Ďalšia hororová hra z vlastného pohľadu od malého nezávislého tímu. Ďalšie povzdychnutie si nad nevyužitým potenciálom zaujímavého sveta. Ďalšia várka vyskakujúcich duchov, z ktorých prítomnosti si cvrknete nie preto, že sú desiví, ale preto, že vás prekvapia nečakane. A ďalšie tiché zakrádanie sa, skrývanie sa a utekanie bez možnosti obrany. To je Ikai, horor z feudálneho Japonska, v ktorom musíte klepnúť po prstoch duchom minulosti i prítomnosti.

Opakujúce sa princípy hier v štýle Ikai začínajú skôr desivo unavovať ako poctivo strašiť. Pritom má zaujímavé pozadie, ktoré bez problémov nechá hráča kúpať sa vo vlastnom pote od samotného začiatku. Naoko je mladé dievča vyrastajúce u strýka, kňaza, akejsi obdoby starodávneho krotiteľa duchov. Namiesto toho, aby si pohmkával filmovú melódiu, sa vyberá na pravidelné tripy za prácou. A z jedného sa nevráti. Keďže sa všetci obyvatelia maličkej osady záhadne vytratia, ostáva na pleciach hlavnej hrdinky nie práve najpríjemnejšia úloha. Musí sa postaviť ťaživej minulosti (kde zmizla staršia sestra) a vyrovnať sa s ňou bojujúc o život v súčasnosti. A vyčistiť dedinu od všetkých desov. Pretože minulosť všetkých raz dobehne a vyloží karty na stôl. 

Naoko je na celú duchárčinu sama a nik jej nebude robiť spoločnosť počas pomalých prechádzok v skromných a opakujúcich sa lokáciách. Nadšenie sa vytratí, interiérov nie je mnoho a sú skromné, exteriéry zas mŕtvo statické. Navyše ich navštevujete znovu a znovu. Osada je rozlohou malá: zopár domčekov, nudných tunelov či koridorov v podzemí a lesných cestičiek. Ak sa stratíte v podzemných tuneloch či bludisku, v ktorom zo stien pozerajú oči, nie je to kvôli vašej orientácii. Chodby sa od seba nedajú rozoznať a na miestach vetvenia nenájdete žiadne špecifické predmety.

Napriek tomu má Ikai svojské čaro. Akciu sledujete z vlastného pohľadu, nasávate japonský folklór, nachádzate pergameny s popisom desivých yokai (duchov), počujete šušťanie, tajomné hlasy a hlavne klopkanie pri chôdzi. Na tradičný beh zabudnite. Neustále sa budete obzerať, či za chrbtom nemáte tmavovlasé dievčatko. Desivé momentky sú však jednorazové. Potom čo zistíte, že sa za vami plazí zubatý had, či vám dýcha na krk podivná gejša, sa napätie razom vytratí. Ak vás niektorý z duchov nájde, pokračujete od najbližšieho checkpointu.

Postupne si na úteky zvyknete a prítomnosť nepriateľov vás dostane do nudného stereotypu. Na začiatku vás vrieskajúce monštrum vydesí, no opakovaním po nevydarených pokusoch o útek či vykonanie konkrétnej akcie sa stáva strašenie stereotypným. Tým, čo dvíha atmosféru do lákavo mrazivých výšin, sa stávajú naskriptované situácie, kedy ducha nevidíte, cítite jeho prítomnosť a počujete ho, no nijako vás neobmedzuje a nezasahuje do hrania. Strašidelné situácie pri hľadaní cesty vpred či riešení hádanky majú spád, no privítali by sme viac interaktívnych momentov.

Spestrením je maľovanie, kedy za účelom napríklad zamknutia dverí musíte štetcom obtiahnuť konkrétny obrazec, ktorý následne priložíte na konkrétny objekt. Na dverách sa objavia reťaze, zamknete ducha do predmetu a podobne. Voľnosť výberu akcií sa nekoná, ide o lineárne úlohy, takže cesta za splnením je znovu striktne obmedzujúca. Okrem toho počas približne troch až štyroch hodín hrania natrafíte na niekoľko hádaniek alebo musíte nájsť konkrétny predmet.

Nejde o nič, pri čom by ste sa vám zapiekli mozgové závity. Väčším problémom je skutočnosť, že málokedy tušíte, čo od vás vôbec hra chce, aby ste vykonali. Často sa riešenie zvrhne v skúšanie všetkých možných kombinácií alebo hľadanie zabudnutého predmetu, ktorý o sebe nedá nijako vedieť. Hlasová nápoveda v podobe monológu hlavnej hrdinky je nedostatočná. Hádanky navyše zapadajú do celého univerza minimálne. Napríklad hľadanie guličiek za účelom otvorenia skrinky či odomknutie zámku so špeciálnymi obrazcami, za ktorými je vchod do podzemia. Nedáva to logiku, netušíte prečo a ako máte vybranú kombináciu zadať.

Výsledkom je skôr únavné napredovanie. Jediná zábavná hádanka bola s otáčaním špeciálneho predmetu tak, aby na stene vytvoril tieň konkrétny obraz. Je to málo napriek pomerne priaznivej cene hry. Technické spracovanie sa ledva driape na priemerné hodnotenie a aj to len preto, že nápady tam sú, ale sa začnú príliš rýchlo opakovať. Ruky vychádzajúce zo stien a skromné interiéry s minimálnou interakciou dnes nikoho neohúria. Naháňačky v tme, opakované prechádzanie rovnakých miestností a mŕtvy svet nevydesí. To sa naopak darí zvukom. 

Poznáte to - všade naokolo je ticho, počujete len svoje vlastné kroky, no zrazu začujete šuchotanie. Zastavíte sa, avšak kroky za vašim chrbtom neustanú, ale naopak zrýchľujú. Otočíte sa a nikto nikde. Zrazu sa ozve tresk na opačnej strane, v hlave vám niekoľko postáv začne nezrozumiteľne šepotať, buchnú dvere a podobne. V tomto Ikai exceluje a skromnosť ozvučenia mu dáva naopak excelentný boost. Je preto škoda, že hudba sa v hre takmer vôbec nenachádza. Ak sa vám nebude pozdávať strohý anglický dabing, odporúčame prepnúť na japonský – bude to omnoho lepšie.

Ikai nie je jednohubka, ktorá by sa dohrala sama, no náročnosť je minimálna. Hrateľnosť je skromná, obťažnosť vychádza skôr z frustrácie. Sila hry tkvie v tom, že je zasadená do prostredia, ktoré je pre nás exotické a stále málo prebádané. Už len fakt, že do príbehu spadne rovno po hlave, pôsobí ako vytrhnutý z kontextu. Hra vás nijako neuvedie do situácie, pričom si to vo svojej komornosti priam pýta. Odhaľovanie minulosti svojou tuctovosťou následne iba potvrdzuje neskúsenosť scenáristu v budovaní napätia.

Pri hodnotení hrateľnosti Ikai neponúka nič, s čím sme sa už mnohokrát nestretli a navyše v omnoho mrazivejšom a zaujímavejšom prevedení. Či si predstavíte Amnesiu, Layers of Fear, či akýkoľvek iný horor, v ktorom o strašidelné scény nie je núdza a ak musíte utekať, stále vystraší osvedčený Aliens: Isolation. Ikai najprv naznačí (čo je fajn), ukáže protivníka (čo už fajn nie je, pretože sa napätie okamžite vytratí) a potom už len frustruje hádankami, ktoré dokonale vytrhávajú z ponorenia do diania. Jednoducho ďalší zo zúfalo priemerných pokusov vystrašiť.