Mysteriózna, tajomná a snová adventúra od francúzskeho nezávislého štúdia? Po tomto slovnom spojení musí nejednému šedivejúcemu hráčovi vypadnúť z očí nostalgická slza pri spomienke na kedysi bohatú produkciu Crya či Microids. S Broken Pieces od Elseware Experience zažijete zaujímavé momenty. Dokáže si vás podmaniť svojou tajomnosťou. No tak rýchlo ako si získa váš záujem, bez mrknutia oka ho i stratí.

Dobrá adventúra môže vyzerať ako len chce, zápletka môže byť ohratejšia než povestná platňa, hlavným hrdinom nech sa stane svalnatý geroj po boku so sexi čičinkou. Buď ako buď. Ale musí vás dostať príbeh, respektíve prerozprávanie zápletky. Napredovanie, postupné odkrývanie kariet vás musí pohltiť rovnako ako dobrá kniha – len s tým rozdielom, že tentoraz miesto obracania stránok „vytvárate“ príbeh vy. Preto nemáme problém so staršími, dnes už skutočne archaickými vykopávkami a nie je lepší čas než záver roka na rozbalenie dobrodružstva v Prisoner of Ice, či Darkseed.

Dosť však nostalgického plakania. Aj dnes tu máme skvelé príbehy. Zápletky, ktorých krátky popis na obale hry (už keď spomíname, tak poriadne) má všetky prvky tuctovosti. Ale funguje to, pretože scenárista dokáže hráča navnadiť, príjemne ho uspávať vo svojom náručí až pradie ako mačka. Posledná Syberia nebola žiadny príbehový masterpiece, ale putovanie dvoch hlavných hrdiniek vás bavilo. Napriek tomu, že ste vopred vedeli, čo bude nasledovať. Majster príbehov musí vedieť rozpovedať príbeh na zopár i stovkách stránok. Bez toho, aby tempo zbytočne neupadalo, hoci sa v podstate nič poriadne nedeje. No drží vás to a nepustí. Hovoril tu niekto niečo o Kingovi?

Ale teraz už skutočne k hre. A vlastne aj zásadnému problému, s ktorým sa boríme od prvej hodiny hrania. Broken Pieces vyzerá vynikajúco. Ak by sme vám ho len stroho popísali, tak to celé bude znieť zaujímavo. Ale napriek tomu všetkému hre chýba všetko to, čo sa autor snaží kostrbato naznačiť. Pohltenie a emócia. Alebo tu je niekto už príliš starý a príliš znudený banálnosťami. Broken Pieces chýba duša, a to pri adventúre predstavuje základný kameň úspechu. Vlastne sa pozrite na produkciu WadJet Eye Games: pixelové dačo, ale chytí vás to pod krkom.

Hlavnou protagonistkou a vlastne jedinou postavou, ktorá sa v hre reálne vyskytuje, je Elise. Žieňa, ktoré niežeby vyzeralo zle alebo vám vyslovene liezlo na nervy. Je to len totálne plochý charakter bez výraznejších prejavov. Nedokážete sa zžiť s postavou, neustále budete premýšľať nad tým, prečo vlastne robí to, čo robí a čo ju ženie k tomu, že hľadá nejaké doštičky do kríža v kostole. Správa a prezentuje sa umelo ako robot. Prečo sa nijako neprejavuje, keď všetci ľudia v malebnej francúzskej dedinke Saint-Exil na pobreží zrazu zmizli? Skutočne nik tu nie je, emzácka invázia a akoby sa všade zastavil čas. Baf. A to na vás hra vypľuje v podstate len tak medzi rečou. Elise je ticho, veď načo budovať atmosféru či dodať jedinej postave na scéne aspoň akú-takú emóciu.

Možno je to naozaj vekom, ale takmer všetky piliere, na ktorých stojí zápletka, sa dozviete len tak medzi rečou. Ráno Elise vstane, znovu mala nočnú moru, avšak bez nejakého vysvetlenia ideme ďalej. Potulky po útulnom dome, zoznámenie sa s ovládaním, streľba (streľba?! V adventúre?! Prečo? Ach...) a nikde nikto. Takže musíte ísť k majáku, hoci netušíte, kde to je a svet Broken Pieces je pred vami v podstate otvorený. Len máte zamknuté dvere, takže idete hľadať kľúče, no najprv treba nájsť tie správne dvere. A začína sa nekonečná rozprávka o tom, ako si malý tím vývojárov v počte piatich kusov vzal príliš veľké sústo.

Svet okolo vás je vymodelovaný vskutku nadpriemerne a jednotlivé scenérie majú dušu a dobre sa na ne pozerá. No keďže netušíte čo a kam, rýchlo prehliadnete mŕtvosť celého sveta. Nemusíme hneď vzdychať nad animáciou pohybu listov na stromoch, ak zafúka vietor. Ale každú obrazovku by dokázalo oživiť audio s efektmi daného prostredia. Tu je často zbytočné ticho. Dobre, poďme ďalej. Nájdete správnu cestu k majáku a vysomárite sa, že nie tamto a tamto, ale sem a potom vľavo. Kamera je občas zradná, je možné ju prepnúť do iného statického pohľadu alebo sa pozerať okolo seba z pohľadu z vlastných očí, avšak bez akejkoľvek akcie. A začnete nadávať na to, prečo to tí Francúzi radšej nespravili klasicky - lineárne. Áno, vodili by nás za ručičku, postupne otvárali lokácie, ale tempo hry by zbytočne nedrhlo.

