V dnešnom globálnom svete je outsourcing bežnou praxou v mnohých odvetviach. Sme na hernej stránke, tak si len zoberte herný trh. Viete, na koľkých veľkých hrách spolupracujú slovenské tímy formou doplnkovej podpory? Len pár príkladov: Mafia 3, Hitman 2, Hell Let Loose, Tom Clancy’s Elite Squad, Call of Duty: Modern Warfare, Scorn a mnohé ďalšie. Jednotlivé prvky, nejaká forma postprodukcie či iné jednoducho mimozdrojové činnosti v týchto hrách vznikajú na Slovensku. To je nielen ukážka šikovnosti a skúsenosti našich tímov, ale aj toho, že „outsourcovať" dnes môžete takmer všetko. Dokonca aj smrť.

S malým s – keď niekto zomrie. Smrť s veľkým S totiž občas nestíha úplne všetko a outsourcing sa aj v tejto oblasti zdá byť skvelým riešením. Keďže ale nehráte hry prvý deň, asi už tušíte, že v niečom bude háčik, inak by takáto hra nemala o čom byť. V Death’s Door sa z vás stane vrana, no nie taká obyčajná vrana. Vaša vrana je totiž členom organizácie, ktorá zbiera duše a odnáša ich na druhý svet. V hierarchii spoločnosti ste však len obyčajnou „kancelárskou krysou“, ktorá dostáva nezaujímavé zadania a spovedá sa celému zástupu vrán v rámci stredného manažmentu.

To sa však jedného dňa zmení, keď dostanete naozaj veľkú úlohu – získať dušu obra. Vydávate sa tak do sveta vyzbrojení len svojím malým mečíkom, aby ste skolili obra. To sa ľahšie povie ako spraví, no nakoniec sa vám to podarí. Vtom však príde obrovská rana a... A rozbieha sa hra. Čaká vás 10 až 12 hodín behania po rôznych častiach pestrého sveta na hrane života a smrti, kde budete zbierať duše a odhaľovať záhadu toho, čo sa skrýva za záhadnými veľkými dverami. Nad tým všetkým sa navyše vznáša temné tajomstvo, ktoré síce rýchlo odhalíte (naozaj hra nešetrí indíciami k tomu, o čom jej príbeh naozaj je a kto je hlavný zloduch), ale nemôžem povedať, že by ma príbeh nebavil.

Je to taká drobná temná fantasy o živote a smrti pre deti aj dospelých, ktorá sem-tam využije trochu alegórie, aby skritizovala nejaké aspekty dnešnej spoločnosti. Môžete sa do nej hlbšie ponoriť a oceniť rôzne menšie detaily, ktorými je príbeh ďalej dozdobený, alebo len plávať po povrchu a užívať si príbeh o malej vrane, ktorá zo sveta sprevádza duše. A že tých duší vo vašich rukách odprevadí naozaj kopu, keďže tu sekáte ako o život a navyše sa nepriatelia v prostrediach respawnujú, keď sa do nich vrátite (alebo zomriete).

Pred vydaním sa o hre toho popísalo dosť a to hlavne v oblasti prirovnaní, ktoré pomáhajú ju zaradiť do nejakej žánrovej škatuľky. Pravdou je, že je Death’s Door naozajstným unikátom a takýchto hier tu veľa nie je. Ale aby som vám hru vedel jednoduchšie popísať, taktiež si pomôžem legendárnou Zelda sériou, s ktorou má hra nejaké spoločné črty. Jednak je to perspektíva, ktorá pripomenie klasické Zelda hry. No tiež štruktúra sveta. Hra má akoby dva centrálne huby. Jeden je riaditeľstvo vašej spoločnosti, kde beháte medzi stredným manažmentom a dverami do jednotlivých častí sveta. Druhým je cintorín, z ktorého viete vyraziť do 3 ďalších častí, kde musíte poraziť bossov a získať ich duše.

Každá z herných lokalít je tak iná a svojská. Niekde nájdete zelené lesy, inde zas zasnežené hory, navštívite ale aj hrad. Doplnené je to bludiskami, kde na vás čakajú ďalšie výzvy, ďalší nepriatelia, ale aj ďalšie odmeny. Stále likvidujete nepriateľov, tu a tam vyriešite nejakú hádanku a hlavne si sprístupňujete ďalšie cesty, aby ste sa nemuseli toľko vracať, prípadne aby ste sa dostali na predtým nedostupné miesta. K tomu vám slúžia aj nové schopnosti, ktoré si postupne odomknete splnením špeciálnych výziev. Bez nich sa totiž ďaleko nedostanete a k ďalšiemu postupu sú potrebné prakticky všetky 4 alternatívne schopnosti (luk, firebally, bomby a hák na pritiahnutie sa k vzdialenejším stĺpom).

