Pri vydaní nových konzol sa objavujú rôzne tituly, ktoré sú šité horúcou ihlou a pokúšajú sa vyťažiť zo situácie, že na novú konzolu nie je až toľko hier, takže sa dokáže presadiť aj titul, ktorý by to mal hocikedy inokedy oveľa ťažšie. Sám som v minulosti pri launchi niektorých konzol rozdával jednotky aj dvojky (z desiatich), lebo niektoré tie launch tituly sú vyslovené príšerné. Teraz je ale situácia iná. Rozsiahla knižnica v rámci spätnej kompatibility zaručuje, že sa už pri vydaní novej konzoly prakticky nemôžete nudiť. Žiadne jednotky a dvojky nám tak nehrozia. Ale zato tu máme táto päťku.

Epic na PC a Sony medzi konzolami si zabezpečili exkluzivitu na novú akciu od vydavateľstva Gearbox, ktorá sa dá hneď v úvode zhrnúť ako veľa kriku pre nič. Toľké peniaze na marketing, taká veľká kampaň a aj niektoré fakt dobré videá, no a toto je výsledkom – asi najslabšia AAA hra v roku 2020. Snažila sa preniesť looter štýl, v dnešnej dobe dosť typický pre mnohé strieľačky, do sekačky s jemným nádychom Souls žánru. Predstavte si napríklad Destiny, The Division či niečo podobné. Teda hru stavanú na kooperáciu a rozširovanie aj po dosiahnutí základného príbehu, kam sa môžete stále vracať, bojovať proti náročnejším výzvam a získavať za to lepšiu výbavu. Akurát, že ku Godfall sa nebudete chcieť vrátiť.

Hra sa odohráva v high fantasy svete plnom mýtických rytierov, starobylých rádov a aj jedného takmer biblického súboja dvoch súrodencov. Ak vyhrá Macros, ten zlý, stane sa z neho boh a môže to priniesť apokalypsu. Ak vyhrá Orin, teda vy, dokážete túto apokalypsu odvrátiť. Problém ale je, že sa tento súboj už raz odohral kedysi v minulosti a Macros ťahal za dlhší koniec. Preto teraz musíte vložiť všetky svoje sily do toho, aby ste ho porazili. A ak ste herný novinár, tak aj do toho, aby ste tú hru dohrali, lebo to nie je práve jednoduché.

Godfall pritom nie je nejakou vyslovene príšernou hrou. Len tu toho veľmi veľa nefunguje z rôznych dôvodov, najčastejšie z dôvodu zlého dizajnu – či je to príbeh, levely, hrateľnosť alebo aj výtvarný štýl. Všetko škrípe práve v dizajne. Vezmite si napríklad príbeh. Ten je tak neuveriteľne nezaujímavý, že sa pri sledovaní záverečných titulkov budete musieť samých seba pýtať, o čom tých predchádzajúcich 12 hodín vlastne bolo. To jadro je o konflikte dvoch súrodencov ako personalizácie dobra a zla, ale všetko okolo je zbytočný guláš, ktorý nielenže nevyužíva svoje high fantasy zasadenie, ale dokonca máte dojem, že mu skôr škodí.

Nie všetko tu ale nefunguje až takýmto spôsobom. Pár vecí sa dokonca podarilo a medzi ne by som zaradil systém Valorplates, čo sú vlastne brnenia predstavujúce triedy v hre. Tých je tu 12, vychádzajú zo znamení zverokruhu a reprezentujú herný štýl a schopnosti, ktoré bude Orin mať. A nielen to. Taktiež určí to, či je Orin muž, alebo žena. Totiž konkrétne brnenie definuje postavu. V priebehu hrania si brnenia budete postupne odomykať a vylepšovať. Budete si vytvárať svoje buildy a prispôsobovať ich tak, aby nielen zodpovedali vášmu hernému prejavu, ale aj tomu, akú úlohu chcete plniť v online kooperácii troch hráčov.

