Radosť z produkcie slovenských hier nám často vydrží len do momentu skúsenosti so samotným titulom. Zrejme sme príliš rozmaznaní a hlavne sa nám už nechce privierať oči nad našimi hrami v porovnaní s tými svetovými. Napriek tomu aj u nás vznikajú kvalitné kúsky. Žezlo úspešných tvorcov momentálne drží GamesFarm (Vikings: Wolves of Midgard, Shadows: Awakening), nesmieme zabúdať na Pixel Federation (Diggy´s Adventure, Train Station) a taktiež príjemné prekvapenia od Doublequote Studio (Blood Will Be Spilled), Blue Brain Games (The House of Da Vinci), Grindstone (Die by the Blade) či Bitmap Galaxy (Little Galaxy). Síce nie všetko sú to vo svete oslavované tituly majúce na svojom tričku milióny predaných kusov, no o kvalitu núdza nie je.

Menšie vývojárske tímy majú väčšiu šancu preraziť na poli nezávislých projektov. Netreba ukazovať prstom na „našich“ špecialistov na VR – Beat Saber pozná zrejme každý. Novinka od Bitmap Galaxy je krásnym príkladom toho, že nemusíme zatvárať oči nad hrateľnosťou len z dôvodu národnej hrdosti. Yestermorrow síce nebude atakovať rebríčky najlepších hier tohto roku, do dokonalosti jej chýba mnoho, avšak v konečnom dôsledku patrí k tomu lepšiemu z nekonečného zástupu plošinoviek, ktoré sa rodia v húfoch vďaka indie scéne.

Napriek tomu, že sa vývojári snažili podať obyčajné skákanie s postupne získavanými schopnosťami v poctivo zabalenej zápletke, je tých niekoľko dialógových okien zbytočných. A hlavne naivne infantilných. Texty minimálne v slovenčine cielia výhradne na detského hráča, čomu však nezodpovedá samotná hrateľnosť a náročnosť ovládania. Nemalé množstvo frustrujúcich momentov môže aj skúsenejšieho hráča prinútiť vyskúšať pevnosť ovládača a niektoré zdesené výkriky pri ďalšom páde a návrate na posledný checkpoint do detských uší nepatria. Stane sa tak neraz.

Hlavnou hrdinkou je mladé dievča Yui a už jej meno napovie, k akému prostrediu sa bude Yestermorrow obracať. Japonský feeling hre neuberá nič na kvalite, avšak tak ako do krajiny vychádzajúceho slnka, mohla byť hra situovaná aj do našich končín. Festival svetla sa skončí útokom Tieňov a Yui v snahe privolať záchranu neuspeje – celý Lesný ostrov pohltí depresívna temnota a na pleciach Yui ostáva záchrana milovaných. Patetické rozprávanie je len zbytočným balastom zdržujúcim od hrania, pričom úroveň písaného textu siaha ledva tak k detskej literatúre.

Príbeh môžeme pokojne preskočiť, postupne prejdete rozličnými prostrediami, v ktorých nechýba tradičná zostava ako les, chrámy, púšť, ľadový svet, jaskyne a napokon sa dostaví aj dávka futurizmu. Napriek rôznorodosti jednotlivých svetov občas pôsobia genericky. Akoby ste ich už niekde videli. Je to však jediná chyba, ktorú možno hre v otázke dizajnu vyčítať. Až na zopár výnimiek sú jednotlivé obrazovky vytvorené dostatočne pútavo, plošinky nastavené presne na pixel, aby ste na ne pri nepodarenom skoku nedosiahli a podobne. Čaká vás tradičné portfólio tohto žánru: skákanie, húpanie sa na lanách, dvojskoky, kotúle, wall jumpy, veterné prúdy, zrýchľovače, načasovanie úkonov, aby vás nerozsekal laser, nezavalila kamenná doska, nenapichli ste sa na ostne, nezožral vás pavúk a podobne.

Yestermorrow je v prvom rade plošinovka, boj je len doplnkom. Bežných protivníkov nemôžete vymazať z mapy, a to napriek tomu, že časom získate ekvivalent bomby. Dôležitejšie sú namemorované pasáže, rýchle prsty a výdrž naučiť sa kombinovať všetky schopnosti, ktoré postupne získavate. Aj preto mi súboje s bossmi pripadali trochu zbytočné. Plynulý pochod vpred sa v mojom prípade vždy zasekol. Po celý čas hra nevyžadovala boj, iba vyhýbanie sa kontaktom, no zrazu treba bojovať. Hoci je to vždy akoby sekundárne: musíte niekam vyskákať a aktivovať tlačidlo alebo sa vyhýbať prekážkam, hodiť bombu na správne miesto, skákať a v správnom momente hodiť bombu či skrátka unikať, načasovať sekvenciu pohybov presne na ten posledný pixel.

