Je len málo hier, ktoré by som poznal tak dobre ako House of The Dead. Možno dvojka by bola na podobnej pozícii ako jednotka. Obe hry som prešiel nespočetne veľakrát v minulosti v rôznych podobách. Táto klasika od Segy prvý raz vyšla v roku 1996 a reprezentuje asi to najlepšie z Light gun akčných hier. Označujeme ju aj ako on-rail strieľačku, keďže vás hra vedie levelmi sama a vy len strieľate. Vznikla primárne pre automaty, kde sa ovládala pištoľou, neskôr prišla aj na nedocenenú Segu Saturn a aj PC, kde sa ovládala klasicky myšou (a druhý hráč mieril na numerickej klávesnici, čo bolo peklo, ale stále zábava). No a teraz je späť v podobe The House of the Dead: Remake od Poliakov z Forever Entertainment.

Zaujímavé je, že si hru pamätám presne takúto. Teda myslím grafiku. Ja viem, že bola oveľa škaredšia a jednoduchšia, ale v mojej pamäti to bolo takto detailné. Zombíkom ste mohli odstreliť kusy mäsa či časti tiel, prípadne spraviť poriadnu dieru v strede hrudníka. Keď si teraz pozriem videá z originálov, musím povedať, že autori priniesli pekné grafické vylepšenie. A nie teda iba v porovnaní s originálom, ale celkovo sa na hru pozerá veľmi dobre. Pohrali sa aj s jej atmosférou, ktorá viac predstavuje to, čo si dnes predstavujeme pod zombie hororom. Prostredia sú detailnejšie, plnšie a bohatšie. Rovnako aj postavy.

Len netuším, prečo museli autori aj úplne meniť modely postáv. Zoberme si tak napríklad Curiena, hlavného záporáka v hre. Ten v pôvodnej hre naozaj vyzeral ako zloduch. Tu je to ale úplne iná postava, ktorá vyzerá, že práve dočítala zbierku estónskej poézie a ide si objednať ďalšie tekvicové latte. Pri remastrovaní tak autori zabudli zachovať črty známych postáv a ešte jedna vec im ušla. Finálny boss v hre vám neodhalí svoje zraniteľné miesto a v pôvodnej hre ste mali zistiť, kam máte útočiť. Ani tu vám hra na slabé miesto neukáže, ale už pri pohľade na nový model postavy viete, kam máte útočiť. Model dokonca skôr vychádza z dvojky ako z jednotky.

Ani remastrovaná hudba mi osobne až tak nesedí. Nedá sa povedať, že by tá pôvodná bola nejaká hitovica, ale ku hre sadla a stačilo sa len s ňou pohrať, aby znela ako z roku 2022. Bohužiaľ ale došlo na oveľa výraznejšie zmeny. Teraz v hre narazíte na momenty, kde sa hudba vyslovene nehodí. Dabing postáv v angličtine bol príšerný už v pôvodnej hre a tu je síce nový, ale stále dosť zlý. Istým spôsobom to ku hre sedí, neočakávate tu nejaké veľmi kvalitné herecké výkony, ale aspoň kvalita nahrávok je na súčasnej úrovni. Pôvodný dabing znel ako nahrávaný v kúpeľni...a na telefón.

To boli odseky hlavne pre tých, ktorí pôvodnú hru hrali a ešte si ju pamätajú. Ale čo tí ostatní? Pre vás začínam teraz. Príbeh HoTD sa odohráva v roku 1998 (čo bola v dobe vydania hry budúcnosť), kedy sa šialený vedec Dr. Curien rozhodol zvrátiť smrť. Postupne sa jeho správanie menilo a stal sa nebezpečným, takže Sophie Richards zavolá svojho snúbenca, agenta AMS Thomasa Rogana, do Curienovho európskeho sídla, aby ho zastavil Rogan si berie svojho kolegu menom G a prichádzajú do sídla práve v dobe, keď ho zamorili zombíci.

Vystupujete z auta, tasíte zbrane a rovno idete do akcie. Ten príbeh nie je žiadna oscarovka, ale o to tu nikdy nešlo. Hra ho dokonca rozpráva len tak letmo, takže ho pokojne môžete ignorovať. Na druhú stranu fanúšikovia série môžu vnímať celok, ktorý za tie roky séria vytvorila a nie je to také zlé. Z hľadiska príbehu poteší fakt, že hra obsahuje viacero koncov, ktoré vám odomyká podľa toho, ako sa vám pri hraní darí. Asi ste tak vydedukovali, že na dosiahnutie skutočného konca potrebujete nazbierať čo najvyššie bodové skóre.

