Persona 5 má jedno z najlepších hodnotení za posledných päť rokov, na Sectore zlízla dve desiatky za originál i Royal verziu a teraz prichádza ďalšia hra. Dejovo ide o priame pokračovanie, náplňou skôr o miernu odbočku a hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že sa rysuje iba ďalšia akčnejšia verzia inej RPG v tzv. Musou/Warriors štýle, zadržte. Toto je excelentná akčná RPG, aká prichádza raz za dlhý čas a ukazuje všetkým tímom, ako sa dá ďalej pracovať s hrdinami a posúvať ich do iného žánru.

Vedľajšie hry veľkých sérií s Warriors tematikou, kde sa hrdina presekáva stovkami nepriateľov na taktickej mape, si užívame v posledných rokoch často. Len pred tromi mesiacmi sme mali Hyrule Warriors: Age of Calamity s prísľubom prológu pred Breath of the Wild. A to už bol druhý výlet do sveta Zeldy. Užili sme si Fire Emblem Warriors, Dragon Quest Heroes či celú sériu s One Piece. Ale Persona 5 Strikers ide inou cestou a Musou element využíva v inom pomere.

Táto hra je totiž srdcom, povahou i naráciou ďalšie epické dobrodružstvo v Persona sérii so známou partiou hrdinov. Joker sa vracia do Tokia, aby stretol svojich kamošov z pôvodnej hry Persona 5 a tu dostanú skvelý nápad, že by si mali spolu užiť leto a ísť na roadtrip. Pri nákupe potrebných vecí však narazia na Shibuyi na mladučkú hviezdu Alice, do ktorej sú všetci zbláznení a keď sa stanú svedkami ďalších udalostí, pochopia, že niečo na vychádzajúcej star nesedí. A objavia ďalšiu časť kognitívneho sveta i väzenie, kde sa skrývajú túžby fanúšikov a vedúci bludiska ich ovláda. Úloha je jasná: čistiť bizarný svet a objaviť zdroj celej posadnutosti.

V Tokiu strávite solídnych 10 hodín, navštívite známe lokály a opäť sa Persona hra delí na dve časti. Civilná slúži na putovanie po uliciach, nákupy, dlhočizné dialógy v partii (ktoré sa občas neskutočne naťahujú, ale nebudete mať to srdce ich odklikávať naslepo, lebo sú tak skvostne napísané) a posun v deji. Na Persona 5 Strikers (P5S) je totiž nádherné ako rešpektuje každý deň (opäť sa dni striedajú a každý obsahuje esenciálnych kúsok scenáru) a silu puta partie.

Na rozdiel od mohutnej Persona 5 hry sa odohráva v kratšom časovom úseku – toto leto si chcete užiť naplno, nadväzuje na udalosti minulej hry v tesnom závese (šesť mesiacov, Royal expanziu ignoruje, lebo boli zrejme vyvíjané paralelne) a je nevyhnutné mať odohranú pôvodnú hru, aby ste pochopili nielen jednotlivé nuansy, ale aj duševný stav hrdinov v niektorých situáciách. Platí to už pri prvej epizóde s Alice, s ktorou sa Ann dokáže na prvú šupu stotožniť. Ak ste s Lady Ann odohrali náročné chvíle v Persona 5, viete prečo. Ak nie, tak si môžete skúsiť čosi domyslieť a vnímať ju ako vnímavú babu, ale to zďaleka nebude všetko.

Osmička hrdinov Persona 5 sveta je famózne napísaná a Strikers rozširuje váš pobyt s nimi. Pôsobí sčasti ako prvá stredoškolská stretávka – nevideli ste sa istú chvíľu, ale stále ste nezabudli na minulé dobrodružstvá. S tým rozdielom, že tu vás čakajú dlhšie a mužské i ženské postavy sa vyvíjajú ďalej. Aj na letný roadtrip sa každý pozerá inak a má odlišnú motiváciu naň vyraziť, napríklad Yusuke sa teší do Kyota či na kultúrne monumenty. A hrdina, Ryuji, Morgana, Ann, Haru, Makoto či Futaba tiež na niečo iné, spája ich azda idea spoločného barbecue pod hviezdnou nocou. Sú takí odlišní, že musíte aplaudovať ešte raz scenáristom, ako dokážu spolu fungovať. Partia je silná, individuality tiež.

Počas prvej epizódy v Tokiu navyše narazíte na dvoch nováčikov a ich odlišné miesto v deji. Zatiaľ čo Sophia je zvláštna bytosť – v reálnom svete AI (a označuje sa ako spoločník ľudskosti), v tom druhom svete naberá fyzickú formu dievčiny s červenými vlasmi a úžasnými schopnosťami. To poliš Zenkichi sem na prvú ranu nezapadá, jednak kvôli povolaniu i vekovému rozdielu oproti „mlaďasom", ktorí ho okamžite začnú prezývať starec/dedo (takto to skrátka v japonskej kultúre funguje). Ale Zenkichi má neraz dobré vstupy do deja a keďže niekedy tlačí partičku Phantom Thieves do rohu, rozhodnú sa aj s ním spolupracovať, lebo jeho zadania sú dosť kompatibilné s víziou roadtripu. Ich dialógy sú často vtipné, objavuje sa znenazdajky a hrdinovia naň svojsky reagujú.

