Tí starší z vás si možno spomenú na dobu, kedy sa vo Valve robili aj hry. Nebolo ich veľa, ale zase nebolo ich ani málo. Bolo ich tak akurát a všetky boli dobré. Až tak, že prerástli na úspešné série. Každá mala kvantá fanúšikov a neviem ako vám, ale mne najviac učarovala séria Portal. Tá rozbehla vlastný subžáner FPS hier, v ktorých ste síce mali v rukách zbrane, ale nie na likvidáciu nepriateľov. Používali ste ich totiž na prekonávanie prekážok a riešenie logických hádaniek. Portal hry boli prvé a doteraz aj najlepšie. Preto je super, že si ich môžeme zopakovať, navyše na novej platforme a s novými možnosťami.

Valve, Nvidia a Nintendo sa spojili, aby spolu priniesli Portal: Companion Collection, teda kolekciu všetkých doteraz vydaných Portal hier, ktoré si môžete zahrať na hybridnej konzole Nintendo Switch. Spolupracovali na tom, aby sa hry hrali dobre a aby vyzerali dobre. to najdôležitejšie ale už roky predtým vytvorili vo Valve (a pravdepodobne úplne iní ľudia, akí sú tam teraz) – špičkovú hrateľnosť. To sa potom už jednoducho portuje a ešte jednoduchšie hodnotí. Stačí si ku hre len sadnú (ľahnúť, hrať postojačky...) a užiť si ju.

Na Portaloch je skvelé všetko, ale začína to už svetom. Nehovorím priamo príbehom, keďže ten je veľmi minimalistický a hlavne v prvej časti ho veľa nie je. Čo je zároveň aj najväčší neduh prvej hry, ktorý už dvojka veľkolepo napravila. Ale v zásade už len samotný svet je naozaj výborný. Je to totiž ten svet, v ktorom je zasadená aj Half-Life séria. Akurát naň nazeráte z inej perspektívy. A kým Black Mesa experimentovala v rôznych oblastiach fyziky, chémie a ostatných, v Portal spoznávate organizáciu Aperture Science, ktorá bola menej úspešná, ale aj tak sa  jej podarilo vyvinúť technológiu na vytváranie portálov.

Nimi ste dokázali prechádzať medzi rôznymi miestami. Stačil vám len jeden portál na jednom mieste a druhý na inom. A tí bystrejší z vás si už asi domysleli, v čom bude v hre spočívať prekonávanie nastražených prekážok. Najskôr ale musíte do rúk dostať Portal gun, pomocou ktorej si budete raziť cestu hrou za svojou slobodou. Nie je to však len o prekážkach, keďže tie vám niekto kladie do cesty. A ten niekto je umelá inteligencia nazvaná GLaDOS. Tá sa môže smelo zaradiť medzi Shodan, HALa 9000 a ďalšie AI, ktoré ľuďom robia zle. Navyše si už od prvej interakcie s ňou zamilujete jej jedinečný robotický prejav a skvelý zmysel pre sarkazmus.

Práve monológy GLaDOS posúvajú príbeh prvej hry vpred a dopĺňa ich vaše vlastné skúmanie herného sveta. Postupne totiž nachádzate rôzne skryté miestnosti či odkazy od iných testovacích subjektov, teda ľudí, ktorí sa tu trápili pred vami a v boji proti GLaDOS nemali také šťastie. Nie je to nejaké veľmi hlboké a ani dlhé, keďže celú hru prejdete už za nejaké 3 hodiny. Ale je to aspoň zábavné. Príbeh nepridajú levely v rámci Still Alive kampane (ktorých je 14 a zvyšujú náročnosť), ale až dvojka, ktorá pôvodne vyšla v roku 2011 a teda na príbehu poriadne zapracovala.