Hra celkovo obsahuje 4 kapitoly, to znamená štyroch bossov a obrovské hordy rôznorodých zombíkov, ktorých musíte rozstrieľať na kúsky. Tí sa vás nepokúšajú zniesť zo sveta len zubmi, ale využívajú aj rôzne zbrane a nájdete tu aj pokročilé typy nepriateľov, taktiež pavúky, červy alebo prekvapivo agresívne žaby. Množstvo nepriateľov a ich nápaditý dizajn aj vzhľadom na výzvu, ktorú predstavujú konkrétne typy, musím pochváliť. Rovnako bossovia sú podľa mňa aj po toľkých rokoch výborní a boje s nimi si užijete. Akurát to teda celé netrvá práve najdlhšie, hru dokážete prejsť za približne 30 minút, keď ju už poznáte. Čo teda mnohí asi aj poznáte.

Je tu však niekoľko spôsobov, ako hra dokáže natiahnuť hernú dobu tým, že vás motivuje k znovuhrateľnosti. Po leveloch nájdete niekoľko vedcov, ktorých musíte zachrániť pred zombíkmi. Ale ich vďaka svojej nešikovnosti strelíte rovno do hlavy, to je na vás. Niektoré vám doplnia život, iní vás ale dokážu vyslať alternatívnou cestou. Až na úplný záver má každý level križovatky, kde vaše rozhodnutie ovplyvní to, ktorou cestou sa vydáte. Niekedy je to záchrana vedca, inokedy spustenie spínača a podobne. Hra vám vie aj ukázať, akou cestou ste došli na záver a ktorým ste sa vyhli, aby ste ich skúsili nabudúce.

Nový remake k tomu pridáva aj ďalšie možnosti vrátane nového Horda režimu. Ten vás v zásade nechá prechádzať rovnakú kampaň, ale zasype vás väčšími kopami zombíkov, aby ste si ten cieľ naozaj zaslúžili. Potom tu máte na výber zo štvorice nastavení obťažnosti vrátane pôvodnej automatovej a prepínať si môžete aj spôsob bodovania medzi pôvodným a moderným. No a to najlepšie na záver – vec, vďaka ktorej si hráči pred rokmi hru obľúbili – lokálne hranie vo dvojici. Máte tu na výber medzi kooperáciou a súperením. Ak nemáte nikoho po ruke, môžete, samozrejme, hrať sólo.

Multiplayer je stále parádny a hra sa mu prispôsobuje. Dokonca aj keď súperíte, stále hráte spolu, akurát sa snažíte získať vyššie skóre ako spoluhráč. A možno raz za čas nezostrelíte sekeru, ktorú naňho hodil zombík, aby ste mu až toľko nepomáhali. Ak by hra nemala multiplayer, pravdepodobne by som jej nikdy tak neprepadol, zahral len raz a už nikdy viac. Ale aj dnes vás pri hre udrží na veľmi dlho, keď sa budete učiť cesty, polohy zombíkov a podobne.

Hranie s pištoľou bolo ideálne. Hranie s myškou ušlo, no tu to autori veľmi neodladili a aj keď sa ovládanie pohybom Joy-Conmi zdá ako ideálne, opak je pravdou. Každú chvíľu je rozkalibrované, čo síce viete napraviť tým, že kurzor posuniete na stranu obrazovky, no aj tak je to otravné. Hlavne to ale veľmi kazí dojem. Keďže je navyše gyroskop v Joy-Conoch presný a citlivý, tak vždy zaznamená ten drobný pohyb pri stlačení spúšte a často kvôli tomu netrafíte. Možno nejaká Zapper periféria by to vyriešila. Musíte si zvyknúť aj na nabíjanie na tlačidlách a podobne. Osvedčila sa mi kombinácia mierenia analógmi a domierovania gyroskopom ako najpohodlnejšia, ale stále z toho nie je taký dobrý pocit ako z hrania s klasickou svetelnou pištoľou.

Istým spôsobom ma až bolí, že sa The House of the Dead: Remake nepodaril až tak, ako by som chcel. A určite nie som sám. Stále je to v jadre zábavná on-rail akcia, kde si hlavne vo dvojici užijete krvavú streľbu do zombíkov rôzneho druhu, ale hlavne ovládanie ju teraz ťahá dole. Taktiež pri niektorých veciach vývojári remakovali aj nad rámec toho, čo bolo nutné. Potešia pridané prvky, bonusová galéria a aj možnosť výberu medzi dvomi grafickými režimami, no stále si myslím, že by sa z remaku dalo vyťažiť aj viac. No a, koniec koncov, aj v roku 1996 bola hra veľmi krátka, čo aj dnes musíme brať ako veľký mínus, zvlášť pri cene 24,99€.