Nápad na oživenie kultovej adventúry vo svojej skromnej podstate nie je zlou ideou. Dvojnásobne, ak je predlohou pre kyberpunkovú detektívku šmrncnutú noirom taká známa značka, akou Blade Runner jednoznačne je. Dnes by ste možno nad pôvodným filmom v niektorých momentoch ohŕňali nosom, avšak nič to nemení na božskom statuse 40-ročnej klasiky. Ak ste však od remasteru očakávali niečo viac, budete sklamaní. Alebo úplne inak: úspešný film, úspešná hra, viac než obstojné pokračovanie filmu a... remaster. Chápete to? Remaster.

Nič proti pôvodnej hre. Vo svojej dobe ponúkala skvelý zážitok vďaka deju, ktorý tupo nekopíroval svoju predlohu. Vďaka nelineárnemu napredovaniu, viacerým zakončeniam podľa toho, ako ste sa počas hry správali. Vďaka náhodnému generovaniu postáv a replikantov. K tomu si pripočítajte na vtedajšiu dobu úžasné technické spracovanie, profesionálny dabing a pompéznu hudobnú zložku. Mohlo by to fungovať aj dnes? Samozrejme, že mohlo. No po spustení remasteru máte pred sebou... skrátka remaster. Hru z konca roka 1997.

Nepochopte to zle. Základy sú pre Blade Runner: Enhanced Edition, ako sa tento nepodarok pompézne nazýva, stabilné a pomerne pevné. Je takmer nemožné nevyťažiť z dystopickej budúcnosti Los Angeles roku 2019 (alebo ako si ju predstavovali vo filme z roku 1982) aspoň kúsok depresívnej atmosféry. Enhanced Edition to zvláda len tak tak. Musíte pôvodnú hru až nezmyselne milovať, aby vás prostredie pohltilo, ostatní tu uvidíme len nevyužité kulisy, premárnené príležitosti vyťažiť z prostredia niečo viac.

Ani vylepšený Blade Runner totiž nič nevysvetľuje a je len na hráčovi, či sa po vhodení do noci zahalenej rozprávky okamžite neutopí. Dážď padá, neóny svietia, vznášadlá sa lietajú a aj klaksón istotne trúbi. Spodina len tak tak prežíva mimo luxusu v najvyšších poschodiach mrakodrapov patriacich korporáciám, policajti a politici sú takí skorumpovaní, akoby ich učili naši panáčikovia v parlamente. A taktiež sú tu androidi, v našom prípade replikanti: umelé stvorenia, ktoré sú niekedy ľudskejšie než samotní ľudia.

Na to, aby ste pochopili o čo presne v hre na jej samotnom počiatku ide alebo čo sa to vlastne okolo vás deje, musíte pátrať niekde inde. Ani remaster neponúkne viac než voľbu novej hry, nastavenia a exit. Remaster, ktorý mohol excelovať v bonusovom obsahu tak, že by sa od hry nedalo odtrhnúť. Nič navyše, skutočne ani len povestné mäkké f, než pôvodnú hru, tu nenájdete. Žiadne zábery z pôvodnej hry a porovnanie s remasterom, komentáre pôvodných vývojárov, prípadne ich denníčky z vývoja, skice, postery alebo čokoľvek, čo by napovedalo, že hráme kultovú adventúrku.

Obrovské sklamanie sa nedá popísať. Dupľom ak sa predchádzajúce pokusy o znovuzrodenie kedysi úspešných projektov vývojárom z Nightdive Studios (remaster Shadow Mana, Turoka, Forsakenu, Sinu a podobne) vlastne celkom podarili. Blade Runner: Enhanced Edition je vlastne Blade Runner z roku 1997 spustiteľný na dnešných PC a konzolách. Keďže sa nezmenilo nič (ani grafika, trailerom neverte), rozhodli sme sa pre zachovanie dôstojnosti pátrať po replikantoch na displeji Switchu. Veď čo lepšie by ste si po smažení sa na pláži v pokojný večer na apartmáne dokázali predstaviť? Po niekoľkodňovom utrpení s touto hrou? Čokoľvek iné.