Pokojne hru môžete hrať sami, no taktiež môžete pozvať dvoch priateľov (ak niekoho presvedčíte, aby s vami do hry išiel), aby ste sa spolu vydávali naprieč troma oddelenými sférami tohto sveta (zem, voda, vzduch) na postupnej ceste postaviť sa svojmu bratovi. Vzhľadom na svoj Valorplate sa ďalej budete vybavovať aj zbraňami a ďalšou výbavou. Samotný Valorplate sa pritom ale nedá meniť. Neberte to teda ako napríklad Diablo, kde si postupne budujete build aj s ohľadom na jednotlivé časti brnenia. Tu dostanete svoj Valorplate a budete ho takýto mať stále. Ak chcete zmenu, musíte si odomknúť iný.

To ale nie je nijako náročné, stačí len mať dostatok zdrojov a potom si môžete aj svoju výbavu jednoducho skopírovať. Výbava sa skladá z dvoch zbraní, ktoré si so sebou vediete do boja (a sú tu žánrové klasiky, ako rôzne kladivá, sekery, meče a podobne). A tiež ovplyvňujú váš bojový štýl. Taktiež si do výbavy vyberáte amulet, dvojicu prsteňov, kameň na liečenie a zástavu. Teda tiež taká žánrová klasika pre akčné RPG. Všetko vám to v hre padá z truhlíc aj nepriateľov v úrovniach od obyčajnej po legendárnu, oddelené sú tradične farebne. Naozaj nečakajte niečo nové ani revolučné, ale aspoň to vytváranie buildov funguje a Valorplates sú dizajnovo aj koncepčne zvládnuté dobre.

Už menej je zaujímavý samotný koncept hry, kedy zo svojej základne vychádzate na misie do sveta. Tie sa aj tu delia na povinné príbehové a voliteľné vedľajšie. Každá z nich má svoj level, ktorý by ste mali mať, aby ste ju dokázali zvládnuť. Môžete sa samozrejme vydať aj do misie nad váš aktuálny level, ale dostanete poriadnu výzvu. Príbehové misie veľa toho príbehu nerozpovedia a ani sú ani veľmi nápadito nadizajnované. Hra vás prenesie niekde do prostredia, hodí vám na mapu marker a ženiete sa za ním. Cestou tlčiete nepriateľov, prídete tam a tlčiete ďalších nepriateľov, alebo nejakého bossa. Nuda.

No a vedľajšie misie sú ešte nudnejšie a slúžia len na grindovanie, keďže často budete pod potrebným levelom. Tak chodíte ďalej objavovať svet, likvidovať ďalších nepriateľov a loviť silné monštrá. Tieto hunty s primárnymi aj sekundárnymi cieľmi sú tu najčastejšou vedľajšou úlohou a nie je to nič nápadité. Keď už niečo lovíte, nech to má aspoň nádych nápaditého spracovanie, nie zase len marker na mape, na ktorom na vás čaká monštrum na svoju porážku. Pritom sa ani časom veľmi nemenia. Niekoľkokrát som niečo/niekoho lovil na tom istom mieste.

A nápaditý nie je ani dizajn sveta. V recenziách by sme nemali vývojárov urážať a ani to nemám v úmysle, keď konštatujem, že herný svet pôsobí, akoby ho dizajnoval niekto s ADHD. Alebo 15 rôznych dizajnérov, ktorí sa dohodli, že si každý niečo svoje presadí do hry a to bez ohľadu na to, aký guláš tým vznikne. Monštrá, rytieri, niečo ako fantasy mech, kraby, do toho kaktusy v prostredí, vzdušné zámky a neviem ešte čo. Pohľad na celok vyzerá dobre, ale jednotlivé veci v ňom vám už nebudú sedieť. Prostredia sú tu tri, každé svojské a každé s podobnými problémami.

