Pôvodná The Legend of Zelda hra vyšla v roku 1986 a dodnes ovplyvňuje herný priemysel. Svojím high fantasy zasadením, odštartovaním kultovej série, ale aj prístupom k hrateľnosti a herným mechanikám. V mnohých ohľadoch dnes už tak dobre neobstojí, čo je pravda, no pravdou je aj to, že tu tá inšpirácia stále jem stačí sa pozrieť na niektoré hry. Napríklad indie titul Tunic, ktorý bol vo vývoji dlhé roky, no čím viac nám za tie roky ukázal, tým väčšie očakávania vyvolával. A už pri letmom pohľade je to jasná Zelda hra.

Vývojári zo štúdia Finji však nehrali len Zeldu a inšpirácie čerpali aj z iných zdrojov. A kým inšpiráciu Zeldou odhalíte po prvom pohľade, po prvom vyskúšaní hry zase nájdete inšpiráciu Souls hrami. S trochou nadnesenia by sa tak dalo povedať, že Tunic je Zeldou pre Souls generáciu a asi by to ani nebolo ďaleko od pravdy. Toto sú však jediné dve výrazné inšpirácie v hre. Na nich autori vyskladali vlastný malý-veľký titul, ktorý chce zabojovať o svoje miesto na hernom trhu a asi ste už aj podľa známky vyššie vyčítali, že mu to vyšlo.

Svet vyzerá ako zo Zeldy, ale postupne vášho netradičného hrdinu zasype vlastnou mytológiou o bohatej minulosti, dávno padnutých hrdinoch a konflikte, ktorý je v jeho strede. Pričom na začiatku toho všetkého je lišiak vyplavený na brehu – váš hrdina. Jeho prvé kroky v tomto svete sú vlastne aj vaše, takže prvý raz spoznávate to, čo aj on. Tu to má ale jeden háčik – nikto sa s vami normálne nerozpráva, dokonca ani tabuliam a titulkom v hre nerozumiete. Autori totiž prišli s vlastným jazykom, ktorým akoby chceli hru priniesť každému bez ohľadu na jazyk. To je prvok, ktorý so sebou prináša výhody aj nevýhody.

Výhodou je, že ak sa chcete do hry naozaj ponoriť, tak tento cudzí jazyk doplnený ojedinele o známe slovíčka (hra obsahuje aj českú lokalizáciu) začnete sami lúštiť, aby ste lepšie rozumeli tomu, čo sa deje. Hra si tak od vás vyžaduje dosť nadprácu a ja síce rozumiem tomu, o čo sa tu autori pokúšali, ale nemyslím si, že im to vyšlo. Je na hráčoch, či budú skúmať alebo ignorovať útržky príbehu. Avšak stále je to len o tom, že hľadáte kúsky niečoho, ktoré môžu potenciálne niečo znamenať, ktoré si potom spojíte do celku. Nejestvuje tu však ponorenie do príbehu, nejestvuje tu riadny naratív a vlastne je hra vystavaná len na tom, čo si domyslíte.

A to je škoda, lebo vás hra nedokáže emocionálne zapojiť do toho, čo sa deje. A aj keď to odhalíte, stále to nenahradí ten pocit, keď autori cielene komunikujú to, o čom hra je. Ak vám o príbeh až tak nejde, nemusíte to brať ako negatívum. Ale ak pri hrách občas chcete vedieť aj niečo viac, Tunic vám to bohužiaľ neposkytne vo forme, ktorá by vás vedela chytiť za srdce. Ja viem, že to nie je o konzumácii, ale o interpretácii, z môjho pohľadu to nie je nastavené tak, aby ste sa aj týmito aspektmi hry bavili.

Pritom nemôžem povedať, že by sa autori nesnažili. Prišli hneď s niekoľkými nápadmi, ako vo vás vzbudiť záujem o príbeh a zoznámiť vás s hrou. Asi tým najzaujímavejším prvkom je herný manuál, ktorý má cez 50 strán a musíte si ho sami nájsť. Hra vám totiž nič nedá zadarmo a ešte aj ten manuál je rozdelený na jednotlivé strany a roztrúsený po hernom svete. Navyše ho nebudete zbierať klasickým lineárnym systémom, ale rozhádzane, niektoré neskoršie stránky nájdete skôr ako tie prvé. Sami sa tak aj musíte učiť niektoré herné mechanizmy, lebo ich potrebujete využiť ešte predtým, ako nájdete zodpovedajúce stránky.

