Podobné hry som kedysi strašne žral. V 8 a 16 bitovej ére som skočil snáď po všetkom, čo v sebe malo ninjov a samurajov. Naozaj som zbožňoval tieto hry, rukami mi prešli Ninja Gaiden, Shinobi, The Legend of Kage, Blue Shadow a kopa ďalších. postupne môj záujem o takéto hry upadol, ale tie 8-bitové klasiky mám doteraz veľmi rád. No a v roku 2019 môj záujem o opäť pookrel, keď som mal možnosť si na Gamescome vyskúšať hru Cyber Shadow. Síce som na ňu časom aj zabudol a bol som nakoniec prekvapený, že vyšla až teraz (keďže už vtedy bola veľmi dobre hrateľná), ale keď už vyšla, musel som po nej hneď skočiť.

Cyber Shadow je ľúbostný list ére 8-bitov a podobným hrám, ako som vyššie uviedol. Ak si túto éru pamätáte, určite sa vám už len pri pohľade na Cyber Shadow začnú vynárať spomienky, tak verne je hra spracovaná (hlavne inšpirácia Blue Shadow sa nedá skryť). Zároveň je dielo len jedného vývojára – stojí za ňou fínsky autor Aarne Hunziker. Hru vydávajú Yacht Club Game, ktorí majú vďaka sérii Shovel Knight s retro titulmi bohatú skúsenosť. Jednoducho dokonalá kombinácia pre tých, ktorí hľadajú poctivú retro hrateľnosť plnú výziev, akcie a aj dokonale načasovaných skokov.

Hra vás zoberie Mekacity, temného futuristického mesta, ktoré sa po obrovskom výbuchu ponorilo do chaosu. Vy ste Shadow, kyberninja, ktorý stratil pamät, no aj tak sa vydáva zachrániť svoj klan a jeho majsterku. Čaká vás tu 10 kapitol, ktorými postupne prechádzate, zisťujete viac o príbehu a aj o tom, čo sa vlastne stalo. Na to tu slúžia veľmi jednoduché prestrihové scény presne v štýle 8-bitov, v ktorých sa veľa nehovorí, no obrazy hovoria jasnou rečou. Okrem toho ale tu a tam nájdete aj nejaké odkazy od zosnulých postáv a kúsky dialógov, ktoré vám povedia viac. O príbeh tu veľmi nejde a aj keby, tak je to taká žánrová béčková sci-fi klasika.

Dôležitejšia je tu samotná hrateľnosť a aj o nej by sa dalo povedať, že je to taká žánrová klasika. Naozaj Cyber Shadow neukazuje ambíciu 8-bitovú hrateľnosť obohatiť o nejaké modernejšie prvky a to so sebou prináša ako negatíva, tak aj pozitíva. Teda je to konceptom jednoduchá 2D akcia, kde prechádzate jednotlivé lokality, likvidujete nepriateľov svojou katanou a skáčete o život. Keď nejakú lokalitu prejdete, presuniete sa na ďalšiu obrazovku. Ak sa vrátite späť, všetci nepriatelia sa respawnujú, takže sa snažte hrať tak, aby ste sa nemuseli vracať. Takto postupujete ďalej, bojujete proti bossom a ideme level za levelom.

Naozaj to nie je niečo, čo by nepoznali už ľudia, ktorí ako decká hrali už v 80. rokoch. Stále sa však táto jednoduchá formulka dokáže pretaviť do funkčného a zábavného konceptu. Levely sú rôznorodé a na moje prekvapenie aj naozaj rozsiahle. Občas možno aj rozsiahlejšie, ako by ste si želali, keďže už budete potrebovať pauzu, ale na to sú tu checkpointy. Tie slúžia na vydýchnutie si od náročných pasáží, ako záchytný bod, no taktiež aj na to, aby ste sa vybavili na ďalší boj. V priebehu hrania zbierate mince a za tie si na checkpointe viete aktivovať doplnenie zdravia, doplnenie energie a prípadne aj nejakú pomôcku, ak ju daný checkpoint obsahuje. To môže byť napríklad automatické dopĺňanie energie, automatické delo a podobné drobnosti, ktoré vám o niečo zjednodušia prechádzanie.

Ešte skôr, ako sa dostanem k niektorým prvkom hry, sa povenujem jej dĺžke. Tá je dosť variabilná a je tu dokonca achievement za to, že ju prejdete pod 3 hodiny. Ale to nedáte. Minimálne teda nie na prvý pokus. Štandardne by vám hra mohla zabrať takých 6-7 hodín a to sa počíta s tým, že budete veľa zomierať. Ak budete ale zomierať ešte viac, pokojne sa môže hra natiahnuť aj na takých 10 hodín. Alebo ju možno úplne vzdáte, čo sa podľa percent získaných achievementov deje často. Každopádne je to hra, ktorá vám dá zabrať a prekvapí dĺžkou, ktorá vrchovate prekonáva všetky klasiky.

