Hry môžu byť o príbehu, postavách, atmosfére, grafika a neviem o čom všetkom ešte, no v prvom rade majú byť hry len o jednej veci – o hraní. O často strelenom, neviazanom, bláznivom, neraz aj neoriginálnom, ale predsa len hraní. Navyše, v tých najlepších prípadoch, to nie je len o tom, že hru hráte vy. Spolu s vami ju svojim spôsobom hrajú aj jej autori – niekam vás vedú, niečomu vás chcú vystaviť a podobne. No a sú aj prípady tvorcov, ktorí sa hrajú aj s hráčmi samotnými. Občas si z vás vystrelia, hru spravia poriadne netradičnú a prepchajú ju momentmi, ktoré nečakáte. Medzi takýmito tvorcami je aj Goichi Suda známy šialenými, občas až kafkovskými akciami. A jeho novinka No More Heroes III nie je iná.

Dizajnovať hry takýmto spôsobom má jednu obrovskú výhodu – hre, prípadne značke to získa oddané publikum, ktoré jej podivnosť minule. No a má to aj jednu nevýhodu – vytvorí to obrovské publikum, ktoré hru nedokáže oceniť. A aj tu platí, že No More Heroes III nie je iná. Suda totiž naozaj ide v zabehnutých stopách a aj keď sa doba posunula, on je stále v roku 2010 a nadväzuje na dvojku, pričom ani veľmi nemení princípy hrania či herný štýl. Akurát príbeh trošku premieša. A poriadne ním zatrasie.

Začína totiž 8 rokov pred začiatkom série, kedy malý chlapec v lese spozná malého chlpatého mimozemšťana. Spolu prežijú mnohé dobrodružstvá a celé je to podané veľmi roztomilo, v krásnom anime štýle, až si poviete, že by ste si taký film pozreli. Chlapec mimozemšťana zachráni a pošle ho v rakete domov. Vlastne je to akýsi anime E.T., avšak s tým rozdielom, že sa potom dej presúva do budúcnosti o 20 rokov (teda 9 rokov po udalostiach dvojky), kedy sa tento „E.T. vracia, aby sa opäť stretol s chlapcom. No a ukazuje sa, že je to poriadny č***k. Vážne, inak sa to povedať nedá. Príde na Zem, pozabíja nejakých ľudí a chce to tu ovládnuť, lebo je to rozmaznaný fagan, ktorý musí mať všetko. Poznáte takých.

Avšak nestačí mu Zem len tak podmaniť. Je to navyše strašný pozér, takže si to chce pre seba spraviť zaujímavé a keďže na Zemi sú ľudia unesení zo superhrdinov, spraví to formou súbojov a všetkých svojich „generálov“ pretvorí na hrdinov s rôznymi schopnosťami, aby tak dosiahli dominanciu nad svetom. Jeho plán má ale háčik. Nemal ho rozbehnúť nad mestom Santa Destroy, lebo aj keď v tomto svete už hrdinovia nie sú, stále je tu Travis Touchdown, ktorý v meste žije, tak trochu mu na niektorých ľuďoch záleží a nedokáže odolať pozvánke krvavo sa predrať ďalším rebríčkom až na jeho vrchol. Akurát teraz bude sekať mimozemšťanov.

Neberte ten príbeh veľmi vážne, samotný Suda ho určite nebral vážne a vidno to na ňom. Ale v tom je jeho čaro. Je to tak pritiahnuté za vlasy s úplne hyperbolizovanými postavami (niektoré poznáte, iné sú úplne nové), až vás to naozaj chytí. A zároveň si budete lámať hlavu nad tým, ako dokážu herci tak bravúrne hrať v tak uletených scénach a nesmejú sa neustále na tom, čo im vychádza z úst. Tu sa totiž stále hláškuje, nadáva a hovorí kopa vecí bez hlavy a päty. Ale opäť, v tom je čaro hry. Ak na tieto veci nie ste, radšej sa hre veľkým oblúkom vyhnite.

Travis tak berie do rúk svoju energetickú katanu (ktorá sa stále dobíja mechanizmom, ktorý pripomína istý pohyb po vytýčenej trase tam a späť), okolo neho sa zase pozbiera pestrá paleta rôznych asi ešte viac šialených postavičiek (asi najviac som si obľúbil Travisovu mačku a to čisto vďaka dokonalému dabingu) a spoločne idú tú mimozemskú bandu poslať tak, odkiaľ prišla. Vlastne nie, Travis ich nepošle domov, on ich rozseká na maličké kúsky, pričom hra vôbec nešetrí pixelovou krvou, až nadobudnete dojem, že sa vám čoskoro musí vyliať z displeja. Tu sa sekajú ruky, hlavy, celé telá na polovicu a podobne. A aj keď hra nie je realisticky štylizovaná, jej brutálnosť je až absurdne vysoká, čo sa mi páči.

