, čo na Switch aj chvíľu trvá) a neraz existujú aj viaceré vchody a východy. Prepletený systém je skvelou ukážkou herného dizajnu – všetko na seba nadväzuje a niekedy sa hádanka rozprestiera cez viaceré lokality. Na prvé prejdenie uvidíte viaceré podozrivé miesta: nedostupné plošiny, vzdialené vchody do jaskýň alebo zavreté brány. Prvá prechádzka naprieč pasážou býva plná pokušení: rozmýšľate, kam sa skôr vrhnúť alebo čo skôr riešiť. Vašu pozornosť sa snaží totiž získať nielen spomínaný Forlorn, ale aj priestorové rébusy či skryté útržky denníka.

Ak ste fanúšikmi objavovania, bude vám viac imponovať prechádzanie cez obrazovky a plnenie úloh v priestore. Niekde treba obehnúť celú obrazovku a zhodiť strom, aby ste sa dostali ďalej. Inde treba naháňať havrana, ktorý má v papuli kľúč a ten potrebujete na otvorenie dverí. A prvá pasáž sa stále točí okolo žaby (aká je jej úloha, je priateľská či nie?) a šupáckeho rybára (na pohľad nestojí za veľa, ale netrepe len do luftu a pomôcť by mohol). Rybár vám napokon pomôže aj čosi chytiť či vyloviť a zo žaby sa vykľuje parádny dopravný prostriedok na nedostupné miesto, ale najprv ju treba zasýtiť.

V inej sekvencii sa budete zase potýkať s prascami, ktoré sú pažravé, ale aj lenivé. Nechce vás pustiť ďalej nebezpečná rastlina? Hodíte jej do huby ovocie, no zožerie ho a je fuč. Ale keď na ovocie lákate krochkáča a hodíte ho do huby rastline, tieto dva druhy môžu zviesť parádny súboj, ktorého výsledok je prospešný pre vás: svinka totiž vyhrá súboj a zbaví vás rastliny, ktorá blokovala cestu. Priestorové puzzle sú nádherne spracované, majú svoju logiku a dá sa rýchlo objaviť. Akurát finálna sekvencia už mieša toho veľa: obrovského plechového hada citlivého na svetlo, ktorý sa vždy vrhne niekde, kde vám zavadzia a snažíte sa ho navigovať vždy niekde inam. A na každej obrazovke funguje čosi iné.

Takto krásne funguje svet The Last Campfire: čaká na vaše zásahy a odmení vás ďalšou cestou vpred alebo novými možnosťami. Niekedy vám padne do ruksaka užitočný predmet, ktorý využijete neskôr. Inokedy ste radi, že sa dostanete k ďalšej Forlorn postavičke, ktorá je esenciálna pre vaše putovanie. Veľkou mániou je aj hľadanie stratených stránok žurnálu putujúceho. Hra ich obsahuje spolu 42 a ich hľadanie je niekedy väčšou výzvou ako riešenie všetkých puzzle. Našťastie pri každej obrazovke sa môžete pozrieť do ľavého horného rohu, koľko bielych kamenných truhlíc hľadáte. Niekedy jedna či dve, ale občas sú skryté aj štyri. Cesta k nim nebýva priamočiara – občas treba splniť rébus v okolí či vytiahnuť podozrivú tehlu zo steny, aby sa sprístupnila cesta. Ale túžba vyzbierať ich všetky je silná!

Hlavnou úlohou je však vyraziť z ohniska a nájsť predpísaný počet Forlorn, ktorých musíte zachrániť. Zväčša je ich sedem, prví traja-štyria sa často objavia po ceste, a ostatní sú dobre schovaní. Výbornou ukážkou je tajomný les, kde je záhadná hmla a na centrálnej mapke vkladáte kamenné tabule, ktoré vám postupne sprístupnia iné lokality, ak spojíte vytýčené symboly. Úlohou je dostať sa všade, ale spočiatku to nejde. Na pohľad to vyzerá, že idete stále tým istým smerom, v skutočnosti sa však podľa vložených tabúľ mení lokalita. A každá schováva niečo iné.

