Kamarátom rád hovorievam, že spievam ako malý boh. To je síce pravda, ale nikdy nekonkretizujem, ktorý boh. Ak v nejakej mytológii existuje nejaký, ktorý vôbec nevie spievať, tak toho myslím. Je tak pochopiteľné, že keď do redakcie dorazila hra, ktorá sa ovláda spevom, musel som sa je chopiť práve ja. Keďže sa hra ovláda spevom, pre niekoho môže byť veľmi jednoduchá, pre iných zase na úrovni Dark Souls. Ja mám bližšie skôr k tej druhej skupine, no aj a neviete spievať, stále si môžete One Hand Clapping užiť.

Je to jednoducho dobrá a nápaditá hra. Ak by som hodnotil len nápad a to, ako je zaujímavý, bolo by to 11/10. One Hand Clapping je 2D platformovka s puzzle prvkami, kde teda z času na čas musíte prekonávať rôzne formy prekážok. Nie je nepodobná napríklad hrám, ako sú Limbo a ďalšie. Ale to, že hru okrem klasického ovládania ovládate aj svojim hlasom, jej pridáva vrstvu navyše, ktorá aj z dobre známych konceptov hádaniek spraví niečo svieže, neopozerané a stále zábavné. Lenže hry sa hodnotia komplexne, nie sú len súčtom jednotlivých častí a aj z nich sa musíme pozrieť na všetky. Preto hore svieti taká známka, akú tam môžete vidieť.

Keď napíšem, že toto je 2D platformovka ovládaná spevom, asi ťažko si predstavíte, ako to vlastne funguje. Nemusíte mať v rukách mikrofón a ani nič podobné, stačí jednoducho headset. Alebo si vytvorte zostavu s mikrofónom pred vami. Záleží len na vás. Ja som napríklad hral na Xboxe s tým najlacnejším a najzákladnejším headsetom s jedným slúchadlom, ktorý bol pribaľovaný ešte k Xbox One. A fungovalo to. Musíte mať totiž voľné ruky, aby ste nimi ovládali postavičku, pričom hlasové prvky slúžia na ovládanie iných vecí. Ovládate pohyb postavy, skákanie a aj jednoduchú interakciu – udieranie do gongu, prechádzanie dverami a podobne. Celkovo je ale ovládanie veľmi minimalistické.

Minimalistický je aj príbeh a jeho podanie. Dokonca by ste mohli povedať, že tu príbeh nie je žiaden, ale to by nebola pravda. Príbeh tu je, akurát na ňom hra nestavia a je len na vás, čo si z neho zoberiete. Môže byť alegóriou na osamelosť a smútok. Na život, do ktorého hudba a spev prinesú krásu a radosť. Najskôr si ale musíte prejsť šesticou levelov, od temného mesta bez hudby cez púšť, džungľu, jaskyňu a ďalšie, aby ste sa vrátili tam, kde to celé začalo. V tejto oblasti tak nečakajte, že vám hra niečo naservíruje na zlatom podnose. A ani to, že by hra naozaj na príbehu nejako výrazne stavala.

Z mesta v úvode musíte utiecť, hrozí vám tam nebezpečenstvo a obklopuje vás temnota. Len utekaním by ste sa však z neho nedostali, a tak si musíte začať osvojovať aj ovládanie hlasom. Vydáte tón a dokážete ovládať plošinku. Vydáte tón inde a dokážete hýbať s debnou, ktorú si tak dokážete privolať a použiť na to, aby ste vyskákali niekam vyššie. Vyšší tón ju posunie vyššie, nižší tón zas nižšie. Postupne sa takto rozširuje najmä hlasová hrateľnosť, ktorá sa rozrastá o nové mechaniky a koncepty, keďže tá skákacia zostáva viac menej nemenná.

V úvode hry si možno ani neviete predstaviť, čo všetko sa tu bude dať ovládať hlasom. Začína to plošinkami, no postupne pribúdajú ďalšie prvky a aj vy toho musíte zvládnuť viac. Musíte zvládnuť dokonca stupnicu, plynulo prechádzať z nízkych tónov do vysokých a naopak. A čo pri tom máte spievať? To je viac menej jedno. Dôležité je, aby ste správne triafali tóny. Raz je to len jeden krátky tón, inokedy ho musíte držať dlhšie alebo aj rovno spievať, prípadne vytvárať aj viachlasy, kedy máte pred sebou komplexnejšie hádanky zložené z viacerých častí.