Naozaj v tomto ohľade hra pripomína Zelda sériu, avšak ten jej svet nie je možno až taký pestrý a bohatý. Hlavne z toho pohľadu, že tu mnoho rôznych cestičiek vyzerá rovnako, takže sa vám občas môže stať, že budete blúdiť, lebo napríklad zákutia na cintoríne vyzerajú rovnako, podobne aj zákutia lesa a iné. Autori si tak niekde trochu zjednodušili dizajn lokalít, ale pre vás to znamená, že sa nabeháte trochu navyše, kým trafíte tam, kam trafiť chcete. Nie je to veľký problém, ale nemusel by tu byť. Aspoň vám ale putovanie herným svetom spestruje niekoľko zaujímavých a veľmi svojských postavičiek, s ktorými môžete tu a tam prehodiť pár slov.

Hru ale často prirovnávali aj k Dark Souls, pričom ani tu prirovnanie nie je vôbec vedľa. Hra je legendárnej sérii podobná hlavne v súbojoch. Striedate sekanie hlavnou zbraňou a schopnosti, no hlavne uskakujete. Je tu niekoľko typov nepriateľov a každý z nich má nejaký svoj vzorec útokov a pohybov. Tie si musíte osvojiť a naučiť sa ich využiť vo svoj prospech. Počkáte tak na okno, kedy sa vám otvorí priestor na útok, rýchlo seknete a zase uskočíte. Toto opakujete, kým nepriateľ nepadne. A hra nerobí rozdiely medzi drobným trolom a veľkým obrom, na každého nepriateľa musíte ísť takýmto spôsobom. Súboje sú tak hlavne o trpezlivosti, aby ste čakali a neútočili vtedy, keď dostanete od súpera ranu.

Tých rán totiž nemôžete dostať veľa. Prakticky len tri, štvrtá už znamená smrť a vraciate sa k posledným dverám, ktorými ste prešli. Čo občas môže byť poriadne ďaleko. Ale hra vám aspoň necháva duše, ktoré ste získali. Je tak ťažká, ale nie úplne neférová. Bohužiaľ často bojujete skôr s ovládaním a kamerou, čo mi príde ako najväčší nedostatok hry. Ovládanie je trochu nemotorné, hlavne nutnosť ovládať smer, ktorá nie je ideálna na kombinácii myšky a klávesnice a ani na gamepade. Kamera je navyše takmer stále fixná a občas sa tak môže stať, že sa vám do výhľadu niečo primotá.

Aj keď si hra v takmer celej dĺžke dobre drží tempo a aj mix medzi bojmi, skúmaním prostredia a nejakými tými nenápadnými hádankami, v závere už trochu autori rezignovali na takýto herný balans a nechali sa zlákať tým, že vás nechajú bojovať s jedným bossom za druhým. V zásade tak na vás čakajú tri súboje po sebe, pričom jeden z nich pôsobí aj trochu zbytočne. Nadizajnovaný je fajn, ale z hľadiska obsahu by tu nemusel byť. Na záver sa tak musíte poctivo pripraviť, teda vylepšiť život postavy a jej schopnosti, na čo musíte prostredie bohato skúmať, zbierať duše a aj chodiť nakupovať vylepšenia. Nehovoriac o zbraniach, ktorých je v hre 5 a sú dobre skryté, pričom aj trošku menia hrateľnosť tým, že obmieňajú štýl akcie.

Graficky je na tom hra veľmi dobre. Má jednoduchý, no krásny štýl, ktorý sadne k jej temnejšej téme o smrti, no narazíte aj na pestrejšie a farebnejšie lokality. Tie navyše sami stále farbíte do červena. Ani optimalizácia nie je zlá a hra sa slušne hýbe aj na starších a menej výkonných zostavách. Hudba je pomerne jednoduchá, no veľmi atmosférická. Len nenápadne sa nesie niekde na pozadí, nesnaží sa na seba zlákať pozornosť, takže sa nedá povedať, že by vám nejaká melódia utkvela v pamäti, avšak skvele dotvára celkovú atmosféru a to, čo sa na obrazovke deje.

Death’s Door je zaujímavý malý izometrický indie titul o smrti, v ktorom budete často zomierať, ale ku hre to patrí. Rovnako ako dynamická akcia, skúmanie prostredí a aj občasné blúdenie. Autori sa nevyhli ani niekoľkým menším chybičkám, ktoré tento inak kvalitný zážitok ťahajú dole a nevedel som sa zbaviť dojmu, že je to občas aj zbytočne a niektorým chybám sa dalo jednoducho vyhnúť. Ak ale máte chuť na boje, výzvu a tak trochu klasickej Zeldy, určite si hru nenechajte ujsť a vydajte sa vyriešiť záhadu toho, čo sa skrýva za tajomnými dverami.