Tých desať kapitol znamená desať dosť rozdielnych prostredí, ktoré sú navyše neraz spestrené tým, že nie každé je o tom, že v ňom beháte vpred. Raz si zajazdíte na motorke, inokedy sa zase len veziete vo vlaku a bojujete proti vlnám, ktoré na vás útočia. Takýchto menších či väčších spestrení je v hre pomerne dosť a pozitívom je, že tak stále pôsobí sviežo. Stále máte pred nosom niečo nové. Len málokedy opakujete už prejdené pasáže (ak teda sami nechcete) a ak aj áno, nikdy to nie sú dlhé úseky.

Problémom však trochu je, že niektoré takéto pasáže nie sú úplne zábavné. Napríklad tá motorka, ktorá síce spestruje hrateľnosť, no zábava v tejto pasáži klesá smerom nadol a to nie je efekt, ktorý pri hraní chcete zažívať. Nedá sa priamo povedať, že by to bolo ako na horskej dráhe, keďže hra sa drvivú väčšinu času drží hore a len občas to padne. Trochu to ale kazí dojem. Síce 8-bitové hry takéto pasáže naozaj často mali, ale nie vždy fungovali. A pri spomienke na to, ako je to realizované v tejto hry si hovorím, že nie všetky staré nápady treba replikovať. Stále nemusia fungovať.

Mnohé z prostredí prinesú aj vlastných nepriateľov, takže ich typov je tu naozaj dosť. Síce sa často opakujú a naprieč prostrediami nájdete rôzne spoločné „tváre“, ale to neprekáža. Pridáva to na variabilite a musíte si zvyknúť, že na niektorých nepriateľov treba trochu inú taktiku. No a potom je tu kopa bossov a sub-bossov. Ich dizajn  je klasický, no stále parádny. Každý predstavuje inú výzvu, má kopu života a musíte nájsť medzery v jeho slučke, aby ste našli bod, kedy zaútočiť. Akurát je na nich vidno, ako v hre celkovo kolíše obťažnosť. Jednu pasáž prejdete hladko, druhú opakujete 20x. jedného bossa dáte s treskou v ruke, hneď potom skákaciu pasáž budete preklínať a vymýšľať si nové nadávky, lebo tie známe vám už nestačia.

Celkovo som mal pri hraní dojem, že autor tu často dal vždy jednu „vec“ navyše, ktorá už bola cez čiaru a prekročila hranicu medzi náročnou motiváciou a frustráciou. Raz je to o jedného nepriateľa viac, inokedy o jednu strelu viac, potom o jednu skákaciu pasáž viac alebo je plošina o „jeden“ pixel ďalej. Samozrejme, dá sa to hrať a samotná hra stále baví, ale je to trochu cez hranicu. Navyše mám dojem, že tomu nepomáha ovládanie, ktoré by úplne postačovalo, ak by tu tá jedna „vec“ navyše nebola. No takto si občas všimnete, že nie je tak presné, ako by ste potrebovali, prípadne narazíte na kolíziu, aj keď tesne miniete nepriateľa a vidíte, že ste sa ho nedotkli, no hra to „vidí“ inak. No a nepomáha ani to, že sú prostredia občas tak bohaté, že sa v nich nebezpečenstvo skrýva. Alebo naň dokonca narazíte naslepo. Je tu pár príkladov, kedy musíte spadnúť z jednej obrazovky do druhej, ale až na nej zistíte, že hneď zomriete, ak nespadnete správnym smerom

Našťastie podobné výčitky už nemusím mať voči audiovizuálnej stránke hry. Tu Cyber Shadow exceluje a ak máte radi retro, prídete si tu na svoje. Až na spomínané splývanie prostredí s nástrahami je vizuál krásne nostalgicky, bohatý a detailný. No a hudba je ešte lepšia, presne ku hre sadne, vyvolá tie správne spomienky a zároveň skvele funguje aj pri budovaní nových, lebo toto je hra, na ktorú budete spomínať.

Známku hore neberte ako zlú, ale ako ocenenie poctivej práce, ktorá sa pre vás pretavila v zaujímavú a dobrú hru. Stačilo ale málo, aby to bolo ešte lepšie. Menej lacných a skrytých nástrah, menej nepriateľských striel, ktoré lietajú cez stenu, menej pasáží vytvorených s cieľom frustrovať. Nie je to ľahká hra, ale nehádžte flintu do žita  s skúste sa s ňou popasovať. Odmenou vám bude kvalitný retro zážitok so zábavnou hrateľnosťou, očarujúcim audiovizuálom a duchom, aký dnes v hrách často chýba.