FPS nemusia byť len o tom, že sa tešíte z toho, že nepriateľov strieľate do hlavy. Samozrejme nič proti Doomu a iným výborným hrám, ale FPS hry môžu ponúknuť aj iný zážitok. V minulosti to už nejedna hra ukázala, že sa pri tomto žánri dá aj zamyslieť, vedia ponúknuť filozofický presah a niečo navyše okrem toho strieľania. Len si spomeňte na Bioshock, Half-Life 2, prípadne SOMA a The Talos Principle, aj keď tieto sú žánrovo už trošku ďalej. Hry nenápadne preložené existencializmom, konfliktom utilitarizmu a individualizmu či slobodnej voľbe a determinizmu. Niečo trochu navyše k strieľaniu sa teraz snažili ponúknuť aj vývojári zo štúdia Bleakmill s hrou Industria.

Táto indie záležitosť je síce FPS, ale povedal by som, že zhruba rovnakú porciu času v nej strávite skôr adventúrnym hraním a nie priamo strieľaním. Nepriateľov na vás totiž nesype až tak veľa, ale dáva vám dosť priestoru na vydýchnutie, hľadanie ďalších informácií dopĺňajúcich kontext príbehu a aj nejaké to riešenie „hádaniek“. Teda nedá sa hovoriť priamo o hádankách, ale skôr o tom, že niekde zoberiete predmet a využijete ho niekde inde, prípadne sa pokúsite si otvoriť zdanlivo nedostupnú cestu. Ak by som mal hru Industria niekam zaradiť, bola by tak akýmsi hybridom FPS a adventúry.

Industria začína pomerne zaujímavo. Ocitáte sa v koži mladej ženy menom Nora, ktorú zobúdza telefón od jej kolegu a milenca, ktorý musí v práci súrne vyriešiť problém s projektom menom ATLAS. Na jeho jednoduché vypnutie je už neskoro, takže Walter musí zasiahnuť sám. Navyše to nebude také jednoduché. Je 9. novembra 1989, dej a začína vo východnom Berlíne a vláda NDR práve dala občanom možnosť prekročiť hranice do západného Nemecka. Nora nechce nechať Waltera v nebezpečenstve, vydáva sa tak do tajného výskumného strediska, aby ho tam našla.

Hra pred vydaním dosť stavala na tom, kde a v aký deň sa odohráva, až som bol pri hraní sklamaný, že sa zo zasadenia nepodarilo autorom dostať viac. Príbeh to neovplyvňuje prakticky nijako, snáď je tu len jedna scéna hneď v úvode, kedy okolo vás preletí Trabant tajnej služby NDR. To je celé, jedno auto Stasi a nič iné, čo je obrovská škoda a hlavne nevyužitý potenciál. Ale keď už nič iné, aspoň z pohľadu vizuálu to ovplyvňuje samotný úvod hry a budovu, ktorou v ňom prechádzate. Aj neskôr ale hra pre vás postaví prostredia inšpirované brutalizmom a to hlavne tým, ktorý poznáme z krajín za železnou oponou.

Trošku som predbehol a niektorí z vás si asi domysleli, že v NDR dlho nezostanete. Nora totiž dorazí do sídla ATLASu a rozhodne sa nasledovať Waltera, nech už sa vydal kamkoľvek. S vašou pomocou zapne prístroj, príde záblesk a zrazu sa ocitá niekde inde. Na neznámom mieste, ktoré vás práve obklopí brutalizmom a zahalí sa do čiernobieleho závoja. Nepoznáte ho, veci sa tu dejú divne a prechádzate akýmsi podivným divadlom a schematickými chodbami, pričom vás obklopujú nejasné hlasy. Pôsobí to trochu lynchovsky a nie je to jediný raz, čo tento priestor navštívite. Dlho sa to ale neohrejete a Nora sa prebúdza na ďalšom neznámom mieste.

Toto už pôsobí viac realisticky a menej abstraktne. Za vami je gigantický stroj, ale okolo vás len ruiny niečoho, čo bol kedysi zjavne prosperujúci svet. Podobný tomu nášmu, ale predsa len trochu iný. Technológia je tu súčasne pokročilejšia ale aj viac zastaraná. Nemusíte sa dlho zamýšľať na to, aby ste pochopili, že ste s Norou prešli do nejakej inej dimenzie. Dimenzie, ktorá je povedomá aj neznáma zároveň, ľudstvo pripomínajú už len krvavé fľaky a kosti okolo vás, zato ale netrvá dlho a narazíte na nových obyvateľov tohto svety – roboty. Nie v štýle nejakých moderných bojových strojov, skôr len o niečo málo prekračujú hranice steampunku. Nedá sa však povedať, že by vás tu mali radi. Beriete tak nohy na plecia, čakan do rúk a snažíte sa presekať si cestu niekam do bezpečia.

