Stačí nenápadný pohľad na point & click adventúru Encodya a okamžite vás dostane. Nie preto, že je to stále pomerne nedostatkový tovar v špecifickom žánri, ktorý nám podľa niektorých predpovedí už roky vymiera. Ale pre počiatočný nápad, príbehové pozadie, lákavú prezentáciu. Lenže pohľad na výsledné hodnotenie dokazuje otrepanú story o tom, ako sa na ceste za úspechom dačo tu a dačo tam pokazilo.

Vlastne by sa dali bez problémov použiť ďalšie frázy: „príliš veľké sústo“, „zo všetkého si berie niečo a napokon nie je ničím“, „búranie štvrtej steny“. Nadšenie z úvodných minút Encodye príliš rýchlo vyprchá a klikanie sem a tam začne trpieť na únavu materiálu. Rozpor medzi tým, čo sa to vlastne na obrazovke deje a čo nám chcú vývojári z nezávislého tímu Chaosmonger Studio ponúknuť. Úprimne? Scenáristický brak a pozliepanie všetkého možného robí zo zápletky Encodye nemastný a neslaný guláš. A vlastne doteraz netuším, či príbeh malého dieťaťa bol myslený skôr ľahkovážne až infantilne, alebo brnkal na vážnu strunu.

Tina je 9-ročná sirota, ktorá žije na streche jedného z domov so svojím robotickým ochrancom, Samom-53. Obrovský robot stojí pri neposednom drobcovi, ktorý sa snaží pretĺkať životom. Ako to robí, že má všetkého dostatok a v podstate bez problémov prežíva, sa ma nepýtajte. Ale dobre, bude to menej náročná story, ktorá sa neberie vážne a nebude podsúvať zložité témy a otázky. Lenže dystopická budúcnosť vo futuristickom Neo Berlíne z decembra 2062 zrazu vyberie vážne karty a bez mihnutia oka ich vyloží na stôl. Snaží sa poukázať na nenažrané korporácie, korupciu na najvyšších miestach, virtuálnu realitu vytrhávajúcu ľudí zo skutočného života, chudobu a pod.

Rozpor medzi tým, čím vlastne chce hra byť, je taký očividný, že sa zmätený hráč musí pýtať, čo sa to vlastne deje. Ak je zničenie virtuálneho sveta až komicky absurdné a zároveň vám podsúva morálne posolstvá, nejde to dokopy. Je Encodya naivná rozprávka, karikatúrou už bývalého amerického prezidenta a volieb alebo filozofická výprava do nástrah budúcnosti? Možno zo všetkého kúsok. Ale poriadne nič. A najhoršie je, že to vôbec, ale vôbec nefunguje a hranie často skĺzne k nezáživnej nude. Neustála zmena nálady na obrazovke vytrháva z ponorenia do príbehu, riedi inak dôstojne budovanú atmosféru bladerunnerovského strihu (minimálne počas prvých 3 kapitol z celkových 5, potom to všetko ide dolu vodou).

Tina sa pretĺka životom, nič z toho nie je uveriteľné, avšak akceptujete romantickosť punkového survivalu. Všetko by to bolo o malom nespratníkovi, keby sa do toho nezamontovali policajné zložky pátrajúce po tajomnom kóde, ktoré v sebe ukrýva Sam. Nik sa k tajomnému odkazu nevie dostať, no Tina cíti, že ide o dôležité posolstvo. Tajomnú správu zakódoval Tinin otec do robotického kamaráta, ktorému sa jazyk rozviaže s príchodom 10. narodenín hlavnej protagonistky. Poznáte to: záchrana sveta, odhalenie korupcie a podvodov. Voľby na post starostu, kde znovu kandiduje despotický Rumpf, ktorému vyhovuje utápanie sa občanov v byrokratických bizarnostiach, strachu a beznádeje, sa totiž blížia.

Zásadným problémom je teda identifikácia atmosféry. Raz je naivne detská, a to neznamená automaticky zápor. Stačí sa pozrieť na Silence alebo inú adventúrku, ktorá neprahne po realite, preháňa, romantizuje. Funguje to. Lenže Encodya prehadzuje výhybku atmosféry šialenejšie a rýchlejšie než naši vládni predstavitelia protipandemické opatrenia. Tak ako náš jediný a najmúdrejší, ani autori netušia, prečo to vlastne robia, ale vyzerá to ako dobrý nápad, lebo prečo to vlastne neskúsiť. Skáču zo smutnej udalosti k absurdnej šialenosti.

Z detinského bľabotania sa náhle presunieme k speváčke v miestnom fastfoode, ktorá je uväznená a musí spievať vybrané skladby na požiadanie zákazníkov. Je to smutné? No áno, avšak odrapkáte si zopár viet a potom zrazu strih, už je na slobode a hneď na ulici nachádza svoju tajnú lásku, vediete infantilné a často až na hranici stupidity detinské dialógy. Alebo sledujete chudobu, závislosť na VR a odcudzenie rodinných príslušníkov. Androida, ktorý sa nemôže hýbať v neprítomnosti svojho „ľudského pána“, preto s ním musí byť v spojení. Vysvetlite to dospievajúcej mládeži, ktorá je síce v spojení s celým svetom, ale zároveň taká osamelá. Pritom aj tento strohý a nezáživný popis v recenzii má vyššiu literárnu hodnotu ako to, čo nájdete v hre. No rýchlo ďalej, predstaviť ďalší príbeh, odbaviť ho pár vetami. Strih a sme zas inde.

