Remasterované verzie úspešných hier nie sú automaticky výsledkom toho, že vývojárom dochádzajú nápady a siahnu radšej po osvedčenom mene, ktoré im v minulosti zaručilo úspech. Mnohokrát je nová verzia obľúbenej hry príjemným osviežením. Aj pre nedostatok podobných titulov na hernom trhu. Lenže potom sú remasterované verzie hier, bez ktorých by sme sa zaobišli. Need for Speed: Hot Pursuit Remastered má prívlastok zbytočný.

Je úplne bezpredmetné doťahovať sa o tom, ktorý diel úspešnej série Need for Speed je najlepší. Jednak je to Shift a Porsche Unleashed a jednak má každý toho svojho favorita. Hot Pursuit z roku 1998 patrí podľa mnohých k tomu lepšiemu, čo svet Need for Speed ponúkol. S tým môžem len a len súhlasiť a vlastne ani znovuzrodenie Hot Pursuit z roku 2010 nedopadlo zle. No zároveň musím s povzdychom dodať, že doba trochu pokročila. A navyše tu máme aj Hot Pursuit 2 z roku 2002. Časy, kedy nám boli predstavené naháňačky s policajtmi a bolo možné ich považovať za vynikajúci a osviežujúci nápad, sú dávno preč. Postaviť na tejto myšlienke celú hru sa v Electronic Arts pokúšali už mnohokrát. Znovuoživenie Hot Pursuit nám názorne ukazuje, ako žáner arkádových pretekov za tých vyše 20 rokov pokročil vpred.

Úvodné povzdychnutie máme za sebou, ale iba to môže nasledovať aj u vás po niekoľkých odjazdených pretekoch. Nepochopte to zle, remasterovaná verzia Hot Pursuit je... Hot Pursuit v lepšom technickom prevedení. Nie dostatočnom, ale lepšom. A to je všetko. Dnešné štandardy sú posunuté trochu doľava a nároky hráčov vyššie. Rozkúskované jazdenie ponúka adrenalínovú zábavu, no tak ako dokáže poľahky pritiahnuť hráča k obrazovke, vie aj začať veľmi rýchlo nudiť. V prípade Hot Pursuit (toho remasterovaného, nie z roku 2010) aj frustrovať. Samotné technické spracovanie na tom nenesie markantnú vinu, avšak neočakávajte ohúrenie či už po vizuálnej alebo zvukovej stránke.

Princíp zadávaných eventov je jednoduchý: buď sa pasujete do úlohy cestného piráta a budete v drahých športiakoch tradične pretekať s ostatnými jazdcami, a to v sprievode pomerne riedkej premávky. Alebo máte časový limit, za ktorý musíte niektoré z nových vozidiel dostať do cieľa. Nechýbajú ani úniky pred policajnými zložkami, ktoré môžete eliminovať pásom s klincami, EMG výbojom alebo využijete rušičku či turbo. Hodnotenie v podobe zlatej, striebornej a bronzovej medaily neprekvapí. Aby sa vám odomkli nové úlohy, musíte dôjsť do cieľa (poškodenie je len vizuálne, avšak s „health barom“, no vlastnosti vozidla sa nemenia, takže sa vám oškrie karoséria alebo začne odpadávať nárazník) a umiestniť sa do tretieho miesta.

Druhou možnosťou je osedlať stovky koní pod kapotami policajných vozidiel. Ekvivalenty športových vozidiel cestných pirátov sa odlišujú často len polepom. Tu musíte naopak chytať (čítaj búrať do) narušiteľov cestnej premávky alebo sa dostaviť v limite na určené miesto, aby ste zaplnili dieru v blokáde na ceste. Nech je to v konečnom dôsledku akokoľvek, v podstate robíte na trati to isté. Búrať musíte v oboch prípadovch, pretože ako policajti, tak súperi v drahých športiakoch sú nesmierne dotieraví. Ale len pri vás, inak medzi sebou takmer vôbec nebojujú. Takto misia za misiou, trať za traťou, postupne otvárate bohatšiu ponuku eventov. Za splnené úlohy získate body, prostredníctvom ktorých levelujete svojho avatara a po dovŕšení určitého počtu si odomknete nové vozidlo.