Je to novátorský prístup a musím ho pochváliť. Autori vás nechcú nechať úplne tápať, ale zase chcú, aby ste aj hrateľnosť hry objavovali sami a nie iba jej príbeh. Niekedy z toho síce vyústia frustrujúcu momenty, prípadne budete na autorov nadávať, že by vám výrazne uľahčili život, ak by ste vedeli postave vylepšovať schopnosti už pred hodinou, ale je to zaujímavé dizajnové rozhodnutie a dokonca by som povedal, že hre aj prospieva. Tých nových vecí tu stále objavujete kopu, niektoré sami, iné zase zo strán manuálu, ktoré postupne nachádzate. Platí to pre schopnosti, možnosti a aj mapy.

Hrateľnosť naozaj vychádza z prapôvodnej Zeldy. Začínate s holými rukami a musíte sa prepracovať k zbrani. Najskôr je to len konár, neskôr však meč. Potom musíte nájsť štít, avšak príde rad aj na bomby, prípadne nejaké tie magické schopnosti. To všetko sú veci, ktoré sami dobre poznáte už roky. Akurát tu si ich budete sami podľa potreby priraďovať na akčné tlačidlá. Rozdiel je tu ten, že budete častejšie zomierať. Táto hra je totiž náročnejšia a občas vám to chce dať priamo pocítiť. Nerobí to nejako prehnane, ale chce, aby ste blokovali, kotúľali sa okolo súperov a často aj utiekli. Koniec koncov nepriatelia sa vo svete po každom uložení pozície respawnujú, takže často vám už nezostane chuť na ďalšie boje.

Je tu halda rôznorodých nepriateľov roztrúsených naprieč rozsiahlym svetom, ktorý sa skladá z niekoľkých rôznych kútov. Svet budete skúmať nielen z jeho povrchu, ale nazriete aj pod jeho povrch. Čakajú vás tu tak dungeony, ale aj kopy odbočiek, skrytých miest a neviem čo všetko ďalšie. Svet je až prekvapivo veľký, neorientuje sa v ňom síce najľahšie, ale za tých niekoľko hodín si zvyknete. Hranie hry vám zaberie takých 10 hodín. Dá sa aj menej, ale to sa vám (minimálne na prvé prejdenie) nepodarí získať skutočný a dobrý koniec. Vždy potom môžete hru rozohrať v New Game + režime. Škoda akurát je, že v závere autorom došli nápady a zrecyklujú prechádzanie po svete. Už síce s iným cieľom a v trochu iných kulisách, ale zase musíte behať po svete a niečo hľadať.

Sú tu však aj rôzne pomôcky. Napríklad s cestovaním vám pomôžu teleporty, ktoré sú v jednotlivých kútoch môžete aktivovať. Proti obyčajným nepriateľom a aj veľkým bossom pomôže vylepšovanie schopností vašej postavy či nakupovanie bômb od duchov. Ak by vám ani to nestačilo, sú tu ešte možnosti, ale skôr pre deti, keďže hru môžu rozbiť, respektíve dojem z nej – dokážete si tu zapnúť nesmrteľnosť, nemíňanie staminy, a tak hru prejsť. Je to síce jednoduché riešenie pre autorov, ale aj decká by asi skôr ocenili klasickú nižšiu obťažnosť ako takéto „cheatovanie“.

Na Tunic sa úplne skvele pozerá. Hra je nádherná a krásne low-poly štylizovaná. Aj tak je ale plná detailov a naozaj bohatá na pestrosť prvkov v hernom svete. Z jednoduchosti dokázala vyčarovať niečo nádherné a už na prvý pohľad vás láka, aby ste sa do nej pustili. Dojem z vizuálneho spracovania ale občas ťahá dole kamera. Izometrická perspektíva je nehybná (až na systém uzamknutia nepriateľov pri boji) a často vám tak skrýva dôležité veci. Zvuk a hudba grafiku pekne dopĺňajú, ale nijak zvlášť nevyčnievajú.

Tunic skôr pôsobí ako návrat k niečomu známemu, nie niečo úplne nové. Dôvod je jasný - skĺbenie niekoľkých inšpirácií. Ale funguje to a to veľmi dobre. Hra je zábavná, dostatočne dlhá a ponúka aj veľmi slušnú výzvu. A to ešte nehovorím o prekrásnej grafike. Škoda však, že autori príbeh odsunuli na vedľajšiu koľaj a na záver hry im už asi došli nápady. Nič to však nemení na tom, že by ste si hru nemali nechať ujsť, ak máte radi kvalitné herné dobrodružstvá.