Mnohonásobné opakovanie a učenie sa presne daných postupov (a, samozrejme, platí, že tú gigantickú potvoru musíte bacnúť po hlave 3x) je síce občas frustrujúce, avšak úspech dostatočne opojný na to, aby ste zotrvali v snahe tentoraz to zvládnuť. Občas sa budete chytať za hlavu, prečo tam Yui nevyskočila, keď sa jej to minule podarilo. Ovládanie pôsobí chvíľami príliš nemotorne. Srdiečka symbolizujúce zdravie totiž dokážu ubúdať až nepríjemne rýchlo. Pozícia sa ukladá na špeciálnych miestach, svätyniach. Ich rozmiestnenie je presne také, aby ste ich nemali na každom kroku a zároveň sa zabránilo zbytočnému backtrackingu. Teda ak niektorú z nich neminiete.

Napriek tomu, že sa Yestermorrow snaží v niektorých momentoch pôsobiť ako metroidvania, len zbytočne klame telom. Ak sa aj rozhodnete pozbierať všetky predmety po mape, je lepšie robiť to hneď, nakoľko dostávať sa opakovanie cez niektoré úseky je nesmierne repetitívne a nudné. Aj hranie sa s časom je pomerne obmedzené, no za tento krok musím vývojárov pochváliť. Okrem zmrazenia času (aby ste mohli napríklad preskákať po vranách na inak nedostupné miesta, zastavili cirkulárky a pod.) sa presúvate v horizonte niekoľkých rokov do doby pred nájazdom Tieňov, kedy je Yui malé dievčatko a do zničeného prostredia s dospievajúcou hrdinkou. Práve level design je nastavený tak, že v podstate idete stále dopredu a keď narazíte na slepú uličku, musíte použiť špeciálny oltár, ktorý vás v prenesie v čase a cesta je zrazu voľná.

Mnohé prostredia si teda prejdete dvakrát, avšak vzhľadom na rozdiel v grafickom spracovaní a vždy tak trochu inú trasu pri skákaní to vôbec nevadí. To, za ktorú Yui hráte, sa prejavuje nielen v grafike (pred pohromou je všetko krásne farebné, v ruinách naopak prevládajú chladné farby, všetko vybledne, pri zastavenom čase získa obrazovke odtiene šedej), ale aj hudobných motívoch. Tie sú nenápadné, avšak vhodne dopĺňajú dianie na obrazovke a pomáhajú atmosfére s konkrétnou situáciou. Nemusíte mať obavy z hrôzostrašných pixelov, Yestermorrow pripomína skôr Fez ako nedávny Ageless. Navyše je všetko náležite roztomilé, detailné a precízne vytvorené pre potreby preskákania celej obrazovky.

Pilierom hrateľnosti plošinoviek je ovládanie – kde inde by záležalo na presnosti a odozve ako v hrách, kde rozhoduje každá stotina sekundy, z ktorého pixelu sa odrazíte, ako načasujete sekvenciu pohybov? A v Yestermorrow to občas škrípe. Skúšal som klávesnicu i gamepad, pričom odporúčam radšej druhú alternatívu. Najväčším problémom sú práve skoky, kedy nebolo vždy zrejmé, kam postavička doskočí, či tam doskočí a kedy sa na plošinke zachytí, či sa jej podarí spraviť ďalší jump. Pri skokoch na laná bolo nutné ešte držať smer nahor, aby sa Yui zachytila. Často musíte postavičku smerovať počas skokov a občas sa mi stalo, že sekvencia bola prerušená oneskorenou odozvou – ale priskorým stlačením a náprava už neexistuje. V tom je Yestermorrow nesmierne striktná hra, nenechajte sa zmiasť infantilným vizuálom.

Vo finále však Yestermorrow pokojne môžeme hodnotiť kladne. Ako nadpriemernú plošinovku, ktorá síce nikdy neporazí Ori, Limbo, Unravel či hromadu ďalších platformerových blockbusterov. Ale o to vlastne nejde. Ponúka príjemnú výzvu, ktorá je plynulá, občas (ne)príjemne frustrujúca, má zaujímavé prostredie, postupne vás učí nové prvky a celé sa to hrá – no ako tradičná dvojrozmerná plošinovka. Nezavalí vás hromadou možností, často zúfalým backtrackingom, RPG prvkami (dobre, zbierate tu srdiečka), plochými súbojmi. Ponúka čistú esenciu zábavnosti a hrateľnosti – ale do dokonalého pohltenia, žiaľ, niečo chýba. Možno je to príbeh, ktorý je naivný a úplne nepotrebný. Možno zbytoční bossovia a ovládanie pri komplexnejších sekvenciách. Nič to nemení na tom, že ak si radi zaskáčete, tento kúsok by ste minúť nemali – navyše je slovenský.