Konečne vám začína záležať na Chell, ako sa teda volá vaša postava. Stále síce nevydá ani hlásku, ale s rozvinutím sveta a ďalších postáv v ňom vám aj ona viac prirastie k srdcu. Dvojka vás opäť zavedie do zariadenia Aperture Science, ale teraz o dosť rokov neskôr a do stavu, kedy sa to celé okolo vás rozpadá. Potrebujete sa odtiaľto dostať a v tom vám pomáha Wheatley, ďalšia umelá inteligencia. V porovnaní s prvou časťou je to dosť rozdiel. Hlavne predtým sa vás niekto snažil zabiť a teraz vám niekto pomáha. Ale rozdiel je to aj v prístupe hercov. Kým herečka Ellen McLain stvárnila GLaDOS sarkasticky a sadisticky, Stephen Merchant dabuje Wheatleyho ako neurotickú AI.

Niečo sa zvrtne, príde dosť dobre spracovaná zvrat a na scéne je opäť stará známy hlas. Zároveň ale hlbšie spoznávate príbeh oboch hier. Ponárate sa do minulosti Aperture Science a dokonca zisťujete, kto a čo stojí za GLaDOS. Predstaví sa vám aj Cave Johnson, zakladateľ spoločnosti, ktorého skvele dabuje známy herec J. K. Simmons. Hlavne je to celé hlbšie, lepšie a aj dlhšie. Takže tu už s kampaňou strávite minimálne raz toľko času (aj keď reálne skôr tak 8 hodín). A najlepšie je, že to nie je všetko. Dvojka totiž ponúka aj ďalšiu porciu príbehu v kooperácii, ak keď tá už nie je tak výrazná z pohľadu naratívu. Stále to ale všetko pekne dopĺňa.

Príbeh tak máme za sebou. Skvelé je tiež to, ako jednoducho dokážete do Portal hier vkĺznuť. Jednak je hrateľnosť dosť jednoduchá (stúpa prakticky len priestorová náročnosť hádaniek), ale taktiež autori dobre zapracovali na osvojení si hry. Jej princípy a mechanizmy vám budú hneď isté a to prakticky v oboch častiach. Chvíľku beháte len tak, skáčete, prekonávate prekážky a využívate predpripravené portály. Po tej chvíľke dostanete vždy do rúk už Portal gun a tým pádom je všetko vo vašich rukách. Akurát si musíte osvojiť, ako používať portály. Podľa ich umiestnení totiž dokážu poriadne ovplyvňovať váš pohyb.

Okrem toho vám jednotka ešte dá do vienka schopnosť nosiť boxy. Tie sú v sérii veľmi užitočné, lebo ich dokážete položiť na spínač a potom pozerať, čo sa vlastne deje a kde vám to pomôže. Boxy a portály budete používať najčastejšie a aj ich rôzne kombinácie. Neskôr sa k tomu pridajú aj lasery, ktorými niečo aktivujete alebo aj zničíte. No a pribudnú aj nepriatelia, pred ktorými sa musíte skrývať alebo ich obchádzať. Keďže sú to však relatívne nehybné strelné veže, veľké problémy vám nebudú robiť, aj keď sú po zuby ozbrojené.

K týmto základným pravidlám dvojka pridáva aj ďalšie mechanizmy, ktoré už budete potrebovať ako soľ. Lebo úprimne, teraz po tých rokoch už badať, že jednotka mala nedostatky v hernom obsahu. Dvojky ich už ale vo všetkom kompenzuje (až na dĺžku teda, ktorá stále mohla byť lepšia). Pridáva totiž nové mechanizmy v podobe gélov. Jeden vás zrýchli, druhý je skákavý a tretí povrchy nastrieka tak, že je na nich možné vytvoriť portál. Tieto gély budete neskôr taktiež hojne kombinovať a hrateľnosť to spraví ešte lepšou. Rovnako sú aj hádanky čoraz pestrejšie a zaujímavejšie. Prekračujete väčšie vzdialenosti, robíte krkolomnejšie kúsky a musíte mať aj lepší postreh.