Netrvá to dlho a zisťujete, že nie ste jedinou živou dušou v tomto svete. Nedá sa však povedať, že by to bola nejaká výhra. Druhý preživší je totiž len hlas z vysielačky, ktorý vám v boji veľmi nepomôže, ale aspoň vám dopĺňa informácie o tomto pre vás neznámom svete. A časom si aj navzájom prirastiete k srdcu. Pomáha vám v hľadaní Waltera, po ktorom akoby sa zľahla zem. Zato ale zisťujete, že stojíte proti akejsi obdobe Skynetu, ktorá ovládla svet a zničila ľudstvo. Ale teraz ste tu vy a môžete s tým niečo spraviť.

V príbehu hry sa už nebudem hlbšie hrabať, len dodám niekoľko finálnych myšlienok. Rozhodne nie je zlý a otvára aj niekoľko filozofických tém, ktoré mu dodávajú trochu viac rovín. Odhaľujete ho pomaly, aj keď niektoré veci si dokážete domyslieť už s predstihom, čo je trochu škoda. Nie je to však jeho najväčší problém. Ten prichádza v samotnom závere, keď sa konečne objavia nejaké poriadne odhalenia a...zrazu je koniec. Dokonca by som ani nepovedal, že hra skončí, ona skôr jednoducho prestane. Na záverečné titulky pozeráte už po nejakých 3 hodinách a to je čertovsky málo. A takto uťatý koniec taktiež nie je niečo, čo by ste ocenili.

A kým tieto veci na hre rozhodne neoceníte, je tu niekoľko aspektov, ktoré vás pri hraní potešia. Je to napríklad dizajn prostredí, ktorými budete prechádzať. Tie pôsobia veľkolepo aj napriek tomu, že sú veľmi lineárne a vlastne aj malé, ale nezabúdajú ani na nejaké kratšie odbočky, kde budete hľadať bonusové čriepky príbehu, ďalšie náboje, lekárničky alebo batérie do baterky, aby ste si v tme mohli posvietiť. Navštívite továrne, kancelárie, pôjdete dokonca parnou lokomotívou. Naozaj to všetko vyzerá dobre, sviežo a je to niečo, čo ste nevideli už miliónkrát len v trochu inom.

To isté by sa dalo povedať o nepriateľoch, ktorým budete čeliť. Sú to už zhrdzavené a polorozpadnuté stroje, ktoré sa za vami ženú podľa zvuku. Narazíte síce len na pár typov, ale dokážu vám narobiť slušné problémy. Jeden typ vás dokonca dokáže prenasledovať aj cez poriadny kus prostredia, takže mu len tak neutečiete. Ďalší zase vo vašej blízkosti vybuchne, takže si musíte dávať pozor, aby ste včas uskočili niekam bokom a neschytali celý výbuch. Akurát, keďže je hra taká krátka, nestihnú sa nepriatelia ani poriadne rozvinúť a tých pár typov sa hneď opozerá. Nové navyše nepribudnú, na niečo ako bossa môžete úplne zabudnúť.

Ako som však už naznačil, samotná akcia tu ale nehrá až taký prím. Zvýrazňuje to aj fakt, že sú v celej hre len štyri zbrane – pištoľ, samopal, brokovnica a snajperka. Navyše nábojov nie je práve veľa, takže si musíte výstrely dobre načasovať a aj premyslieť. Alebo jednoducho zistíte, proti čomu stojíte, a rozhodnete sa utiecť. Čo je tiež neraz vhodné riešenie. Zoberiete nohy na plecia a rútite sa smerom do bezpečia. Len jeden typ nepriateľov vás dokáže ohroziť a vy si takto navyše ušetríte muníciu, ktorá sa vám môže neskôr hodiť proti silnejším nepriateľom. Navyše zbrane nie sú ani spracované úplne najlepšie. Gunplay budí dobrý dojem len v prípade snajperky, možno brokovnice. Nie je to až taký problém, len si tú akciu neužijete až tak, ako by ste chceli. Ale autori si aj tak pripravili niekoľko dobrých akčných scén, ktoré majú spád. Dobrým riešením je, že tu nie je žiadne automatické liečenie. Máte málo života? Použite lekárničku, no pri sebe môžete mať maximálne tri.

Pomedzi to odhaľovanie príbehu, strieľanie a behanie budete raz za čas riešiť nejaké menšie problémy. Nemusíte sa báť toho, že by ste to nezvládli. Autori predsa len chceli, aby ste sa v hre zbytočne nezasekávali. Tu vyriešite chemický príklad, niekde inde zase vypnete stroj, aby ste si otvorili bránu. Prípadne spojazdníte výťah, ktorý vyžaduje na aktiváciu dve páky na dvoch rôznych miestach, ale ani toto nie je veľký problém, ktorý by sa nedal vyriešiť trochou šprintu a k tomu strieľania.