Nintendo si na oslavu 35. výročia Zeldy vybralo HD remake jednej z najkontroverznejších častí celej série. Skyward Sword vyvolal rozmanitú vlnu (ne)vôle pri vydaní, ako Wii exkluzivita pokúšal totiž pohybové ovládanie tak, že mu prispôsobil zásadné časti hrateľnosti. Na hranie vyžadoval doplnok Wii MotionPlus, ktorým chcel motivovať hráčov ku kúpe. Čas plynie, Skyward Sword tiež oslavuje 10 rokov od vydania a Nintendo mu dáva druhú šancu na Switch.

HD verzia síce prichádza s lepšou grafikou i novou ovládacou schémou, ale nedokáže zakryť niektoré neduhy minulosti, ktoré hra obsahovala už v origináli. Navyše titul zostarol dvojnásobne: už originál mal pár archaických prvkov vychádzajúcich zo vzorcov série a navyše hráči sú už po poslednej časti (Breath of the Wild) sčasti zvlčení: tam dostali otvorený svet, iné princípy hrateľnosti a tu sa servíruje opäť pravé retro overené časom. Tak treba k hre pristúpiť, inak budete sklamaní. Ale je prirodzené posudzovať aj ako pribúdajúce roky konfrontujú hrateľnosť.

Malé intro nám povie niečo o legende o záchrane sveta na zemi. Nájazd zla je vyriešený jednoducho – prológ už smeruje ďaleko do oblakov a načrtne pokojný svet. Skyloft je domov Linka i Zeldy, ktorá ho budí milým listom, aby nezaspal na veľmi očakávanú Wing Ceremony. Do súťaže v oblakoch sa však nemôže zapojiť, pretože jeho sprievodca Loftwing mu chýba a zisťujete, kto stojí za jeho zmiznutím. Párhodinový úvod slúži na zoznámenie s ovládaním i viacerými mechanizmami. Do rúk beriete najprv ovládanie, neskôr sa rozkukáte po mape a hra vás posiela na rozmanité miesta: od akadémie cez bazár po zákutia za vodopádom. Navštívite učiteľa šermu, ktorý vás učí potrebné triky a potom začína nielen honba za kúzelným mečom, ale najmä hlavná porcia hry. Lebo pri jednom prelete Linka so Zeldou v oblakoch sa objaví podivné čierne tornádo – a Zelda mizne nevedno kam.

Znalí hráči i dobrí tipujúci tušia, že Skyloft nie je jediné existujúce miesto na svete. Naopak, tam žijú milí ľudkovia, ale taký tatko Zeldy by asi vedel čosi porozprávať o zemi pod oblakmi, kam sa Link začne vydávať. Funguje to jednoducho – odblokovanie novej krajiny vytvorí lúč svetla určitej farby. Keďže ste sa naučili lietať, môžete sa k nemu priblížiť a na mieste je vykreslený priechod do zeme pod oblakmi – tam čaká nová destinácia. Sprvoti sa hra tvári ako detektívka, Link je na stope Zeldy, ktorá akoby putuje hodinu či pol dňa pred ním a on hľadá isté indície alebo rôznych obyvateľov lokalít, čo by mohli prezradiť niečo o blondínke na ceste.

Nie je to najepickejší diel série, ale má atmosférický začiatok a po ňom príde tradičné putovanie do niekoľkých regiónov, ktoré sa líšia reliéfom, labyrintmi i prostredím. Lesy, lávy, púšte, všetko podľa známej mustry. Dialógy nie sú nahovorené, ale hovorí sa neustále – už samotný prológ so Zeldou nesie veľa viet a potom prídu rozmanití komunikatívni obyvatelia a element, ktorý pobúril mnohých: Fi. Bytosť podobná modrej víle s exotickým nádychom vám síce dáva rady, no zároveň aj kopu bizarných informácií v štýle „máte 95% šancu, že uvidíte východ“ alebo „Zelda išla na 85% týmto smerom“. Nie je to nápadité, vtipné a býva to pomerne častý zjav. Konečne porazíte prvého bossa a za ním si chcete prevziať istý element a Fi ho komentuje opäť nejakým percentom.

Na jednej strane vás hra napína a ste na stope pútavých elementov, na druhej strane riešenia vybraných situácií nie sú veru uspokojivé, nehovoriac o tom, že hra strieda tempo: isté pasáže plynú nádherné, no ďalšie sa neuveriteľne vlečú a hra vás občas prestane baviť aj pred prvou polovicou. Niekedy hľadáte neviditeľne drobné predmety či obyvateľov, inokedy si užívate perfektný dizajn lokácie. To je azda dôvod, prečo hra nepatrí ku špičke série: kolísavosť nebýva hlavnou devízou pri nápise Zelda.

