Spôsobov akými je možné „lacno“ vystrašiť hráča je na scéne rovnako požehnane ako samotných hororových titulov. Avšak len veľmi málo z nich dokáže takzvané jumpscary vyšperkovať a vystupňovať do takej úrovne, že celú noc radšej prebdiete s baterkou v ruke. Do podobného stavu ma dostal aj v tejto recenzii priblížený, psychologický horor Madison. Rozhodne nie je absolútne originálnym dielom a ani totálne bezchybným titulom, avšak jeho stiesnenú, hrou P.T. inšpirovanú atmosféru by ste mohli krájať celé hodiny...odhadom asi desať... V noci som tak iba veľmi nerád zhasínal svetlo a všetkým zrkadlám v dome som radšej uhýbal pohľadom. A popravde, po tom všetkom čo hlavný hrdina Luca vyfotografoval so svojím Polaroidom, asi budem nútený zrušiť aj svoju poličku s fotoaparátmi.

Madison je nekompromisne agresívny horor, ktorý vás núti byť neustále v strehu. Vžijete sa do role šestnásťročného chlapca s menom Luca, ktorého jediným spoločníkom na cestách sa stane instantný fotoaparát s bleskom. Okamžite vytlačené fotky sa tak stanú vašou jedinou zbraňou, nástrojom pre riešenie úloh a puzzle, no taktiež nikde nenájdete lepšiu baterku, ako je sekundové, oslepujúce bliknutie blesku na fotoaparáte.

Fotoaparát, najlepší priateľ hráča!

Začína sa to ako každý dobrý horor. Bez akéhokoľvek zdĺhavého úvodu sa prebúdzate v tele chlapca, ruky krvavé a na dvere udiera váš otec, ktorý vás považuje za posadnutého diablom... Normálka. Luca však pred pravdou uteká rovno do útrob domu starého otca, ktorý ako oživená pasca za ním rúca jedinú únikovú cestu. Hra nestráca čas ani s akoukoľvek formou dedikovaného tutoriálu a hodí vás priamo do akcie v jednej tmavej chodbe, kde sa naučíte základné mechaniky. Tu sa vám zároveň utvorí jasná predstava o tom, čo za hororové dobrodružstvo sa na vás chystá. Madison, alebo ako samotné kreatívne logo hry napovedá (MAD [I] SON), nie je totižto žiadny amatérsky projekt, ale poriadny psychologický horor.

Hodiny starého otca sa nečakane presunú po chodbe, ktorá je miestami príliš tmavá aby ste videli. Intuitívne vytiahnete fotoaparát, ktorý Luca našiel v prvej miestnosti a „cvak“. Prikrývka z hodín záhadne zmizne aj spolu s hodinami, celá obrazovka sa zatrasie a vy máte zimomriavky až za ušami. Všetky dvere sú zatvorené, tak skúšate jedinú vec, ktorú vás hra doteraz naučila. Fotíte každý centimeter štvorcový spomínanej miestnosti a snažíte sa prísť na to, čo od vás vlastne hra chce. Zhodou náhod objavíte aj inventár, kde Luca odkladá nielen všetky užitočné predmety a svoj denník, ale aj všetky vytvorené fotografie. Na jednej z nich si všimnete niečo, čo sa v reálnom svete nenachádza a všetko zrazu začne do seba pomaly zapadať...

Fotoaparát s výrazným nápisom Luca budete milovať a nenávidieť hneď zo začiatku. Každá fotka, ktorú zachytíte, sa chvíľu tlačí a následne ju protagonista vezme do ruky. Tu ste vyzvaní na potrasenie fotky pre vyvolanie samotného záberu (napriek tomu, že v skutočnosti by ste takejto fotke trasením mohli len uškodiť). Toto je zároveň jedna z najstresujúcejších chvíľ, nakoľko celý proces od vytiahnutia fotoaparátu, stlačenia spúšte, cez sekundové osvietenie priestoru pred vami, vytlačenie fotografie a trasenie pri jej vyvolávaní, je neskutočne zdĺhavý... A teraz si tento nekonečný proces predstavte práve v tmavej chodbe, v ktorej nielenže počujete čudesné a hrozivé zvuky, ale zároveň zúfalo čakáte, kým si budete môcť opäť krátkodobo bleskom osvietiť cestu pred sebou.

Práve tieto bliknutia blesku sú jednou z najstrašidelnejších vecí, akú v priebehu putovania domom zažijete. Častokrát sa totižto jumpscare so samotnou zohavenou Madison, čudesnou sochou či nemeckým vojakom objaví práve pri osvetlení miestnosti/chodby.

Šialená vrahyňa a démonické rituály

Keď už je reč o Madison a iných, pre príbeh dôležitých postavách, zamerajme sa trochu aj na dejovú linku samotnú. Príbeh sa totiž hráčovi odkrýva veľmi organicky v priebehu celej hry a bol pre mňa prekvapivo pohlcujúci. Rodinka si domov prinesie nevinnú detskú knižku, matka sa zblázni a nik jej neverí. O pravdivosti jej pomätených rečí presvedčí Lucovho starého otca až jej záhadná smrť. Medzitým sa na pozadí rysuje veľká príbehová linka so samotnou Madison Hale, teda  vrahyňou, ktorá sa štyrmi vraždami v roku 1987 odsúdila na večné zatratenie. Pri neúspešnom démonickom rituáli, pokúšajúc sa o vyvolanie takzvaného Blue Knees démona, tragicky zomiera, no nezdá sa, že je tak úplne preč.

