Som rád, že sa Atari nejako pozviechalo a značka ešte aj dnes žije a produkuje nové hry. Je to predsa len legenda. Síce už nie tá pôvodná a aj tá mala pošramotenú povesť, lebo si pripísala podiel na krachu videoherného biznisu v 80. rokoch, ale stále je to veľká a dôležitá súčasť hernej histórie. Dnešní hráči majú možnosť spoznať hry, na ktorých tí starší vyrastali. V novej a naleštenej podobe, ale stále s pôvodným nápadom. Je podľa mňa dôležité, aby tu bola táto kontinuita. Aby hráči vedeli, kde to celé začalo. Toto mohla byť ideálna príležitosť, ako im to predviesť v príjemnej modernizovanej podobe. No úplne to nevyšlo.

Atari Mania je hra, ktorá vzniká pri príležitosti 50. výročia od vzniku Atari. Navyše so skvelým nápadom. Jedna hra prináša kompiláciu mikrohier založených na legendách ako Missile Command, Adventure, Millipede, Pong, Asteroid, Yars' Revenge a mnohých ďalších. Len ten E.T. chýba. Aj keď vlastne ani nie. Navyše to nie sú pôvodné verzie týchto klasík, ale modernizované remixy určené na hranie nejakých 15 sekúnd, po čom idete na ďalšiu. To znie naozaj dobre a mohlo by to osloviť kopu mladších hráčov. Podobne fungoval napríklad NES Remix a aj keď to od dokonalosti malo ďaleko, nebolo to zlé. Akurát mám dojem, že autori mysleli na hry, ale už nie na hráčov.

Keď sa povie kompilácia mikrohier, možno vám hneď napadne multiplayer, ideálne lokálny. Také rýchle zábavky sú ideálne na to, aby ste si k nim sadli s priateľmi či rodinou. Môžete napríklad dieťaťu ukázať, ako ste kedysi bránili svoju základňu v Missile Command. Atari Mania ale k tomuto konceptu pristupuje inak a je to vlastne adventúra, ktorá je poprepletaná hraním týchto remixovaných mikrohier. Chodíte po hernom svete, objavujete nové prostredia, riešite jednoduché hádanky, no a keď sa dostanete do určitého bodu, príde rad poraziť bossa tým, že prejdete danú paletu mikrohier.

V hre je z vás správca Atari Vaultu, teda akéhosi múzea Atari histórie, kde sa na 4 poschodiach rozprestierajú hry a aj ich postavičky, ktoré si žijú svoj bežný život. Z každodennej rutiny upratovania vás vytrhne to, že na múzeum zaútočia mŕtve pixely. Tie preberajú kontrolu nad múzeom a ničia hry. Kto za tým stojí? To zistíte v priebehu tých pár hodín, čo vám hra zaberie. Nie je to veľké prekvapenie a ani príbeh nie je výrazným ťažiskom. Je tu, neurazí úplne, ale nečakajte od toho zázraky. Je to predsa len skôr retro kompilácia.

Ako správca tak pomaly prechádzate múzeom a riešite vzniknuté problémy. Medzi tie patrí aj to, že je väčšina ciest nedostupná. Postupne v priebehu hry si osvojíte celkovo 10 nástrojov, ktoré budete využívať vo svojom inventári. Každý slúži na inú interakciu, kľúčom vysuniete mosty, lampášom si v tme posvietite a podobne. Nie je to veľká veda, ale sú to pomerne dobre zvládnuté hádanky, ktoré veľkým nenarobia problémy a malých prinútia trochu pohnúť hlavou. Naozaj autori nechcú, aby ste niekde v tej adventúrnej časti skysli na mieste a nepohli sa ďalej. Aj keď máte niekde niečo uložiť či preskupiť, riešenie je rovno pred nosom.

Počas tohto behania po prostrediach máte niekoľko úloh. Môžete upratovať a tiež zbierať obaly od hier. Tie musíte nájsť 3 či 4 a ak s nimi potom prídete k bossovi z mŕtvych pixelov v aktuálnom prostredí, aktivuje sa súboj a idete teda na mikrohry. Tých je 10 a neskôr aj viac a na ich splnenie máte obmedzený počet životov. Aj keď ste v niektorej zlyhali, idete ďalej, ale strácate život. Séria mikrohier končí priamo súbojom s bossom, kde ho musíte zasiahnuť podľa určených podmienok.