Veľa sa ukáže už v prvom svete – dva ďalšie však chyby i krásy opakujú. Nehovoriac o prepálenom využívaní pravidla troch na všetko. Krajiny sú tri, idete do nich tri razy, proti mnohým nepriateľom stačia tri rany. Inflácia trojky však nie je všemohúca – raz som ostal prekvapený, keď si tuhší goblin vypýtal štyri rany na porazenie. Dumal som, či to nebola chyba, ale aj ďalší zástupca rodu potreboval schytať štyri zásahy. Pravidlo troch poznáme z Nintendo hier a niekedy vám umožní krotiť očakávania (aj nejeden boss má tri typy úderov), ale v Skyward Sword ho využívajú tvorcovia otrocky.

Hra strieda tri formy lokalít – prvým je Skyloft, kam sa vždy môžete vrátiť odovzdať rupie, minúť ich v bazári za top predmety, štíty či fľašky. Druhou sú otvorené krajiny: tu dostanete úlohu a na relatívne veľkej ploche riešite priestorové puzzle. Chcete sa všade dostať, využiť skratky, pozbierať predmety, sekať laná či šplhať sa na liany. Treťou sú dungeony, ktoré sú premyslené, ale čas netrávite iba v nich.

Na Skyloft si zvyknete rýchlo a po čase sa orientujete spamäti. Otvorené krajiny sú iný oriešok, často sú pomerne veľké a posiate rôznymi skratkami či nepriateľmi. Akurát hra sa chová občas zvláštne: pri jednom queste treba nájsť náčelníka i drobcov. No paradoxne som najprv našiel dvoch malých a skoro sa zasekol, lebo tretí bol v nedohľadne (aj šéf). Hra využila trik: cesta k istému drobcovi vedie cez náčelníka a to, že ste pátranie odpálili vo veľkom a polovicu máte, nerieši. Je otázne, či by bolo lepšie dať umelú stopku a nájsť najprv náčelníka, až potom aktivizovať drobcov. No bez stretnutia náčelníka netušíte, že čo treba urobiť. Krpatí len hovoria o náčelníkovi a že ho treba nájsť.

Niektoré lesy i pláne si zaslúžia pochvalu za hutný dizajn, iné dodajú skôr osvedčený štandard. Na hre je cítiť, že pracuje aj s vertikálnymi vrstvami – malé jaskyne, vysoké končiny stromov, šanca zostreliť niečo z výšky alebo prechádzanie cez priepasti (kam môžete spadnúť – niekedy aj zomrieť), to všetko patrí k dizajnu. Skyward Sword však ignoruje šípky alebo kurzor, ste odkázaní na seba ako v starých dobrých hrách, preto treba počúvať, sledovať a skúmať všetko podozrivé. Zväčša to funguje, len občas sa dostaví pocit, že netušíte čo robiť a priestor vás prevalcuje.

Najlepšie ostávajú bludiská, kde sa autori hrajú doslova s každou miestnosťou. Tam je priestorový puzzle, tu si musíte zostreliť nejaké lano, inde zase trafiť aktivačné zariadenie na zavreté dvere alebo premyslieť si, ako sa doplaziť ku kľúču, ktorý zaručene bude pasovať na poslednú prekážku. Dizajn sa na jednej strane pokúša ukázať možnosti, ale väčšinou sú tu jednoznačné cesty k riešeniu na lúskanie. Môžete využívať rozličné vychytávky – popri klasickom praku, luku a bômb sa núka najmä ovládaný chrobák (tlačí sa do každej jamky a ovládate ho na diaľku ako dron, donesie kryštál, presekne lano), rukavice na vyhrabávanie zo zeme a vetromet na odfukovanie špiny. Najviac si užijete chrobáka a na konci bludísk čakajú nepríjemní bossovia s rozličnými taktikami, ktorých málokedy zdoláte na prvý raz. Vďaka za krásne cesty k nim, ale občas preklínam, že tu nejakí bossovia sú.

Pretože – a to je esenciálna súčasť tejto časti – sa dostávame k ovládaniu a to nedokáže zakryť chyby, ktoré obsahuje hra v jadre už 10 rokov. Po novom si môžete zvoliť pohybové ovládanie s Joy-Conmi (ak máte klasický Switch) alebo nové ovládanie s páčkami (jediná cesta na Switch Lite). Chvíľu som skúšal pohybové ovládanie – a mám pocit, že od Wii MotionPlus a starých fintičiek sme sa tak ďaleko neposunuli. Hra má implementovaný pohyb na ovládanie meča: horizontálne, vertikálne či diagonálne údery mapujú váš pohyb v priestore, ale nie sú ľahké na zvládanie. Neraz chcete dať horizontálny úder a končíte pri diagonálnom. Môžete to skúšať, trénovať, ale málokedy zvládnete údery na sto percent. Lenže zatiaľ čo rozbíjanie pokladov, sekanie trávičky či hobľovanie stromov funguje, v boji sa ukáže nespoľahlivosť systému.