Príbeh ujde a zápletka sa ani po 25 rokoch nezmenila. Ste Ray McCoy, čerstvo povýšený nováčik policajného oddelenia blade runnerov – chytáte (alebo skôr zneškodňujete) replikantov, ktorí boli proti svojej vôli presídlení mimo Zem. Napriek tomu sa niektoré indivíduá objavia na našej materskej planéte, čo je považované za trestný čin. A keď začnú vystrkovať rožky a dôjde k niekoľkým vraždám, začnete rozpletať šialené sprisahanie a intrigy na najvyšších miestach. Dupľom ak musíte človeka od replikanta rozpoznávať prístrojom.

Už pôvodná hra bola oslavovaná pre nelineárnosť. V adventúrach málo vídaný krok – a zabudnite na produkciu Telltale. Blade Runner na začiatku rozdal karty jednotlivým postavám, určil, kto bude replikantom a kto človekom, nechal hráča na vybraných miestach rozhodovať o tom, ako sa zachová. Skromný príklad: nechám replikanta utiecť a pomôžem mu alebo ho odstránim. Každé hranie malo síce rovnaké kontúry, avšak kľučkovanie v scenári mohlo vyústiť k mnohým záverom, takže ste na konci mohli byť ako lovcom replikantov, tak aj obeťou.

A teraz sa spýtajte sami seba: čo ste robili v roku 1997? Nie, skutočne nás nezaujíma muchlovačka za závesmi s Erikou. Prevažná väčšina z nás si hry užívala s oneskorením a v oklieštenej podobe (pamätáte na 30 hier na jednom CD, teda ak ste patrili medzi vyvolených s mechanikou...ehm...?). Blade Runner bol ako zjavenie a podmanil si mnohých. Už len obálkou a pohlcujúcou recenziou v nemenovom českom časopise. A mohli ste ho hrať zas a znovu, rozhodnúť  sa inak, príbeh sa vetvil. Skutočne to fungovalo a mnoho hráčov bolo nadšených. Odvtedy ubehlo 25 rokov a pri pohľade späť sa málokto ubráni chápavým úsmevom. Skrátka a jednoducho: pôvodného Blade Runnera zhltla minulosť a jeho návrat je ako zbytočný, tak krutý. Vmietol nám do tváre všetky tie kostrbaté postupy, ktoré sa dnes už nenosia a v minulosti sme ich akceptovali. Lebo nič iné nebolo.

Z krabice možno niekto sfúkol prach, no Blade Runner sa hrá rovnako ako v minulosti. To síce je úlohou remasteru, otázkou však zostáva, pre koho je táto adventúra vlastne určená a kto ju bude hrať. Príbeh je na dnešnú dobu rozprávaný priemerne – a to z prostého dôvodu, že nič podrobne nevysvetľuje. Chýba ponorenie sa do dystopického univerza. V minulosti sa tvorcovia mohli spoliehať na kult filmu a mnohé sme hrám odpúšťali (navyše Blade Runner bol takmer filmová hra), no dnes to tak už nie je.

Nejde len o dialógy, ktoré sú bez pochopenia kontextu až príliš strohé. Alebo o základnú myšlienku, kedy v podstate nezbierate predmety v inventári, nekombinujete ich a nezasekávate sa na nezmyselných až nelogických lapsusoch. Ale proste vyšetrujete, zbierate stopy, komunikujete s postavami a vo vybraných momentoch sa nejako rozhodnete. Problém je v tom, že sa to celé toporne ovláda, hrateľnosť je kostrbatá a vyzerá to... vyzerá to ako hra z roku 1997. Vyrážala dych vtedy, robí to aj teraz. Len dôvod je iný.

Archaické spracovanie nám vo svojej podstate nevadí. Remaster zvýšil rozlíšenie, ale nestačí to (s otrasnými pruhmi po krajoch), osoby sú rozmazané zhluky pixelov, predstavujú postavy, ktoré sa pohybujú trhane. Aktívne predmety, ktoré musíte pre identifikáciu stôp a podozrivých zbierať, sú len akési škvrny, takže netušíte, že ide o predmet, kým cezeň neprejdete kurzorom. Podobne vyzerajúcich predmetov je na obrazovke fúra, takže nastupuje otrocké snorenie po obrazovke s kurzorom sem a tam, pretože nikdy neviete, na čo natrafíte. V minulosti bežná prax, dnes zatratenia hodná vlastnosť hry.