Slovenský filmový teoretik, vedec a kritik Martin Ciel kedysi krásne zhrnul pamäť. Podľa neho je naša pamäť milosrdná, odfiltruje nám tie zlé veci a máme tendenciu si pamätať skôr tie veselšie. Táto myšlienka ma oslovila už pred rokmi, keď som pracoval na diplomovke a na film ako taký nahliadal ako na pamäť myslenia doby, v ktorej vzniká. Hier sa táto myšlienka až tak netýka, no aj tak mi posledné dni stále behala po rozume. Dôvod je jednoduchý – naša pamäť je skutočne milosrdná a skresľujúca. Originál tejto hry (respektíve týchto dvoch) som totiž neraz hral, no pamätal som si ich lepšie.

Ghosts 'n Goblins Resurrection je spojením Ghosts 'n Goblins (1985) a Ghouls 'n Ghosts (1988), avšak autori k nemu pristupovali trošku voľnejšie. Nie je to tak remake 1:1, no je stále výrazne verný originálnej predlohe, takže ak ste hrali originál, budete vedieť, čo vás tu presne čaká. Sú tu ale aj prvky, kde si autori zobrali trochu viac tvorivej slobody a upravili ich vo väčšej alebo menšej miere. Ak máte originál za sebou, všimnete si to, ale prekážať to nebude. Ak originál nemáte za sebou, ani si nevšimnete, že by tu niečo mohlo byť inak. Bohužiaľ ale neupravovali veci, ktoré to akútne potrebujú, no k tomu sa ešte vrátim.

Pre mnohých ale pri prvom hraní môže byť veľkým prekvapením, že má tento titul automatové korene. Na náročnosti síce je badať, že kedysi Capcom chcel, aby hráči do automatu hádzali jednu mincu za druhou, ale inak hra pôsobí až prekvapivo komplexne a prepracovaní ako v oblasti príbehu, tak aj hrateľnosti. Dokonca by sme mohli povedať, že sa hrou neskôr inšpirovala aj séria Castlevania, keďže využíva podobnú hrateľnosť, príbeh a aj estetiku. Z tohto pohľadu tak ani dnes veľa nestratila a stále pôsobí fajn.

Príbeh je o rytierovi menom Arthur, ktorý sa vydáva na záchranu princeznej, ktorú uniesli temné sily. A že tu tých temných síl je poriadne veľa. Hra nie je na dnešné pomery nejako extrémne dlhá, ale levelov tu zase nie je málo. Navyše sa tu a tam vetví, takže si viete vybrať cestu, ktorá vás viac láka. Tým pádom prechádzate naozaj rôznorodými prostrediami, kde vás čaká pestrá paleta nepriateľov, ktorý sa rozhodne nehanbia na vás vytiahnuť haldu zbraní, kúziel a útokov. Nie vždy hrajú čisto, tak sa musíte poriadne obrniť a to najmä trpezlivosťou. Ale čo by ste nespravili pre lásku čarokrásnej panny, všakže.

Dizajn nepriateľov si budete užívať, sú to tradiční kostlivci, smrtky s kosou, ale aj rôzne iné monštrá. Nebudete si už užívať to, ako vám dávajú zabrať. A niektoré typy nepriateľov vám dajú zabrať aj trošku viac, keďže neútočia úplne štandardne a dokážu zaútočiť aj zo smeru, kde sa neviete veľmi účinne brániť. Takto sa musíte vedieť porátať napríklad s netopiermi. Celkovo je tu viac ako 20 druhov nepriateľov a to ešte nerátam bossov. Každý je obrovský, každý je iný a tým pádom vám dá aj zabrať iným spôsobom. No a spolu je ich v hre 9. A je len a len na vás, koľko z nich uvidíte. Nielen kvôli rozvetveným cestám, ale aj kvôli tomu, že nemusíte mať nervy na to, aby ste sa dopracovali až ku koncu hry.

Začnem tým, čo sa mi páči a to prakticky od doby, čo som GnG hral prvý raz. Hra má unikátny systém zobrazovania života postavy. Arthur síce začína ako rytier v nablýskanom brnení, ale ak sa vám pri hraní veľmi nedarí, nezostane to tak dlho. Každý zásah pre vás znamená, že Arthur stratí zo svojho brnenia. No a ak po leveloch behá už len v spodkoch so srdiečkovým vzorom, už asi tušíte, že ste na tom dosť zle. Tu a tam ale dokážete zobrať nejaký power-up, ktorý vám pomôže, či už novou zbraňou (celkovo je ich v hre až 8), alebo vám aj môže obnoviť stratené brnenie. Nie je tu však toho toľko, aby vám to zjednodušilo prechádzanie hry.