Nepriatelia sa totiž radi bránia, odskakujú a bossovia používajú špecifické údery, ktorým musíte čeliť a kontrovať ich. Niekedy použiť štít, inokedy opačný úder alebo v poslednej chvíli uskočiť a zasadiť protiúder. Čím dlhšie hráte, tým viac vás bolia ruky a údery sú menej presné. Prirodzene bossovia sú tí najťažší, majú prešpekulované údery, potrebujete na nich nájsť stratégiu a preniesť ju do pohybov.

Pohybové ovládanie poznáme, preto bola moja väčšia zvedavosť na nové, bez pohybov. V tom smere sa pozornosť autorov sústredí na pravú páčku – jej pohyb simuluje pohyb v priestore, takže ju musíte správne natočiť vertikálne, diagonálne, horizontálne a... bohužiaľ, pocit z ovládania je vlastne zhodný. Je to rovnako frustrujúce, nie vždy presné (ale dá sa hrať na handhelde), že pri súbojoch s bossmi som neraz vyťahoval Joy-Cony a skúšal hrať v pohybe, aby som sa opäť vrátil iba k páčke. Niektoré skoky medzi lanami sú nemenej náročné pri smerovaní kurzora a časovaní skoku postavy. Väčšinu hry som síce absolvoval v handheld móde a s páčkou, ale nemôžem konštatovať lepší zážitok.

Pekelná je totiž pri veľkých miestnostiach či bojoch aj kamera. S Joy-Conmi ju môžete otáčať či hýbať pravou páčkou, ale v nepohybovom sa používa páčka a bočné tlačidlo L. Čo v pohode dávate, keď je situácia pokojná, no nie uprostred súboja pri plnom sústredení na odrážaný pohyb bossa. Dlho som nehral taký titul, kde by som mal chuť prekopať celé ovládanie z gruntu.

Okrem boja sa môžete tešiť aj na iné náročné výzvy – napríklad v jednom leveli treba prechádzať cez zónu a zbierať slzičky. Nemáte však zbrane, ste zraniteľní a sekvenciu opakujete viac ráz. Uf, ani táto sa po 10 rokoch nezmenila k lepšiemu a vyvoláva ťažké spomienky.

Skyward Sword sa však dá pochváliť za iné atribúty. Napríklad systém upgradu predmetov je účinný a rupie sa dajú investovať na rozličné vymoženosti. Potom z praku letí viac šutrov naraz alebo je štít odolnejší (má samostatný ukazovateľ). Prípadne u kováča využijete aj ingrediencie zbierané priebežne v údoliach i na púšti. A Linkov pohyb je univerzálny: dokáže skákať, šplhať, plávať, padať, štverať sa, loziť, no stále si treba dávať pozor na staminu. Veru, aj v boji klesá intenzívne a unavení si neseknete.

Okrem hlavných misií si môžete užiť aj poletovanie na oblohe a podľa chute plniť vedľajšie úlohy. To lietanie je síce pomalé a po čase sa zunuje, ale nie je kontraproduktívne. Na oblohe sú rôzne miesta, no nie každé obsahuje niečo zaujímavé. Bádateľov však viaceré destinácie potešia a nie sú samoúčelným žrútom času. Takže plním úlohy obyvateľov vždy, keď sa nejaká objaví.

HD remake sľúbil lepšiu grafiku a Switch verzia sa vyšvihla oproti kostrbatému originálu z Wii, ale zároveň cítiť starší dátum vydania. Pôvodný engine sa ošialiť nedá, ale najmä handheld mód doručí adekvátny vizuál a nebudete sa zamýšľať nad rozlíšením. Naopak, je tu posun vpred a k rozprávkovej atmosfére vyhladená grafika pasuje. Nečakajte megajemné modely, ani detaily prostredí, ale určite autori doručia pozerateľný kúsok. Hudbe či zvukom niet čo vytknúť, že je Link mĺkvy a dialógy nie sú plne nahovorené, to už poznáte, ale melódie vás neraz posúvajú vpred a svoju rolu plnia znamenito.

The Legend of Zelda: Skyward Sword HD ostáva mierne rozporuplným zážitkom aj po 10 rokoch. Je tu lepšia grafika, v handheld móde je to paráda, ale frustrácie z pohybového ovládania veru nemiznú, dokonca ani pri novej alternatíve. Hra doručí krásne momenty objavovania, dobrodružstva, prvotného posunu v deji, ale v druhej polovici má menej silných chvíľ, skôr prídu ošúchané elementy. Stále je to nadpriemerná hra a oproti originálu si zaslúži trošku vyššie hodnotenie. Ale séria je stavaná na vyššie klenoty.