Z predchádzajúceho popisu je zrejmé, že v civilnom svete sa odohráva veľa hodín, kopa deja a je to stopercentná pravda. Dej tu nie je iba ako tmel medzi jednotlivými mapami či misiami ako v iných Warriors hrách. Persona 5 Strikers je v jadre poctivá Persona hra a čo je na nej krásne, po Tokiu vás chce skutočne zaviesť na iné miesta v Japonsku: Sendai, Osaka, Okinawa, Sapporo či Yokohamu, aby ste si v nich mohli užiť lokálne festivaly, udalosti a samozrejme miestne gastrošpeciality. Pretože ako to už v japonských hrách (i filmoch) chodí, jedlo hrá hlavnú rolu a niekedy preberá hlavnú motiváciu na návštevu iných miest (čo tam po ďalšom chráme či múzeu). Neskôr nájdete aj recepty a ak splašíte ingrediencie, budete si variť vlastné jedla na posilnenie svojich vlastností.

V civilnej časti hry vás možno prekvapí, že si nebudete vytvárať jednotlivé vzťahy s postavami alebo nedostanete toľko možností. Je to dané tým, že Persona 5 Strikers si berie ako kľúčovú vlastnosť puto celej skupiny, ktoré je zdieľané so všetkými vlastnosťami pre celú partiu – za spoločné bojovanie vám naskáču body puta a tie investujete do výšky HP, SP, sily, šťastia či iných vlastností. Ale kalendár tu klasicky funguje, dej je s ním prepojený a keď vyčerpáte možnosti, posúvate sa na ďalší deň a dialógy.

To všetko zatiaľ reprezentuje Persona hru, takže kardinálna otázka znie: kde sú tie prvky Warriors? Čakajú až v dungeonoch, ktoré opäť reprezentujú alternatívny svet Metaverse. Dungeony znova slúžia ako reflexia mysle či duševného rozpoloženia svojho pána. Majú vzhľad reálnych lokalít, ale prehnane graficky štylizovaných, presne podľa majiteľa. Volajú sa väzenia a neobsahujú klasické Poklady, ale hrdinovia sa pachtia po jadrách alebo kľúčových artefaktoch – v každom väzení je to čosi iné. Dizajn je pomerne dobre prepracovaný, každé bludisko je originál: kľukatý, s priestorovými puzzle i výzvami a plný nepriateľov, menších i väčších bossov. Aj bludiská teda vychádzajú z Persona hier a ich štýlu. Niekedy sú zrkadlovou kópiou skutočného mesta, inokedy sa inšpirujú predlohou, ku ktorej sa utieka vládca (napríklad autor knihy) a je vítané, ak si ju jeden z protagonistov načíta, aby ste mali náznaky, čo vás vnútri čaká.

Mechanizmus bludísk je fantastický, sú rozložené na viaceré časti a môžete sa do minulých vrátiť, čo hra aj občas využíva – neraz vás počas príbehu preháňa naprieč lokalitami a naplno využíva všetky. Aj dizajn je vždy odlišný, pričom v každom sa nebojí ísť ani do výšky – niekedy vidíte na mape, že v okolí je debna, ale musíte ju nájsť. Skáčete po strechách, rímsach, spúšťate sa po lanách. Vrcholom je grafické využitie rozličných pohľadov: väčšinu hry máte z pohľadu tretej osoby v 3D, ale niekedy sa hra prepne akoby do 2D a bežíte sprava doľava či naopak. Využívate techniky skokov, dvojskoku či zachytávania sa, čo len zvýrazňuje dynamiku hry.

Musou/Warriors sa dostane ku slovu keď začnete bojovať. Persona 5 Strikers totiž postupuje reverzne ako Yakuza: Like a Dragon oproti zvyšku sérii. Akurát Persona mala vždy ťahové boje a teraz čakajú v reálnom čase, pričom nepriateľov je podstatne viac a pýtajú si majestátne zásahy vo Warriors štýle. Na prvý pohľad sa na mape nachádzajú iba žlté bodky a vandrujúci nepriatelia. Súboje štartujú rôzne: buď sa vrháte na nepriateľa (neutrálny štart), prepadne vás (negatívny) či vyletíte z úkrytu (pozitívny). Ak vás oponent omráči, je to nevýhoda, ktorú treba dobehnúť. Vyroja sa na vás mnohé typy beštií či tieňov, niektoré sú slabé na fyzické údery, iné na mágiu.

Je tu však zásadný rozdiel oproti iným Musou hrám – do bojov idete zásadne vo štvorici (môžete si ju narolovať pri vstupe do dungeonu alebo na checkpointe) a hocikedy počas mely si prepínate medzi postavami. Tým, že je postáv osem, máte čo robiť a navyše sa postupne levelujú nahor, takže ideálne je na checkpointoch priebežne meniť zloženie, ak nechcete, aby ostal niekto pozadu. Vývoj postáv je výborný a chytľavý – vidíte ich levely, úroveň HP (zdravie) a SP (na špeciálne údery).