Zaujímavé je, že takto hra váš hlas používa aj na dotvorenie vlastného soundtracku. One Hand Clapping má svoj vlastný soundtrack a vôbec nie je zlý. Prostredia majú svoju hudbu, rovnako aj situácie. Ale dopĺňa to aj o vás hlas, ktorý vždy nejako dokáže zapracovať. Nemusí to byť v jeho čistej podobe, ale trochu ho „zmixuje“. Je to zaujímavý nápad, ktorý hre dodáva niečo navyše. Sami formujete hernú hudbu, takže sa z reproduktorov môže ozývať vaše lá, ná alebo čokoľvek.

Okrem toho hra obsahuje aj rytmické prvky. Jeden celý level (respektíve časť herného sveta) je založený na kmeni, ktorý sa dorozumieva bubnovaním v rytme, čo sa vás jeden z jeho členov pokúsi naučiť. Ak sa chcete dostať ďalej, musíte stláčať tlačidlo do rytmu, čo mi pripomenulo kultového Patapona. Ani nie tak hrateľnosťou (keďže tu stláčate len jedno tlačidlo), ale skôr hudobne. Navyše aj tieto rytmické prvky postupne naberajú nové mechaniky a časom sa nimi naučíte aj ovládať čas presne v štýle Braidu. Hra vám za tých zhruba 5 hodín hrania naservíruje mnoho sviežich nápadov, ale aj také, ktoré poznáte z iných hier a tu sú vhodne zakomponované.

Avšak nie všetko je tu až tak vydarené. Niektoré chyby vychádzajú z herného dizajnu, iné zase z technológií. A začnem práve tými. Ovládanie hlasom je vždy citlivou záležitosťou, keďže nemusí vždy fungovať na 100% a navyše záleží aj na tom, akú máte výbavu. Som si istý, že ak by som si zobral nejaký lepší headset, prípadne sadol ku hre na PC a s poriadnym mikrofónom, hranie by bolo pohodlnejšie. S vyššie popísaným headsetom, ktorý zachytával napríklad aj dýchanie ako šum v istej rovni, to ale občas bolo náročnejšie. Ak sa teda chcete takýmto občasným zádrhelom vyhnúť, vyberte si čo najlepšiu možnú zvukovú zostavu, správne nastavte hlasitosť, nakalibrujte mikrofón a podobne.

Aj tak sa ale nemusíte úplne vyhnúť nepríjemnostiam. Aj bez toho sú totiž v hre nejaké menšie bugy, ktoré hru vyslovene nekazia, ale dokážu znepríjemniť zážitok. Dvakrát sa mi behom hry zasekla NPC, ktorá má interakciou mala posunúť ďalej, no akosi sa jej nechcelo. Na podobné menšie chyby som v priebehu hrania narazil ešte párkrát a horšie ako chyby samotné bolo to, že som pri zaseknutí nevedel, v čom robím chybu. Až som nakoniec po niekoľkých opakovaniach zistil, že ju nerobím ja, ale bolo potrebné napríklad reštartovať checkpoint.

No a potom sú tu ešte tie chyby v dizajne. Vyššie som popísal, že je hra zábavná, naozaj nápaditá a originálna. Problém však je, že vám tie svoje nápady tlačí dovtedy pred nos, kým sa ich neprejete. Keby tu platilo aspoň tradičné herné pravidlo troch, že sa všetko zopakuje trikrát, bolo by to ešte OK. Ale tu narazíte na hádanku, je nová a osloví vás zaujímavou mechanikou. O pár krokov je pred vami zas. A zas. A zas. A ešte raz, pre istotu. Akurát každým ďalším razom je komplikovanejšia a zdĺhavejšia. Akurát tie posledné dva razy vás to už ani nebaví. Ak nechcete, môžete v nastaveniach hry využiť možnosť preskočiť aktuálnu hádanku. V nastaveniach tiež nájdete aj vzdelávací režim, ktorý vás poučí viac o tónine. No a nakoniec, čo je dosť nečakané, si tam môžete zapnúť slovenskú lokalizáciu hry, čo sa často nevidí. Má síce chybičky, ale inak je slušná a lokalizované sú napríklad aj achievementy.

Vyššie som One Hand Clapping prirovnal k Limbovi a iný takýmto hrám a podobnosť je aj v oblasti grafiky, ktorá je jednoduchá, ale pekne štylizovaná. Prostredia sú bohaté a tiež zaujímavé. Pekne tak dokresľujú to, čo vás tu čaká – netradičné puzzle dobrodružstvo obohatené o nápadité herné mechanizmy, ktoré autori v rámci svojej hernej slučky opakovali možno viac, než je zdravé. Sú tu aj nejaké chybičky a iné menšie nedostatky, no ak si chcete zahrať niečo naozaj originálne, skúste sa pozrieť práve na túto hru. Navyše ani cena nie je zlá.