Nezapadá to do seba a už tobôž nie po presune do virtuálne reality, ktorá je krásne zelená, tichá, upokojujúca, čistá. A umelá, rýchlo sa jej nabažíte, hoci sa objaví tajomná jaskyňa, levitujúca kocka a iné objekty poukazujúce na skutočnosť, že ide o umelo vytvorený svet. Ak sa však dostanete cez robota strážiaceho virtuálny svet, čaká vás vrak lode s niekoľkými palubami a zbytočným pobehovaním po hrdzavejúcom kolose. To charakterizuje celú hru: po akcii, ktorou niečo ovplyvníte, musíte znovu pobehať všetky už navštívené miesta, kde sa možno niečo stalo.

Hra nedrží pohromade a ponúka len útržky príbehov iných postáv, pričom možností, kde by sa mohol hráč hlbšie ponoriť do dystopickej tyranie, je hneď niekoľko. K žiadnej z NPC postave nedostanete príležitosť vytvoriť si bližší vzťah. Po pár patetických vetách, ktoré sú často až za únosnou hranicou naivity a klišé, sa rozlúčite. Encodya sa ani v najmenších náznakoch nesnaží ponoriť hlbšie do deja, ukázať hráčovi čosi viac než naivné kĺzanie po povrchu, ktoré dokážu PR správy zhrnúť do pár viet. To je príbeh Encodye: marketingový letáčik sľubujúci nevšedné zážitky, ale v konečnom dôsledku do tých táranín zabalíte s pocitom viny aj šupky zo zemiakov.

Hrateľnosť postáva v úzkych mantineloch nastavených žánrovou podstatou a v tomto prípade sa nedočkáte žiadnej pomoci. Tempo hry neskutočne drhne, pretože predmety, ktoré musíte vziať, skombinovať a použiť, sa nachádzajú často na nelogických miestach. Navyše sú niektoré akcie komplikované a ťažkopádne, zahádzané množstvom zbytočných predmetov, ktoré ani nepoužijete alebo sa ich objavenie mohlo v čase výrazne posunúť. Bonusom je prepínanie postáv, keďže niektoré akcie je lepšie vykonávať so Samom, pretože obchodník v IT shope nebude komunikovať s malým dievčiskom, Sam zdvihne ťažký kameň a podobne. Zbytočná funkcia, ktorá nerozširuje splynutie s postavami, skôr naopak.

Práca level dizajnéra nespĺňa ani minimálne nároky na užívateľskú príjemnosť. Môžete to nazvať lenivosťou autora recenzie, no striktné kombinácie, kedy budete skúšať všetko na všetko a pre istotu ešte raz, sa opakujú príliš často. Hranie je nezmyselne kúskované na behanie za tými istými postavami – čo by nevadilo, keby dialógy s nimi neboli tak patetické a únavne nudné. Skrátka to nefunguje a Encodya je doslova point & click hra. Ale nie adventúra, dobrodružstvo. Klikať môžete myšou po ikonách a vyjde vás to lacnejšie. Úsmevné sú situácie, kedy musíte predmet použiť viackrát, aby sa niečo stalo. Hlboký povzdych a rev plný agónie pre hráča.

Spracovanie je napriek niektorým orgazmickým ohlasom sťažka priemerné. Dobre, na obrázkoch to možno vyzerá fajn a zmrazené scenérie bladerunnerovského strihu zaujmú napriek tomu, že vám kyberpunk musí striekať aj cez otvory, o ktorých ste ani netušili, že máte. Lenže potom si to spojíte s neohrabaným ovládaním, nudnou hernou náplňou a zúfalo zadrhávajúcou story. Čaro vyprchá, začnete si všímať chyby ako strnulosť, divné animácie a ostane vám jediné - pekné a statické pozadia, ktoré v neskorších fázach stratia svoje pôvodné čaro a je až neuveriteľne viditeľné, ako grafik z nedostatku času naplácal zopár fádnych textúr na hromadu. Vyvrcholenie sa preto nesie skôr v snahe mať to čo najskôr z krku, hoci sa na to už nedá ani pozerať.

A ani počúvať. Dabing jednotlivých charakterov plní svoju funkciu iba v tom, že tu je. Slaboduchosť dialógov ťažko dávať za vinu dabingovým hercom, avšak ich prednes znie skôr akoby z donútenia. Ani detský hlas Tiny to nezachráni, plechový Sam sa dá pochopiť, avšak všetky ostatné charaktery sú ploché a nevýrazné. Ak ste niekedy zažili prezentáciu či školenie, kde išlo iba o absolvovanie uvedeného, asi tušíte, koľká bije. Na druhej strane, aká úroveň textov, taký dabing. Jediné, čo mierne vykukáva nad priemer, je hudobná vložka, ale zas to nie je na nadšené ovácie a soundtrack si ťažko zaradíte medzi favoritov v Spotify.

Na záver som si nechal ovládanie – nesmierne dôležitú súčasť hrateľnosti, pričom práve užívateľská príjemnosť je na bode mrazu. V kladnom prípade môže obrúsiť hrany a prevážiť finálne hodnotenie na vybranú stranu. Encodya na to ide svojsky, skrývajúc sa za retro. Pretože tak to niekedy bolo a tak to niekedy fungovalo. Doba, kedy na mňa inventár nevyskakoval automaticky po nájazde kurzoru nadol, kedy bolo nutné kliknúť na predmet, vybrať akciu a až potom s ním bolo možné manipulovať (žiadne drag and drop), kedy postavy prekrývali predmety a nezvýrazňovali sa, kedy som musel zúfalo klikať, aby sa postava čo najrýchlejšie rozbehla, no ak som chcel použiť predmet, už dvojklik nefungoval  - a podobných kedy môžem vytiahnuť ešte niekoľko. Ale tá doba je už dávno za nami. Je to možno retro, ale v tej najotravnejšej podobe.