Logické hry patria odjakživa k virtuálnej zábave a máte záruku, že ich odmietne málokto. Či už ide o všetkými milovaný Solitaire alebo Tetris, možností ako si ponamáhať šedú kôru mozgovú nájdete hromadu. Dve hromady. Tri. A je jedno, či skočíte po jednej z osvedčených klasík alebo vyskúšate Wetrix, Pandora´s Box, The Witness alebo niektorú z osvedčených Laytonoviek. Teraz je tu Solas 128. A za tých pár Euro rozhodne stojí.

Hrateľnosťou logické hry dokážu často nemožné. Horšie je to predajnými číslami logických hier. Niežeby sa vôbec nepredávali, avšak od virtuálnej zábavy hardcore hráči žiadajú trochu viac, než len logické rébusy. To je však v úplnom kontraste s tým, čo má správna logická hra ponúknuť: vysvetliť princíp, na ktorom fungujú hádanky a predkladať hráčovi desiatky a desiatky puzzle na rozlúsknutie. Solas 128 sa nesnaží zaťažovať hráčov príbehom a psychedelické intro môžete pokojne ignorovať. Ide tu o niečo iné (a možno aj záchranu sveta alebo možno o jeho ovládnutie, no v podstate je to úplne jedno): nasmerovanie svetelných lúčov správnym smerom.

Pomocou zrkadiel meníte trajektóriu lúčov, aby ste ich nasmerovali na správne miesto. Mriežková sieť vám umožňuje dávať zrkadlá len na vopred vybrané body. Nie všetky môžete premiestňovať a nie všetkými meniť polohu zrkadla. Aby to nebolo všetko, niektoré miesta sú obsadené, iné pohlcujú lúče, steny vám bránia v jednoduchom riešení. Inokedy treba zmixovať lúče rôznych farieb, aby ste odomkli zámok špecifickej farby. Ďalej to poznáte: treba kombinovať, skúšať, trieskať si hlavu o stenu, a to len preto, aby ste po dni oddychu zistili, že riešenie sa na vás usmievalo celý čas, je primitívne jednoduché a mali ste ho pod nosom.

Nie je to však až tak jednoduché, nakoľko jednotlivé lúče sa pohybujú akoby v pulzoch. Keď chcete, aby sa dve rôzne (alebo aj totožné) farby pretli, nestačí len správne nastaviť zrkadlo, ale musíte ho umiestniť tak, aby načasovanie stretu pulzov spôsobilo ich zrážku. Následne sa lúče zrazu nešíria len vertikálne alebo horizontálne, ale pribudla diagonálna trajektória. Kombinácia tohto všetkého úplne dostačuje k tomu, aby sa vám zamotala hlava. Navyše je to niekedy až nepríjemne návykové, takže tradičné "ešte jednu obrazovku a idem spať" sa môže nepríjemne natiahnuť a nepomôže ani šomranie drahej polovičky. Poznámka pod čiarou: ukážte jej to a následne znášajte riziko, že sa k hre už nedostanete alebo sa spoločne nevyspíte.

A to je Solas 128. Teda do obrazoviek sa budete musieť vracať, pretože aktuálne riešenie vám otvorilo cestu, no vy sem potrebujete nejako dostať ten hnusný lúč červenej farby. Jednotlivé obrazovky sú pospájané priechodmi, takže aby ste sa dostali ďalej, musíte si cestu odomknúť. Ak to spravíte raz, je priechod voľný a v novej obrazovke môžete v hádanke pokračovať tak, aby ste si vyriešili puzzle na predchádzajúcich mapkách. Neznamená to však, že by ste mali hneď niekoľko ciest, ktorými sa môžete vydať. Hoci sa cesta niekedy rozdelí, napokon musíte dodržať postupnosť úkonov, takže sa po desiatkach splnených úloh môžete stratiť. Mapka je skôr provizórna a príliš nepomôže, interface je strohý, ale funkčný.

Technické spracovanie nemá snahu ohúriť, ale je prehľadné. Čierne pozadie, vizuál pripomínajúci Tron. Všetko pochopíte na prvýkrát a nepotrebujete sa hrabať v „helpe". Hudobná vložka musí byť elektronická, ale po čase vám hudobný motív, neustále sa opakujúci v nekonečnom kruhu, začne liezť ušami von a je lepšie hudbu vypnúť. O audio totiž v Solas 128 v žiadnom prípade nejde. Navyše je hra (chvalabohu) dvojrozmerná, takže nepotrebujete žiadne výkonné železo.

Lenže komu sa chce hrbiť za počítačom alebo notebook v horúcich letných mesiacov? Verzia pre Switch nám padla do ruky ako uliata. Hrateľnosťou. Ovládaním už menej. Dotykové ovládanie nebolo dostatočne presné a ukladanie zrkadiel presne na mriežku či manipulácia s mikrokurzorom občas zbytočne komplikovali situáciu aj pri ovládaní analógmi. Na cesty či do postele je Solas 128 skvelým parťákom na zabitie nudy. Dá sa pri ňom zabiť 5 minút, kedy s ničím nepohnete, ale môžete pri hre vytvrdnúť aj na hodinu, pretože sa vám darí a jediné možné riešenie z hláv vývojárov sa vám okamžite ukáže.

To je aj jedna z výhrad: hra vám predvedie základnú myšlienku a v rýchlom tempe pulzujúcej elektronickej hudby ponúka nové a nové levely. Obrazovky, ktoré si ľahko zameníte a zabudnute, kde ste čo riešili. Ktorú cestu si odomknete, ak sa vrátite späť a tu presmerujete lúč a podobne. Help v podobe zobrazenia miesta, kde môžete umiestniť zrkadlo, pomôže. Ale ich počet je na každú obrazovku obmedzený a žiaľ nie vždy ide o vyslovene pomoc. Dostanete len o jednu možnosť menej, pričom ako sa dostanete k cieľu, sa môže ešte viac zamotať. Pretože na začiatku netušíte, či si máte odomknúť najprv ľavé dvere alebo tie pravé. Po celý čas sa snažíte o tie ľavé, help vám vymyslený koncept úplne nabúra, pričom by stačilo presnejšie a jasnejšie popísať, o čo v ktorej miestnosti ide.

Ako oddychovka na občasné ponamáhanie si hlavy Solas 128 funguje celkom dobre. Je len na vás, či bude skladať virtuálne puzzle alebo otáčať zrkadlami v Solas 128. Stereotyp nastupujúci pomerne skoro vás prinúti hranie si prezieravo dávkovať. Stokrát videná idea nie je osviežená žiadnym lákavým nápadom. No stále dokáže zabaviť, pretože to funguje rovnako ako skladanie potrubia, otáčanie obrazov a podobne. Fajn, len tá cena je možno trochu prestrelená.