V tomto ohľade vám trochu môžu pomôcť magické schopnosti, ktoré si  odomykáte na strome medzi levelmi a v hre sa vám zobrazujú v spodnej časti obrazovky. Medzi nimi si potom viete prepínať a použiť takú, ktorá sa vám hodí. Odomykáte si ich za svetlušky, ktoré zbierate v leveloch a vždy sa zobrazia až vtedy, keď ste v ich blízkosti, akurát vám chcú uletieť, takže ich musíte naháňať. Problém mágie je to, že  jej použitie trvá strašne dlho. Nepriatelia ale na vás nečakajú, takže ich neraz netrafíte. A počas kúzlenia nemôžete robiť iné veci, takže si po niekoľkých smrtiach uvedomíte, že je kúzlenie občas zbytočné a vykašlete sa naň.

Zmierať tu aj bez toho budete často. Veľmi často. Prakticky každú chvíľu. Ešte aj Dark Souls sa v porovnaní s touto hrou krčí v kúte. GnG taká vždy bola a je aj stále. Problém dnes ale je, že nie je náročná z tých správnych dôvodov. Chcete férovú výzvu, nie frustrujúci zážitok kvôli neustálemu respawnu nepriateľov a hlavne kvôli skákaniu, ktoré funguje príšerne. Postava sa pohybuje ťarbavo a oblúk skoku je nepredvídateľný, pričom nad skokom nemáte takú kontrolu, akú potrebujete. K tomu si prirátajte nemotorné ovládanie a náročná hra sa stáva niečím, čo po týždni letí zo Switchu.

Dá sa prejsť, stojí to pomerne veľa času (vzhľadom na krátkosť hry) a nervov, ale dá sa prejsť. Ale ani len náhodou to nepovažujem za zábavu. Hra má tri štandardné obťažnosti, jedna ťažšia ako druhá. No a potom je tu nová ľahká, v ktorej ste zas prakticky nesmrteľní (respektíve sa môžete dookola respawnovať), no toto zas nie je ten správny zážitok. Jednak stále bojujete s ťarbavou postavou a nemotorným ovládaním, no ani vás to tak nebaví. Chcelo by to celkový rebalans a ak aj nie, tak aspoň opraviť pohyb postavy, ktorý bol pochopiteľne strnulý v 80. rokoch, ale dnes už nefunguje. Pomôcť chce aj spomalenie času v nastaveniach, ale to tiež nepôsobí dobre. A ak zomierate dostatočne často, hra vám ponúkne aj zníženie obťažnosti.

Zaujímavou novinkou, ktorá už skutočne ovplyvňuje náročnosť a aj hrateľnosť a to tým správnym spôsobom, je pridanie lokálnej kooperácie pre dvoch hráčov. Po leveloch však nebehá dvojica rytierov. Druhý hráč preberie ducha a ten má úplne vlastné schopnosti. Dokáže prebrať rôzne podoby a vďaka nim pomáha Arthurovi. Takto dokážete vytvárať ochrannú bublinu okolo hlavnej postavy, prípadne poskytnúť plošinu tam, kde ju práve potrebujete a dizajnéri ju tam nedali. Ak niečo hru ťahá hore, tak je to práve táto kooperácia.

A ak niečo hru opäť ťahá dole, tak je to tento moderný divný art štýl, ktorý vidíte na obrázkoch okolo. Chce napodobniť rozprávkovú knižku, akurát v 2.5D to naozaj nefunguje, skôr to vyzerá naozaj škaredo. Pôvodný vizuál bol ikonický a toto sa mu až zbytočne vzďaľuje. Nepomáhajú ani strnulé animácie, kvôli ktorým hra nevyzerá ako titul od jedného z hlavných štúdií Capcomu na RE engine. Našťastie aspoň hudbu autori takto „nesprasili". Tá vždy bola ikonická a ihneď sa vám zavŕta do ucha, čo platí aj v tomto prípade.

Na Ghosts 'n Goblins Resurrection som sa fakt tešil, aj keď sa mi už z videí nepáčil vizuálny štýl. No po týždni s hrou si hovorím, že sa naozaj nemusia vracať niektoré obľúbené hry z detstva. Minimálne nie v takejto podobe. Je to škaredé, frustrujúce a stojí vás to zbytočne veľa nervov. Pozitíva tu síce stále sú, ale to nestačí. Ak sa predsa len do hry pustíte, nehrajte ju na Joy-Conoch. Ale ak by som vám mal poradiť lepšiu alternatívu, siahnite po origináli v rámci Capcom Arcade Stadium. Je lacnejší, ponúka spomalenie času a aj pretáčanie späť a navyše hre odpustíte zastaranosť, lebo je stará. A minimálne teda pre mňa osobne je originál aj krajší. Musíte len oželieť tú zábavnú kooperáciu.