Maják, teda najprv sa do neho dostať, takže prvé hádanky (nahodiť elektrinu správnym zapojením drôtov...juchuuu, to tu ešte nebolo, a preto si to dáme hneď niekoľkokrát...) a stále nikto nikde. Atmosféra 80.rokov je biedna a navodzuje ju jedine prítomnosť archaických počítačov s obrovskými CRT obrazovkami či walkman hlavnej hrdinky, na ktorom počúva rôzne nahrávky či skladby od svojho priateľa. Postupne získavate indície o tom, že boj bol krátky a celé to možno vyvolal nejaký kult šialencov, vláda to sledovala a všetko je aj tak v prdeli, no dokážete ovládať počasie, máte nejaké modré šutre, ktoré to svinstvo z mora, ktoré šialenci prebudili, asi tie veci so všetkým súvisia. A Elise cestuje dokola a dokola v čase v snahe tomu zabrániť.

Príliš mnoho informácií na príliš malom priestore. A medzitým hluchá vata. Môžete sarkasticky podotknúť, že to dokonale v niektorých momentoch vystihuje túto recenziu. Ale, samozrejme,, moji drahí priatelia. Ale zároveň to vystihuje aj Broken Pieces. Takže zbierate predmety do obmedzeného (!!!) inventára, snoríte v denníku s tým, čo vlastne máte spraviť a indície vám napovedia, aby ste pod strom hodili vrane halucinogénne huby (ale predtým odstránili strašiakov, pretože sa ich bojí), aby po ne odletela z hniezda a pustila tak kľúč, ktorý vám otvorí bránu od kostola. V ňom sa budete motať, pretože tak to v kostoloch chodí a musíte nájsť niečo, čím si otvoríte dvere niekam.

Prečo sú jednotlivé doštičky rozhádzané po záhradách, podkroviach a ktovie v akých domoch? No lebo to predsa musí byť zaujímavé. Prečo sa hýbe v jednom dome nábytok? A len na jednom mieste. Isteže, teraz je to tajomné a my máme ďalšiu hádanku a asi jedinú zaujímavú. Musíte zabrániť v premiestňovaní zrkadiel tak, aby lúč smeroval na vybraný predmet. A na to musíte prísť sami, takže niekoľkominútovému čučaniu do podkrovia sa zrejme neubráni nik. Ale potom je to zábava a pocit, že ste niečo dokázali, zažijete prvý a poslednýkrát. Inak sú logické rébusy postavené výhradne na tom, že nájdete dokument, kde je kód, návod na zahranú melódiu. Alebo hľadáte kľúče, páky, ističe.

Snažíte sa prísť na to, kam vlastne máte ísť. Nie je to walking simulator, na to sú možnosti sledovania prostredia a interakcie s ním minimálne. Neustále blúdite, pretože občas je hra zbytočne toporná a núti vás behať z jedného konca mesta na druhý. A do toho meníte počasie. Vytiahnete špeciálnu pištoľ a prásk. Začne búrka, takže spadne strom alebo most, pretože fúka vietor. Aha, super. Alebo zmeníte strčením ruky do fontány leto na zimu. Aj menej zdatným jedincom dôjde, že potom budeme môcť s Elise cupitať po ľade, lebo predtým to nešlo a by si namočila svoje nové vansky či čo. Alebo sa zrúti stena (to preto to akože cestovanie v čase) a môžete sa dostať cez rozborený múr, ktorý by bol inak už opravený. Je to skrátka žúžo, a preto to zopakujeme niekoľkokrát. Veľký potlesk.

Nadšenie zo zápletky vyprcháva rýchlejšie ako teplo z vypnutého radiátora. Nech sme aktuálni. Skrátka to celé nefunguje. Môže to byť akokoľvek zaujímavé a jednotlivé elementy príbehu aj sú. Iba vôbec, ale vôbec nedržia pokope a vývojári sú technicky skvelými profesionálmi, ale to je tak všetko. Hre chýba presne to, čo dal Benoit Sokal svojou prítomnosťou hrám od Microids. Potom aj záver hry, ktorý príde po približne 7-8 hodinách, stojí za nie príliš podarený... prd. Oživiť to majú logické stolové hry, hľadanie kaziet, dokumentov a zíííív. Nie, neoživujú.

Broken Pieces je na prvý aj druhý pohľad pekná hra, postava sa síce občas hýbe smiešne, ale nevadí. Ovládať sa to vraj má gamepadom, ale pohodlne to zvládnete s klávesnicou a myšou. Ambientné ozvučenie výrazne pokrivkáva, hlavná hrdinka, žiaľ, prehovorí len občas, hoci všetci okolo nej sú preč... a ona si len cupitá a žiadne prejavy emócií od nej neradno očakávať. Hudbu si môžete pustiť jedine z walkmana, no ak zabudnete ako na to, po celý čas hrania nebudete počuť nič. Keďže ide o francúzsku hudobnú produkciu z kvázi osemdesiatok, vlastne ani nie je o čo stáť. No autor recenzie je kultúrny barbar, nenosí baretku a nepije burgiňové latéčko, či čo je teraz v móde. Technicky hra nerobí problémy a len raz sa stalo, že musela byť reštartovaná.