Každá Forlorn postavička ukrýva vlastný puzzle, štandardne prepojený s jej vnútorným problémom. Tu hra naberá krásne kontúry, lebo sa snaží preniknúť k duševnému stavu postavičky, jej strachu, istej forme úzkosti alebo inej psychologickej stránke. A tú sa snaží pretaviť do formy hádanky, ktorá sa už odohráva v samostatnej lokalite, nezávislej od zvyšku hry – vtedy sa načíta samostatná oblasť, objaví sa veľavravný názov hádanky i popis situácie a pustíte sa do riešenia. Cieľ je vždy rovnaký: získať modrú dušičku a doniesť ju k Forlorn postavičke. Často musíte prekonať cestu ku klietke s dušou a aj cestu naspäť, čo nemusí byť vždy jednoduché. Do cesty sa vám hádžu rozličné prekážky: napríklad pri jednej ceste zvrchu nadol sa dostávate bez problémov až ku klietke. Ale cestou naspäť zistíte, že na vás fúkajú kamenné tváre a dušu vám vždy odfúknu. Musíte preto postupovať inak: už pri ceste nadol treba eliminovať nebezpečenstvo, aby ste sa cestou nahor dostali bez problémov. Lebo ak vám fúkajúciý šuter vyrazí dušu, musíte celú hádanku absolvovať nanovo.

A že sú tu parádne hádanky, ktoré skúšajú vašu trpezlivosť a miešajú rozličné elementy. Pomerne skoro v hre získate aj magický roh, na ktorý sa dá trúbiť a získate schopnosť ovládať niektoré kocky alebo predmety v priestore. Na hlavnej mape si takto viete prisunúť kvádre a dostať sa vpred, počas hádaniek sa však dokážete zmocniť nejednej aktívnej súčiastky a hýbať ju v priestore vo váš prospech. Či sú to kocky, zaujímavé hady s plošinami alebo drevá na vode. Mojím favoritom sú kocky s fakľou, ktoré sa dokážu kotúľať vždy tak, že fakľa môže byť hore alebo naboku. Neraz je cieľom zapáliť ju, ale ako na potvoru sú v tom istom puzzle aj kamenní fúkači, ktorí vám ju chcú zhasnúť.

Puzzle od Forlorn majú spravidla iba jedno správne riešenie a musíte naň prísť. Občas hra nedáva ani rady a čaká, že odhalíte istú postupnosť alebo sa dovtípite, aké riešenie sa v tomto priestore nachádza. Čím ste ďalej, tým sú hádanky tuhšie. Napríklad niektorí Forlorn v poslednej sekvencii majú náročné úlohy, kde spájate potrubia mnohých farieb a pomáhate si trúbkami rozličnej formy. A tie dávate vždy na iné miesto, aby sa vám sprístupnili ďalšie aktívne prvky. Takže nestačí iba zistiť, kam jedna trúbka pasuje, ale aj to, na akých ďalších častiach hádanky ju budete môcť použiť neskôr. Celý mechanizmus navyše slúži k úplne inému cieľu: ak potrubia fungujú, poháňajú turbíny, ktoré vám posúvajú nahor plošinu výťahom. A po nej sa dostanete k hľadanej dušičke.

Z toho vyplýva, že puzzle majú náročnú obťažnosť a ich riešenie má odlišnú dĺžku. Niekedy prídete na riešenie a zrealizujete ho za 3-4 minúty, inokedy si môžete lámať hlavu aj pol hodiny. Celkovo si hra pýta 8 až 10 hodín poctivého dumania, hoci niektorí ju zvládli aj za kratší čas. Závisí aj od vás ako si budete hru dávkovať, no ani raz som nemal pocit únavy a nutnosť odložiť ju – stále prevládala chuť ísť ďalej, hľadať skryté tajomstvá i riešiť puzzle.

The Last Campfire má malebnú grafiku i parádnu atmosféru. Milé postavičky, magické lokality a aj dabing s jediným ženským hlasom vás dokážu opantať a recenzovaná Switch verzia je lahodná, lebo si hru môžete brať hocikde. Na pár večerov sa môže stať skvelým sprievodcom všedných dní a priniesť vám do života trošku iný pohľad na stratené duše v neznámom svete, ktoré si pýtajú vašu pozornosť.