Zmeňme ale tón a pozrime sa zase aj na niečo lepšie. V tomto všetkom budete, samozrejme, bojovať. Boje sú pritom jadrom hry a našťastie sú zvládnuté až prekvapivo dobre (vzhľadom na ostatné aspekty hry). Na ich ovládanie si síce treba chvíľku zvykať, ale súbojový systém je až prekvapivo hlboký. Dokonca tak, že občas môže súčasne pôsobiť jednoducho aj náročne. Hra čerpá inšpiráciu zo Souls titulov, ale náročnosťou nejde až tak vysoko. Musíte si však okrem rôznych útokov dokonale osvojiť aj možnosti uskakovania, blokovania a odrážania útokov v správny moment, aby ste toho schytali čo najmenej a prípadne si vytvorili okno na správne načasovaný a nasmerovaný útok.

Ak ale hovorím, že je hra jednoduchšia, neznamená to, že ňou prejdete ako nôž maslom. Nie je to Dark Souls, bossovia vás málokedy zaženú do úzkych koridorov, kde vás dokážu triafať aj cez steny, no stále vás vedia dať dole na také 2-3 dobré rany. A kameňov na doplnenie života fakt nemáte po kapsách veľa. Tak musíte často naozaj len uskakovať a čakať, uskakovať a čakať. Okrem štandardných útokov ale máte k dispozícii aj rôzne útoky štítom, špeciálnu schopnosť a rôzne zbraňové techniky. Každá zbraň má navyše iné DPS, iný dosah, iné dobíjanie a podobne. Nehovoriac o tom, že nestačí nepriateľovi len zobrať zo života, ale následne mu túto odobratú porciu musíte aj zničiť, aby o ňu naozaj prišiel, na čo je naviazaná Soulshatter mechaniky. No a ešte sú tu popravy, ak dokážete nepriateľa dostať na zem. Nie je toho málo a trvá, kým si to osvojíte, ale funguje to dosť dobre.

Dobre ale nefungujú nepriatelia, teda minimálne nie tí bežní. Stretnete tu viacero potvor, viacero frakcií, no všetky sú v zásade len variácie toho istého. Akurát v jednej sa jedna postava volá šaman, v inej zas inak, ale stále majú v boji proti vám rovnakú funkciu. Alebo inak, v jednej frakcii po vás monštrum pľuje, v ďalšej po vás postava strieľa energetické výboje, v inej zas po vás strieľa zo zbrane. Teda síce často vyzerajú inak, ale v boji to je úplne jedno, keďže je to len iný skin na takého istého nepriateľa. Navyše ani ich dizajn často nie je veľmi nápaditý.

Lepšie je to už s bossmi, ktorí sú výrazne nápaditejší a naozaj zaujímaví, pričom ich tu celkovo nájdete sedem. To samozrejme z hľadiska dizajnu. Z hľadiska hrania ich často budete dosť nenávidieť, keďže do boja nikdy nejdú fér. Sú oveľa silnejší ako vy, používajú obrovské palety útokov. Jeden vás zasype ohňom, ďalší si dokonca povoláva pomocníkov, či sa pokryje štítom. No a do toho všetkého musíte stále počítať s tým, že občas stačia fakt len dve-tri rany a ste dole. Našťastie to je ale tiež jedna z tých vecí, ktoré v hre fungujú dobre. Nie dokonale, ale dobre.

Dajme tomu, že sa cez to všetko prehryznete a rozhodnete sa hru dohrať do konca. Tieto hry sa ale nedohrávajú len do konca, musíte ich hrať ďalej. Ako je na tom hra potom? To síce teraz ťažšie posúdiť, ale veľká sláva to asi nebude. Príbeh si odbijete, porazíte Macrosa a vraciate sa zase k tomu skúmaniu a lovom. Teraz sa ale pridávajú aj nové a náročnejšie snové „remixy“ už prejdených levelov. Zopakujete si súboje s bossmi, ale teraz prebiehajú inak, menia pravidlá a sú pochopiteľne ešte náročnejšie. Navyše sa k nim musíte prebojovať cez „predkolá“. Ako dlho vám niečo také asi vydrží? Ja som ich prešiel tri a hra letela z disku.