Séria Theatrhythm nie je v našich končinách veľmi známa a je to obrovská škoda. Tieto hudobné hry z dielne Square Enix využívajú etablovaný potenciál ich top RPG sérií, keďže jedným z dôležitých aspektov je aj hudba. Autori v určitom momente vydajú aj rytmickú hru, ktorá obsahuje desiatky skladieb. Môžete si jednak zopakovať melódie z iných hier a zároveň zaspomínať, čo ste pri nich cítili a ako sa výborne oťukali v čase.

Kingdom Hearts tu máme 18 rokov, okrem troch hlavných hier má aj kopec vedľajších (od spin-offu Chain of Memories po drobné fragmenty) a keďže priamo štruktúra hry pracuje s mnohými svetmi podľa licencií (Disneyho rozprávky) a zároveň sa stihla sama nafúknuť, nie je problém z nej vybrať kopu skladieb a poskladať z nich novinku. Celkovo má hra viac 140 piesní a snaží sa výborne ladiť s obsahom, pričom z veľkej časti je retrospektívou celej série do poslednej časti. Určite netreba čakať veľkú porciu nového deja, ako sa zbytočne nádejalo pár zahraničných recenzentov, skôr náznaky.

Zaujímavosťou je však voľba rozprávača, ktorá padla na dievčinu Kairi – roky ste ju zachraňovali a je tu prirodzene šanca urobiť z nej protagonistu a vyťažiť z jej postavy viac. No autorom nejde o nové línie, Kairi skôr šikovne využívajú ako centrum diania a keďže si veľa prežila, je skôr trefné vidieť tie udalosti z jej pohľadu, aj vnímanie dvoch kamarátov (Sora, Riku) či niektoré udalosti. Samotné nové pasáže v deji sú schované až v poslednej hodine a trošku načrtnú, kam by sa hra mohla uberať, určite sa tu však nedá hovoriť o plnohodnotnej časti série, ktorú by ste mali hrať kvôli novým zvratom.

To však nevadí – lebo repete po toľkých hrách padne vhod a Kairi rozpráva celkom zhutnenie dianie v hlavnom móde World Tour. Je to masívny mód, kde sa pohybujete po svetovej mape v tradičnej Gummi Ship a objavujete jednotlivé svety. Každý svet má vlastnú bublinu, obsahuje zväčša jednu či dve piesne a vašou úlohou je prejsť každú skladbu v nich. Ak sa vám podarí absolvovať skladby, tak je označený za „vyčistený“, ale ak splníte všetky požiadavky a získate hviezdičky, bude kompletný.

World Tour je celistvý mód a ak si dobre všimnete farby čiar, je rozdelený na niekoľko hlavných línií podľa farieb i hier. Zelená, modrá, strieborná atď. To je výhoda pre postupné plnenie, ak sa rozhodnete vyzbierať všetky hviezdičky – spolu ich je 345, a jednotlivé časti pýtajú napríklad 24, 75 či 111. Aby bolo jasné, čo riešia hviezdičky – sú esenciálne aj pre váš ďalší postup vpred, lebo občas narazíte na zámok, ktorý vám jasne naznačí, že ak ich nebudete mať 4 či 24, nepustí vás ďalej.

Hviezdičky zbierate za svoj výkon v jednotlivých piesňach. Toto je obrovská hra pre zberateľov, lebo po absolvovaní pesničky môžete získať všetko možné: body za jednotlivý výkon, písmenové skóre (od A++ nižšie), predmety, skúsenosti (na zvýšenie vášho levelu) a spomínané hviezdičky sú odmenou za plnenie vedľajších úloh typu: urob chybu menej ako 13x. Alebo poraz všetkých lietajúcich nepriateľov v pesničke. Prípadne treba zvládnuť aspoň 60% nepriateľov. A čo je jedna z najťažších vecí: ťuknúť na noty či nepriateľa aspoň na úrovni Excellent alebo udržať reťaz v počte 60 či 70 zásahov...

V jadre čaká známa hrateľnosť z rytmických hier. Akurát vás možno prekvapí aj oproti minulej sérii Theatrhythm pohľad na hru: Melody of Memory sa snaží navodiť čo najpresnejší pocit z kmeňových hier, takže z 2D pohľadu a pochodu do bočných strán sa presúvame do plného 3D. Kamera zavesená za chrbtom trojice Sora-Donald-Goofy (resp. aj s Ariel, Aladinom či inými hosťami), postavičky idú stále vpred a oproti nim sa valia hordy nepriateľov alebo ležia aj pováľané sudy či debne. Vaša úloha – trafiť sa v správnom momente do objektov a zmenšujúci sa ukazovateľ dáva indície i časový limit. Ak sa totiž trafíte skoro, dostane iba hodnotenie dobré, ak neskôr, máte šancu na výborné či excelentné (a to si vyžadujú aj spomínané úlohy za hviezdičky). A ak sa triafate neskoro, šviháte naprázdno. Ako to v rytmických hrách býva, skladáte zásahy do reťazí – a čím dlhšia, tým lepšia a bude viac bodov. Hrá sa primárne na body (v ľavom rohu) a hra medzičasom sleduje aj menšie ciele.

Na rozdiel od Theatrhythm je cítiť ťažšie ovládanie. Nie je to dané iba 3D pohľadom, celkovo sa hrá inak a namiesto zásahov do nôt riešite údery ako v akčnej hre. Lenže máte tri postavy – a každá má vlastné tlačidlo: jedno funkčné pre Soru, dve bočné pre pomocníkov. Niekedy vám stačí jediný úder na nepriateľov, ale občas sú dvaja či traja naraz a musíte ich zasiahnuť paralelne, čo si žiada cvik pri ovládaní gamepadu. Sú tu aj skoky – niekedy stačí preskočiť prekážku, ale inokedy vyskočiť a hneď švihnúť mečom, aby bol zásah nepriateľa započítaný. A napokon sú tu zelené reťaze s notami, ktoré treba všetky preletieť v lufte ako Peter Pan.