Je tu viacero príbehových liniek, ktoré sa týkajú otca a starých rodičov samotného Luca, predsa len sa dej odohráva v ich dome. Nesmie však chýbať ani v čase cestujúci kostol s nemeckým nacistickým vojakom, naháňanie démona Blue Knees, či policajné vyšetrovanie prípadov okolo Madison Hale. Skrátka podkladov pre rozprávanie tu je dosť, ale ich odhaľovaním by som iba pokazil zážitok z hľadania každého útržku príbehu napísaného po rôznych zdrapoch papiera či nahraných na kazetách.

Kto hľadá ten nájde!

Luca bude riešiť mnohé puzzle v samotnom dome, ale aj mimo neho. Dom sa vám vo svojej kráse otvára postupne a nie všetky jeho časti budú sprístupnené, napriek tomu, že ste ich videli v úvodnej tmavej chodbe. Budete musieť trpezlivo pátrať a využívať akékoľvek indície, ktoré v dome nájdete. Útržok papiera odhalí polovicu kombinácie k sejfu, no na jej druhú polovicu budete čakať zopár hodín. Nájdete viacero predmetov, ktoré Luca bude ukladať do svojho obmedzeného inventára. Ak máte osemdielny inventár plný, budete musieť nájsť najbližší trezor určený na odkladanie vecí. Nájdete aj viacero pások s podrobným opisom procesu posadnutia démonom, ktoré si môžete prehrať v jedálni.

Luca si občas niečo zakreslí do denníka, čo zase dosť často poukáže na novo sprístupnené miesta v dome alebo na miesta, kde sa oplatí skúsiť fotografovať. Taktiež môžete v dome naraziť na päť modrých a dvadsať červených, polaroidových fotografií, ktoré odfotografovaním zozbierate. Fotografie sú vo svete veľmi dobre poskrývané a ich hľadanie je akýmsi ozvláštnením od stereotypu inak nudných chodieb. Kolekcia všetkých kresieb, fotografií aj vybavených predmetov je potom klasicky v Lucovom inventári. Napríklad také kladivo využijete na rozbitie steny zopárkrát, ale lopatu som so sebou vláčil všade úplne zbytočne.

Dvere vŕzgajú vlastné symfónie v klaustrofobických chodbách...

Asi nikoho neprekvapí, keď poviem, že audio je jednou z najpodstatnejších vecí pri hororovom titule. Áno grafika má svoje čaro tiež a s veľmi peknými textúrami a dobrým nesvietením je Madison bravúrne vyzerajúca a technicky neodfláknutá hra. Napriek tomu ma viac ako vizuál samotných lokácií a monštier viac strašil priestorový zvuk v mojich slúchadlách. Dvere vŕzgajú samé od seba aj keď ste na opačnej strane domu, neustále niečo padá, okolo vás sa pohybujú predmety a sem-tam sa v pozadí mihne aj nejaká tá postava. Fuj!

Hra ma donútila niekoľkokrát prebehnúť miestnosť za mnou pohľadom a paranoidne čakať, čo na mňa vyskočí. Démoni, Madison aj iní strašiaci v hre sú dizajnovo veľmi unikátni, a preto je vlastne škoda, že okrem po dome náhodne sa pohybujúcej sochy si žiadneho z nich z blízka neprezriete. Žiadna extras sekcia s dizajnami sa tu nekoná a monštrá na vás vyskočia vždy veľmi rýchlo (aj zase odskočia) na to, aby ste si ich poriadne prezreli.

Okrem jednej z posledných sekcií v hre ani nemáte možnosť sa nejako proti príšerám brániť, a preto iba nehybne stojíte alebo vystrašene pobehujete v tme, kým čakáte na prichádzajúci a nevyhnutný jumpscare. Fotoaparátom by sa dalo veľmi ľahko monštrá odstrašiť, no nakoľko vás poriadne celú hru nič nenaháňa a 80% času zabijete riešením puzzle pri pochybných zvukoch v pozadí, bolo by to asi aj zbytočné. Napriek množstvu hlavolamov som sa však pri nich nikdy nenudil a ich kreatívne realizácie aj riešenia ma veľmi milo prekvapili (napriek tomu, že nejasnosť riešenia či ďalšieho postupu bola dosť často až frustrujúca).

Ako predstaviť novú lokáciu a mechanikami neunaviť hráča

Ako som spomínal, v hre uvidíte dom starkých, no okrem toho si prejdete aj podivuhodne zaplavenú pivnicu spojenú s miestom činu, cintorín aj s celou katedrálou, či psychedelicky opakujúce sa miestnosti a rôzne iné vidiny. Preto každá z lokácií, ktoré sú, mimochodom, dizajnom úchvatné, predstaví hráčovi akúsi novú mechaniku alebo výzvu, ktorú ste ešte nevideli.

Spomínaná katedrála je hneď spojením niekoľkých a stala sa mojou najobľúbenejšiu lokáciou, ktorá srší kreativitou. Totižto po krátkom putovaní v dome sa záhadne ocitnete na cintoríne a následne aj v zničenej  katedrále plnej grafitov. Zatvorená pre údajne pochybné satanistické aktivity, upadá v práchnivejúcom stave. Jedinou pozornosti hodnou vecou v celej katedrále je nápis 1987, teda rok, kedy Madison započala svoje vraždenie. „Cvak“. Stlačením spúšte vás opäť nepríjemné otrasenie obrazovky premiestni do roku 1987, kedy katedrála bola v kritických, no stále funkčných rokoch.

Brilantná mechanika sa potom ďalej využíva na prechod aj medzi treťou časovou líniou, zasadenou v 50-tych rokoch. V každom čase nájdete brožúrky s návodmi na prekonanie drobných bludísk a opäť sa vraciate do rokov 50-tych, kde vás naháňa hrozivý nacista Hans. Z tohto opisu znie táto úroveň dosť šialene a taká rozhodne aj je. A preto odporúčam hrať práve v noci, so slúchadlami na ušiach a dekou až pod nos.