Nemám nič proti arkádovým pretekom. Ponúkajú dokonalý relax, počas ktorého môžete bez obáv vypnúť a užívať si rýchlosť bez následkov v skutočnom živote. Musí však fungovať spojenie medzi hráčom a dianím na obrazovke. Prvou prekážkou, na ktorú natrafíte okamžite, je ovládanie. Vozidlá v Hot Pursuit Remastered sú nemotorné a vyberanie zákrut pôsobí ťažkopádne. To, že musíte dať nohu dolu plynu, zatáčať doslova očami a dostať auto do kontrolovaného šmyku, čo je niekedy náhoda, sa dá zniesť. Lenže potom uvidíte, ako ladne a poľahky vyberajú zákruty ostatní jazdci a budete sa čudovať, ako je to možné. Trochu sa to zlepší so super športmi, ktoré sú čiastočne citlivejšie.

Bez straty rýchlosti prechádzajú šikanami a reakcie vozidla na zmenu smeru jazdy sú v ich podaní diametrálne odlišné od toho, čo sa snažíte spraviť s autom vy. Nevadí mi to, že športiaky sú nemotorné a do zákrut sa im nechce – avšak v momente, kedy protivníci dané činnosti zvládajú ľavou zadnou, sa cítim podvedený. Dupľom, ak je hrateľnosť (a vlastne získavanie nových možností) založená na tupom grindovaní. Pretože s tým novým autom, ktoré má o pár koní viac a neviem čo ešte, vám to zaručene pôjde lepšie. Fungovalo to tak v minulosti, bolo to pre nás dostatočne zábavné a dnes...?

Vozidlá sa líšia od seba maximálnou rýchlosťou, akceleráciou, typom náhonu a výkonom, no často len v tabuľke technických parametrov. Inak rozdiely takmer nepostrehnete. Nájsť si svojho favorita sa neopláca, z garáže budete vychádzať až na pár výnimiek vždy s iným vozidlom. Takže je vlastne dobre, že medzi nimi nebadať markantné rozdiely. Keby ste predsa len chceli venovať maximálnu pozornosť svojmu vysnívanému miláčikovi, úpravy sa týkajú výhradne zmeny farby karosérie. Ani si ich nepolepíte kadejakými hlúposťami a tobôž sa nebudete hrabať v technických parametroch a vylepšovať jednotlivé súčiastky. Keď remaster, tak remaster.

Ale dobre, čert a dopravák usmerňujúci vodičov na kruhovom objazde to ber. Keď sa to bude dobre hrať, ten správny pocit z rýchlosti vás dostane. Nebude problém opakovať preteky, pretože každé z nich prinesú odlišný príbeh a hranie bude proste zábavné. V Need for Speed: Hot Pursuit Remastered to vôbec nefunguje – každé preteky sú len nutnou prekážkou k tomu, aby ste sa dostali ďalej a mali to z krku. Prvý dôvod – nezaujímavé vozidlá, ktoré sú len krabice, len inak vyzerajú, inak hučia, ale na trati sa tak správajú, máme za sebou.

Nasledujú ničím neohurujúce trate. Áno, aj ja som bol celý namäkko z vodopádu v druhom Need for Speed, ale to – pa prvé: to čo ponúka remasterovaný Hot Pursuit je s ničím nezameniteľná nuda; a po druhé: je to už fakt pár pekných rokov dozadu, všakže? Ťažko to popísať slovami, no jazdenie v novom Hot Pursuit ničím neprekvapí, nezaujme, nenadchne. Pomerne skromná mapa je prístupná aj na voľné jazdenie, ale dôvod prečo to robiť nenájdete po pár (čiže dvoch) minútach žiadny. Cesty sú prázdne, okolie nudné, nemôžete sa vybrať nikam mimo bariérami vymedzenú trať. Je tu púšť, v horách zase sneh, náznaky mestečiek, zopár diaľnic. Aj gigantické The Crew pôsobí menej genericky a zaujímavejšie ako svet v Hot Pursuit.