A to stále nie je všetko. Ešte sa občas objavia pyramídy, pri ktorých treba aktivovať cez tlačidlo super úder zložený z viacerých malých. Kombinácia všetkých elementov vytvára pomerne náročný zážitok, lebo niekedy musíte stláčať či ovládať veľa vecí naraz: napríklad lietate vo vzduchu, ale zároveň treba sekať nepriateľov na zemi. Alebo len čo pristanete zo vzdušného úderu, musíte sa pustiť do šiestich Heartless dole. Nehovoriac o návaloch nepriateľov, ktorých býva niekedy aj 15-20 za sebou.

Pravda, náročnosť každej skladby ovplyvňuje obťažnosť a tá býva trojaká. Žltý mód začiatočníka je zväčša fajn a na ňom sa dajú získavať hviezdičky celkom umne. Až do momentu, kedy si hra vypýta, aby ste skladbu ukončili na strednej alebo vyššej obťažnosti. A vtedy ide do tuhého. Jedna z ťažších úloh je, že si máte zvoliť aspoň strednú obťažnosť a dosiahnuť istú reťaz – ale to v praxi znamená ísť polovicu skladby úplne bez chyby, takže som sa snažil vždy čo najlepšie naštudovať jej začiatok. A iná vec je, že každá skladba má aj ukazovateľ zdravia a ak robíte veľa chýb, môže sa vám stať, že na jej koniec ani neprídete. Pomôcť si môžete predmetmi, ktoré si aktivujete pred výberom skladby. Ale na druhej strane niektoré výzvy vám ich nedovoľujú brať, takže väčšinu porcie som hral bez nich.

Okrem štandardných piesní/pochodov sa servírujú ďalšie dva varianty. Prvým sú tzv. Deep Dive, kedy sú vložené noty priamo do bombastických animácií a ikonických piesní ako Simple and Clean alebo Sanctuary. Fungujú tak, že sa vám prehráva bohatý CGI videoklip (často aj 4-minútový), lietate v ňom a vo vzduchu sa objavujú noty – červenú stačí stlačiť, zelenú treba podržať, žltá si vyžaduje pohyb analógovej páčky. A opäť sú tu väčšie výzvy, lebo aj tu musíte stláčať červené či zelené noty naraz za viaceré postavy a dokonca aj obe analógové páčky. Deep Dive skladby nie sú príliš ľahké a tiež sa mi pár ráz stalo, že som ich ani nedokončil. Je to dané tým, že ich grafika je občas príliš nabúchaná a je ťažšie orientovať sa v spleti rýchlych strihov v pozadí, lietajúceho Soru a notami v popredí.

A trošku sa môžete zapotiť aj pri súbojoch s bossmi. Nie je ich veľa (a osobne ich neoplakávam), lebo tam ukazovateľ zdravia dostáva zabrať najčastejšie. Rýchle sekvencie nôt sú totiž striedané s paletou úderov na bossa: cieľom je prežiť až do konca (a neraz som to mal tesné) a vyzerá to ako by ste sa vy a boss striedali v sekvenciách: chvíľu miešate údery, vy potom zase on.

World Tour je hlavný mód hry a ak v ňom dobre expandujete, odblokujete si všetky možné pesničky aj vo voľnom výbere. Môžete ich absolvovať znova – už nesúperíte na hviezdičky, ale čo najlepšie písmeno a dokonca si môžete vo voľnom výbere dať aj iné výzvy: napríklad absolvovať pieseň iba so stláčaním jediného tlačidla (fajn voľba, ak sa chcete sústrediť iba na hudbu) alebo Performer Mode je naháňačka za bodmi.

A ako to už v rytmických hrách býva, môžete si dávať aj osobné ciele. Urobiť každú pesničku aspoň na hodnotenie A. Dopriať si čo najdlhšiu reťaz. Pokoriť každú skladbu bez chyby. Ísť čo najviac po excelentných notách či dosiahnuť istú hranicu bodov. Hoci mnohí šomrú, že World Tour zvládli cca za 10 hodín, osobne som už investoval do hry desiatky hodín, lebo si užívam každú pieseň aspoň na nižšej a strednej obtiažnosti alebo neodídem od skladby skôr ako získam všetky tri hviezdičky. Neraz som už strávil večer tým, že som opakoval 3-4 skladby len aby pípla posledná hviezdička.

Netreba pochybovať o tom, že Square-Enix využil množstvo grafických podkladov, takže hra vyzerá autenticky po všetkých stránkach. Nepriatelia, prostredia, detaily, všetko ladí s hrami, ktoré ste zvládli. Osobne by som odporúčal nehrať hru bez znalosti ostatných (minimálne nie hlavnej trojice), ale je to na vás. Teoreticky sa dá dopriať ako Best of Disneyho svetov, no treba si uvedomiť, že hudba Yoko Shimomuru vtisla mnohým skladbám iný autorský štýl a práve s ním sa v hre pracuje.

Napokon treba uznať, že som dostal inú hru, ako som čakal. Tešil som na Theatrhytm: Kingdom Hearts – a výsledkom je samostatná, odlišne hraná rytmická záležitosť. Tlačí sa viac do 3D, využíva odlišné formy, ale na druhej strane má oveľa bližšie k originálnym hrám, takže je to skôr rytmická akčná hra. Ale chytľavá a veľmi dobre zložená – ak sa do nej zahryznete a prepadne jej čaru, dlho nedá pokoj.