Ten mimozemšťan sa volá FU a aj keď to hra nijako nenaznačuje, celú dobu hrania som mal dojem, že to je skratka. Ale čoho by to mohla byť skratka? To je teraz jedno, nestojí proti vám sám, ale stojí za ním 9 poskokov. Ak ho chcete vyzvať, musíte sa k nemu prebojovať cez nich. Našťastie Sylvie je opäť na scéne a opäť nielen dráždi Travisa, ale tiež vytvorila rebríček, ako sa k hlavnému zloduchovi dostať. Musíte sa kvalifikovať na súboj s jedným z týchto bossov sériou menších úloh a súbojov, dostanete sa k nemu, porazíte ho a idete zase na ďalšie kvalifikačné úlohy a ďalšieho bossa. A takto až dookola, kým sa nedostanete až na samotný vrchol. A možno aj ešte trošku vyššie, lebo často tu veci nie sú také, aké sa zdajú byť.

Mohlo by sa zdať, že to vie byť schematické. A ono to schematické občas aj je. No a občas nie. Už keď si myslíte, že zase musíte opakovať nejakú rutinu, tak Suda do hry prinesie niečo netradičné. Napríklad nebojujete s tým, s kým máte. Ale nebojujete vôbec, lebo súboj prebieha úplne inak. Alebo si hra začne robiť srandu z bugov, pričom zároveň aj trošku skloní poklonu samotným vývojárom, po čom nasleduje...no, niečo nevysloviteľné (lebo mi to v embargu zakázali vysloviť, ale v hre to funguje veľmi slušne).

NMH3 tak ťaží prakticky z troch veci – z absolútnej hyperboly, zo zábavnej akčnej hrateľnosti a z neočakávaných prekvapení, ktorých rozhodne nie je málo. Nechcem vás o ne ukrátiť, keďže naozaj vždy hru spestrujú vtedy, keď je to treba, takže o nich viac neprezradím. Ale poviem viac o akcii, ktorá je síce založená len na jednej zbrani, ale aj tak je chytľavá a aj variabilná. Máte tu niekoľko typov útokov a ich kombinovaní, k tomu úskoky, skvele fungujúce bloky a aj lockovanie na nepriateľov. Tu a tam síce na vás vyskočí nejaká otravná QTE sekvencia, ale zase v boji samotnom viete využívať aj špeciálne schopnosti, z ktorých každá má vlastný ukazovateľ energie. Napríklad môžete spomaliť čas a podobne, čo ešte viac spestruje už tak chytľavé súboje.

No a potom je tu ešte možnosť zmeniť sa na mecha a využiť v boji trochu iné schopnosti. Priamo v bežných súbojoch sa viete dočasne zmeniť, ak máte na to dostatok energie. Ale na tieto mecha pasáže sú tu aj samostatné súboje s gigantickými nepriateľmi niekde vo vesmíre, pričom musíte okolo nich dynamicky lietať a nájsť vždy tú správnu slabinu, dobre zaútočiť a vyčkať si s použitím ultimátnej zbrane. A keďže hra nasleduje v štýle predchodcov, môžete ju ovládať aj pohybom a sekať nepriateľov s Joy-Conom v ruke.

Travisove bojové schopnosti nie sú nemenné a keďže z nepriateľov okrem života vytlčiete aj nejakú tú virtuálnu menu, rôzne predmety a skúsenostné body, môžete to všetko investovať do vylepšení rôzneho druhu. Za skúsenosti viete Travisovi vylepšiť život, silu, útoky a ďalšie aspekty. Veci zase viete využiť na vytvorenie čipov pre Travisovu rukavicu, ktoré zase trošku upravia schopnosti vašej postavy a naraz môžete mať tri. Takto si posilníte útoky, prípadne vytvoríte nejaký viac špecifický čip – napríklad taký, ktorý zvýši silu útokov, ak sa Travisov život dostane pod určitú hranicu.

Herný svet je otvorený, ale nie tak úplne. Skladá sa zo 6 menších častí, po ktorých môžete jazdiť na svojej motorke, plniť hlavné úlohy alebo hľadať vedľajšie. Následne sa medzi týmito časťami musíte presúvať na diaľnici, takže vás čaká nahrávanie. Jednotlivé časti sú ale ozvláštnené ešte aj tým, že majú nielen rôzne prostredie, ale aj trochu odlišný vizuál, ktorý je napríklad prehnaný nejakým filtrom a inak upravený. Pôsobí to trochu divne, no opäť je to niečo, čo ozvláštňuje hru, takže nemáte pred očami niečo, čo je stále rovnaké.