Prvé slovo, ktoré mi pri spustení FAR: Changing Tides napadlo, bolo minimalizmus. Drobná adventúra fungujúca ako pokračovanie FAR: Lone Sails, kde tentokrát vystriedajú piesočné duny nedozerné vodné plochy, sa v tomto duchu nesie po celý čas. Neviete, čo sa stalo, kde sa toľká voda nabrala, ani či okrem vašej drobnej postavy dieťaťa ešte niekto na tomto zaplavenom svete žije. Hra vás bez okolkov okamžite uvrhne do hrania a nič nevysvetľuje. Žiadny otvárací filmík, ani len písaným slovom naznačené pomery sveta, v ktorom sa ocitáte. Len vy, voda, zničený svet a cesta vpred.

Sú to skutočne beznádejné vyhliadky, ale len do času, kedy objavíte opustené plavidlo, ktoré vám dá nádej na hľadanie cesty, či snáď zbytkov civilizácie. Netradičný stroj, ktorý vzdialene pripomína loď, bude vaším domovom, bezpečným prístavom a jediným pevným bodom vo svete, ktorý nepoznávate a ktorý má pre vás nachystané rôzne prekážky. Či už to budú zatvorené brány opusteného doku, spadnutá a zničená vlaková súprava s nadzemnej dráhy, alebo obrovský skalný masív, ktorý treba prekonať pod hladinou.

Netreba ale čakať žiadny akčný, náročný titul, skôr oddychovú plavbu zdevastovaným svetom, kde už utíchol nárek a všade je pokoj, len na pozadí sa preháňajú stáda divokých zvierat a oblohu pretínajú krídlami vodné vtáky. Občas sa vaša loď zastaví pred nejakou prekážkou, vtedy treba vystúpiť a hľadať spínače na otvorenie brány, palivo do veslovacieho systému, zváračku na opravenie poškodených častí lode a podobne. Rôznych pák, ťahadiel a hákov na pripevnenie a ovládanie je v hre veľa, ale puzzle samotné nie sú extrémne náročné a zvládnuť by ich mal každý.

Rovnako jednoduché je aj ovládanie samotnej lode, ktorá počas vašej cesty na seba nabaľuje nové moduly a súčasti a stáva sa tak stále všestrannejším a zaujímavejším strojom. Dalo by sa povedať, že je rovnakým protagonistom ako postava dieťaťa, ktorú ovládate. Spočiatku má vaše plavidlo len plachtu, ktorú treba napnúť a nechať sa unášať vetrom, neskôr sa vám podarí spojazdniť parný motor a vodné čerpadlo, ktoré vám nielen umožnia plaviť sa rýchlejšie, ale neskôr aj preskúmavať svet pod hladinou.

Veľký lodný hák s navijakom zas bude slúžiť na vyzdvihnutie nákladu z dna, ktorý už vaša postava nezvládne uniesť v rukách, alebo na potiahnutie veľkých pák, či odstraňovanie trosiek, ktoré vám bránia v postupe vpred. A aj keď si na lodi treba všetko poctivo odmakať a ručne odskákať a odpracovať, stále sa nájde čas len tak sa postaviť sa na provu lode a vychutnávať si plavbu.

Hra je teda skôr oddychovým, takmer až terapeutickým titulom, napriek rozsiahlej deštrukcii je svet krásny, zvláštne mierumilovný, ako by bola všadeprítomná voda očistou sveta od chaosu, industrializácie a znásilňovania prírody. Všade totiž narazíte na skutočne masívne a impozantné stroje a budovy, ktoré len naznačujú, aký mohol byť ich účel pred veľkou katastrofou. Vynárajú sa tak otázky, na ktoré nedostanete priame odpovede, a tak môžete len hádať, čo sa stalo.

Tajomný príbeh je teda skôr rozprávaný cez vizuálne a zvukové vnemy, cez tapisérie v zaplavených budovách, cez jemnú gradáciu hudby, ktorá ale takmer nikdy neprehlušuje hru a slúži naozaj primárne ako prvok na dokreslenie atmosféry a melanchólie sveta. Ten aj po grafickej stránke pôsobí veľmi ponurým, šedivým a smutným dojmom. Dojmom sveta, ktorý mal veľké plány, čo beznádejne stroskotali, sveta, v ktorom život neskončil, ale ľudské pokolenie tam už nemá svoje miesto.

Možno si poviete, že si protirečím, keď raz popisujem svet ako mierumilovný a krásny, inokedy ako ponurý a smutný, ale nie je to predsa prvýkrát, kedy sme takéto protiklady v hrách zažili. Každý si v dizajne sveta pravdepodobne nájde svoje asociácie z iných hier, ja som tam videl napríklad Dunwall z Dishonored alebo Rapture z Bioshocku. To ale neznamená, že by tieto miesta hra okato kopírovala, skôr by som miestami prostredia hry postavil na podobný dizajnérsky piedestál ako vyššie spomenuté a to je podľa mňa veľká pocta.

Niekedy sa ale autori snažili vyplniť nie práve dlhý herný čas (hra vám zaberie nejakých 5-6 hodín) doslova vatou, ktorá svet a vašu cestu ním nijako nevykresľuje ani nedopĺňa. Jedná sa o dlhé presuny medzi lokalitami s puzzle, ktoré sú ale hlavne na začiatku dosť jednotvárne, ako by niekto natiahol nejaký prvok (skaly, ľadovce) na približne trojnásobnú dĺžku, ako by mali byť, aby nenarúšali tempo hry. Neskôr, keď je vaše plavidlo rýchlejšie, tento nepriaznivý prvok zmizne a tempo sa ustáli. 

Poslednú výčitku by som mohol mať ku kamere, kedy vám výhľad hlavne pod vodou zacláňajú obrovské trosky a rôzne trámy, takže na chvíľu stratíte prehľad, kde sa vlastne nachádzate. Sú to skôr také drobnosti, ktoré síce narúšajú tempo a vnemy z hry, ale nie je to nič hrozné, čo by bránilo hru dohrať alebo zničilo ináč pekný a zaujímavý zážitok. Samozrejme, treba si uvedomiť, že hra rozhodne nie je pre každého - kto hľadá v hrách akciu a epické zachraňovanie sveta, tu nepochodí. Ak ale hľadáte niečo v štýle Journey alebo Inside, ste na správnej adrese. A ak ste hrali aj predchádzajúcu hru, FAR: Lone Sails, je pre vás Changing Tides dokonca takmer povinnosťou.