Prečo 3 obaly? Z nich sú totiž namixované dané mikrohry. Vy tu totiž nehráte originál Asteroids, ale ich modernejšie prepracovanie. Možno narazíte aj na základnú verziu, ale zväčša sú to remixy kombinujúce prvky z rozdielnych hier. Napríklad Missile Command, kde ale ovládate raketku z Asteroids. Alebo Pong, kde nemáte svoje pádlo, ale kovboja zo Stampede. Sú to nápadité kombinácie, ale občas pôsobia trochu náhodne a nie úplne vyvážene. Až máte dojem, že to hra generuje automaticky, lebo ľudskému vývojárovi by napadlo, že takto to nemusí byť zábava.

To ale nie je môj hlavný problém s mikrohrami, to je frustrácia. Nehráte tu originály, ich grafika je modernejšia, tak by ste čakali aj moderné a responzívne ovládanie, no to tu nie je. Je obmedzené na 4 strany, žiadne diagonály, je pomalé a niekedy pôsobí nepresne, kvôli čomu strácate životy. Zvlášť na konci to vie poriadne frustrovať, keď dostanete zásah, ktorý by ste nemali. Tak proste mikrohry opakujete dookola, dostanete to do svalovej pamäte (vždy prebiehajú rovnako) a nakoniec prejdete. Zábava, čo vám poviem.

A ani tu moje problémy s hrou nekončia. Akoby sa nemyslelo na používateľsky prívetivé prvky. Hrám sériu mikrohier, prídem hlúpo o 3 životy v prvých 5 a už mi je jasné, že to nedám. Tak chcem reštart od začiatku, ale ten tu nie je. Môžem to len celé vzdať a zase absolvovať všetky dialógy, scény, loadingy a podobne. Mikrohry niekedy trvajú nejakých 5 sekúnd jedna, ale kým sa k nim dostanete, zabijete minútu. To je obrovský nepomer hrania a čakania, ktorý v takomto koncepte jednoducho nechcete.

Pritom samotný nápad s mikrohrami ani nie je zlý a naozaj sa mi páči. Aj variabilita je slušná. Nájdete tu totiž 25 hier a to ich rôzne remixovanie vo výsledku tvorí celkovo 150 rôznych kombinácií hier a prvkov. Výborné číslo na hodiny hrania, len keby to bola trochu lepšia zábava. K už prejdeným sa môžete vracať, môžete zbierať aj manuály v súbojoch s myšami, ktorým musíte najskôr doniesť syr, čo je ďalšia úroveň adventúrneho hrania a nová výzva v mikrohrách, no opäť, responzívnejšie ovládanie by z toho spravilo oveľa lepší zážitok. No a keď už je tu všetko o čase (v mikrohrách bojujete aj proti časovému limitu), prečo tu nie sú online rebríčky? To by hre tiež len pomohlo.

Audiovizuálne veľmi nemám čo vytknúť. Presne toto som čakal a hra sa mi páči. Chiptune soundtrack sa počúva dobre, efekty tu sadnú ako riť na šerbel a grafika zachováva ducha klasík, pričom ale vyzerá modernejšie. Naozaj sa mi to takto páči. Dokonca aj obrazové efekty tomu pomáhajú, ale ak ich nechcete, jednoducho ich vypnete. Jeden k obrazu pridá CRT filter a druhý zase efekt rybieho oka, takže obrazovka pôsobí zahnuto v rohoch ako staré CRT TV.

Bol by som veľmi rád, ak by sa mi Atari Mania páčila viac. Naozaj. Atari hry mám rád, mnoho z nich som hral ako decko. A táto kompilácia mala potenciál na to, aby bola parádnym návratom do minulosti, ktorý okrem spomienok prinesie aj niečo nové. Vlastne aj prináša, akurát je to frustrácia, taká polovičatá robota a nedotiahnuté nápady. To nechcete, to vám tie spomienky akurát pokazí. Ak sa autori na hru nevykašlú a aspoň niektoré základné veci opravia, kúpte ju. Takto je to ale len premrhaný potenciál, ktorý naozaj hardcore fanúšikov osloví a možno aj na pár chvíľ zabaví, ale nedostatky sa budú len ťažko prehliadať.