Hrdzavým klinčekom do rakvičky priemerných pretekov je stupídny catch-up systém, ktorý v Need for Speed: Hot Pursuit Remastered dosahuje maximálne deprimujúcu úroveň. Ostatní jazdci vám nemôžu uniknúť, ale v niektorých prípadoch sa k víťaznej trojici po niekoľkých kotrmelcoch dostanete len ťažko. A tu spraví nové, odomknuté vozidlo mnoho. Keď som videl niektoré zadky vozov len krátko po štarte a po 12 kilometroch naháňania som ich skrátka nedokázal dobehnúť, nebolo to príliš humorné. Stačilo získať nové vozidlo, ktoré akcelerovalo o jednu desatinu sekundy rýchlejšie (na papieri) a hneď to bolo o inom. Alebo som sa možno nemusel vybúrať hneď v prvej zákrute. No vidieť ako vám súper v rovnakom aute uniká, hoci nerobíte nič iné ako on, tak to je na nezaplatenie.

Opačný prípad, kedy vy zvládnete danú pasáž na trati lepšie, zničíte súpera alebo mu pod kolesá hodíte pásy s klincami, vám pomôže len na niekoľko sekúnd. Rivali sú späť a predbehnú vás. Akcelerujú tak neskutočne, že vám ani nitro nepomôže. Zákrutu dajú bez problémov, nie príliš dôrazné nárazy s nimi nezamávajú a, samozrejme, jazdia arogantne a trafia vás v momentoch, kedy si tým nič nemôžete robiť. Potom zase trochu poľavia, ale len tak trošku, aby bolo napätie. Pokojne ich dobehnete, dokonca predbehnete, lenže potom sa situácia otočí. Emócie vo mne vzbudili, to sa nehádam, ale bola to skôr frustrácia z toho, nech robím čokoľvek a hoci aj dobre, nič mi to nepomôže a všetku akciu si musím načasovať na posledný kilometer alebo dva pred cieľovou rovinkou. Dovtedy je lepšie držať sa v závese a nič neriskovať. Je to hlúpe a obmedzujúce. Tobôž, ak ostatní jazdci nerobia chyby v samotnej jazde a keď aj, korigujú ich neadekvátnym zrýchlením či manévrovaním, ktoré je aj na arkádu na hrane.

Jediné, čo súperi zvládnu, je napáliť to v plnej rýchlosti do civilného vozidla. Presne tak, aby ste sa mu nedokázali vyhnúť a vy budete pykať viac. Nestalo sa mi ani raz, že by  ich policajti vyradili alebo by zvádzali medzi sebou súboje. Autá inak lietajú vzduchom ako pet krabice od mlieka, fyzika je na bode mrazu. Vtedy je vám úplne jedno do akých detailov vývojári z Criterionu vytvorili jednotlivé modely vozidiel. Tí Criterioni, ktorí nám predviedli úžasne deformujúce sa plechy v Burnoutoch. Tu? Trošku to lízlo lak, lietajú iskry, ale inak všetko ide ako na začiatku. Ale pozor, ak vám ukazovateľ poškodenia klesne na nulu, končíte s veľavravným nápisom „Wrecked“ alebo „Busted“. Čo to robí v arkáde, kde by stačilo, ak by policajti prinútili jazdca zastaviť a skrátka ho zablokovali?

Portfólio ponúkaných vozidiel je ohromujúce. Známe značky, ako Aston Martin, Audi, Bentley, BMW, Bugatti, Chevrolet, Dodge, Ford, Jaguar, Koenigsegg, Lamborghini, Maserati, McLaren, Mercedes, Nissan, Pagani Zonda či Porsche ponúkajú desiatky rôznych prevedení úspešných modelov a je z čoho si vyberať. Garáž je ohromujúco pestrá, ale v konečnom dôsledku nezaujímavá pre minimálnu odlišnosť v ovládaní jednotlivých strojov. Kochať sa môžete jedine modelom v garáži, žiadne podrobnejšie informácie, úpravy, pohľad do interiéru, video predstavenie – skrátka polička s angličákmi, kde ich máte rad za radom, ale po koberci jazdia všetky takmer rovnako.