Spolu s tým dvojka zlepšuje aj prostredia. Jednotka bola nápaditá, to je pravda. Ale až dvojka ukázala plná potenciál sveta a portálov, keď vás vytiahla zo sterilných testovacích miestnosti a nechala blúdiť rozpadávajúcim sa komplexom. Narazíte dokonca na niektoré tie isté lokality, ale v polorozpadnutom svete dvojky vyzerajú oveľa lákavejšie. Taktiež to ilustruje aj príbeh, keďže vlastne prechádzate históriou Aperture a môžete sledovať, ako spoločnosť upadala. Aj po toľkých rokoch to má všetko stále dobrú atmosféru a láka vás to objavovať, skúšať, zabávať sa.

Koniec dvojky tomuto pestrejšiemu a zábavnejšiemu konceptu zodpovedá, ale ani tam to vlastne nekončí, keďže vás čaká ešte kooperácia vo dvojici. Tú si môžete zahrať online a aj na delenej obrazovke, čo je na Switchi skutočná paráda. Parťáka máte hneď po boku a nemusíte tak využívať len zabudované možnosti na komunikáciu a ukazovanie miest, kam umiestniť portál. Môžete vstať, zobrať mu ovládač a pokojne si to spraviť aj sami. Je jeden z vás lepší ako druhý? GLaDOS na to v príbehu rada sarkasticky upozorní. Budete sa pri tom ale naozaj dobre baviť. Co-op kampaň v Portal 2 patrí medzi tie najlepšie kooperačné kampane vôbec.

Pritom je úplne oddelená od základnej hry. Každý z vás ovláda jedného robota a každý má vlastnú Portal gun. Obaja tak viete vytvárať 2 portály, takže naraz môžu byť 4. to znamená komplexnejšie prostredia, komplexnejšie prekážky a nutnosť spolupráce. Nepovedal by som, že to občas hra preháňa, ale komunikácia je kľúčová a bez perspektívy oboch hráčov občas nedáte dohromady riešenie. Jediným neduhom je opäť len samotná dĺžka, ktorá nie je dych berúca. Kooperáciu prejdete za nejakých 5 hodín a jednoznačne sa vám to bude máliť.

Tak si to zhrňme. Dostanete dve hry s vlastnými kampaňami. K jednotke sú doplnené aj náročnejšie Still Alive levely, dvojka zase dostala kooperáciu. Ak vám to nestačí, hry stále umožňujú prechádzane v režime výziev a zabojovať o pozície v online tabuľkách. Skúste prekonať stanovené časy alebo využiť nižší počet portálov ako ostatní hráči. Rovnako si hry môžete zahrať s komentárom tvorcov. To sa hodí vtedy, keď ich už poznáte a chcete sa viac dozvedieť o pozadí vývoja. No a potom sú tu ešte nejaké bonusové materiály, ako napríklad krátke videá a podobne. Ak vás Portal hry naozaj pohltia, aj napriek krátkym kampaniam tu dokážete stráviť peknú porciu času.

Switch to všetko nielen pekne spolu zabalil, ale pridal aj niečo máličko navyše. Nie je to samozrejme len možnosť zobrať si hru na ceste a hrať v handheldovom režime, ale hlavne možnosť pohybového ovládania, ktorú si hráči FPS na Switchi často obľúbia. Aj tu je pohybové ovládanie spracované dobre a neraz dokáže pomôcť. Napríklad pri nutnosti veľmi presne mieriť s portálmi na väčšiu vzdialenosti, prípadne aj pri jemnej manipulácii s lasermi, keď nimi potrebujete niečo aktivovať. Niečo máličko tu však aj chýba a nenájdete tu napríklad Perpetual Testing Initiative DLC z dvojky, čo je škoda. V ňom ste mohli stavať vlastné puzzle a zostáva len na PC.