Súbojový systém je klasika: silné a slabé údery, aj rozmanité kombinácie. Pri každej postave fungujú kombá inak: niekde stačí stlačiť trikrát Y, potom X, inde 5xY. Údery treba študovať najmä na vyšších obťažnostiach, na nižších stačí sekať hlava-nehlava. Hra vás motivuje, aby ste striedali postavy – a to tak, že vám signalizuje možnosť silného úderu či komba pri inej postave, na prepnutie stačí jediné tlačidlo, ale v časovom limite. Alebo sledujete na bojisku, či sa neobjaví nápis 1 More (jeden silný ťah zdarma) či môj favorit All-Out Attack, kedy sa spustí obrovská mela a plošný úder na nepriateľov. Je to grafická paráda, ktorej sa vyrovná iba jedna silnejšia sekvencia: Showtime sa nabíja postupne a je ultimátnym ťahom – deštrukčná šajba s efektnou animáciou začervení displej a do toho pištia japonské hlásky: iiiiizzz shooootaaaajm! Tento efekt sa nikdy nezunuje, navyše každá postava má iný.

A do súbojov samozrejme zasahujú aj persony, sprievodcovia pre boje v bludiskách. Všetky postavy okrem hlavnej ich majú pridelené, no protagonista ich s vašou pomocou rotuje. Sú ich tu celé desiatky, každá sa leveluje samostatne a potom je na vás, ktoré budete používať. Každá núka rôzne magické vlastnosti: plošné útoky, magické zásahy i liečenie. Nehovoriac o možnosti uspať nepriateľov, uviesť ich do tranzu a pod. Na vlastnosti však treba SP body, ktorých je stále trestuhodne málo – eventuálne aj HP, čo je trošku bizarný krok, keď na magickú silu využívate vlastný kus zdravia.

S personami sa spájajú tradičné návštevy Velvet Room, kde sa môžete pustiť do postupných upgradov a vylepšovania. Môžete levelovať persony za peniaze, miešať ich do nových druhov a mať silnejšie. Avšak hra striktne sleduje level hráča – nemôžete mať personu na vyššej úrovni ako protagonistu. Pri fúzii si treba starostlivo vyberať, ktoré vlastnosti si zoberiete a ktoré eventuálne oželiete. Pachtíte sa za lepšími druhmi, no na tie treba mať najprv tie nižšie. Je to krásny ekosystém, ktorý napreduje spolu s vývojom postáv a zabezpečí široké spektrum ťahov a možností v súbojoch.

Tým, že sa hýbete voľne v bludiskách a neskôr sa do nich ľubovoľne vraciate plniť vedľajšie úlohy (tzv. requesty), hra pôsobí inak ako štandardná Persona 5 a aj ako iné Warriors hry. Taktika z Musou hier je nahradená klasickým postupom v bludiskách, chýba tu obsadzovanie strategických stanovísk či zadávanie príkazov. Ale je to oveľa lepší postup, lebo nejde o kópiu štýlu v odlišnej grafike.

Na jednej strane pôsobí Persona 5 ako priame pokračovanie originálu, na druhej strane je odľahčená o viaceré prvky. Najmä sociálne interakcie počas dní sú limitované, čo nevadí, ak beriete partiu ako celok. Puristom môžu chýbať akurát romance či viaceré konce. Ale toto nie je Persona 5-2 a treba ju brať ako odlišný zážitok so známymi hrdinami.

A je to skutočne chytľavá hra, kde sú síce dialógy dlhočizné, ale nechcete o ne prísť. Grafika má svoje čaro a verne reprezentuje japonské reálie a tradície. Hudba bravúrne mixuje jazzové skladby – znalci tu objavia mnohé kúsky z originálnej hry, ale je tu aj kopa nových. Dokresľuje parádnu atmosféru zdanlivo bezstarostného leta s dusnými témami osudov vo väzeniach. Do toho sa miešajú dialógy, kde odporúčam voliť japonské hlasy pre dokreslenie lokálneho koloritu.

Persona 5 Strikers je opäť raz unikát v sérii, žánri i japonskej produkcii. Kto čakal ďalšie prezliekanie grafiky a využitie Warriors bojového štýlu do ďalšej hry, bude prekvapený. Tu je rýdze pokračovanie pre Personu 5, skvostnú RPG posledných rokov. Obľúbení hrdinovia dostávajú nové mesiace a kus leta na prieskum, dostanete sa mimo Tokia a čakajú vás nové herné mechanizmy. Áno, bojový štýl je tá pravá mela z Warriors série, ale je využitá presne tam, kde ju Persona potrebuje na obmenu, inak si ponecháva správne črty. Phantom Thieves sú späť v parádnej hre! Lenže má „iba“ polovičnú dĺžku, namiesto majestátnej 100+ hodinovej hry si užijete len cca 60-70. Opäť tu necháte svoje srdce a za to sa netreba hanbiť.