Dobrá kniha a obraz si vyžadujú čas. Či už na prečítanie, pochopenie alebo aj na vytvorenie ich významových vrstiev. Niekedy aj na odhalenie vrstiev starších, pochovaných pod tými novými. A hoci Pentiment vám nikdy nedovolí poriadne preskúmať všetky tieto vrstvy načas, tak som tu stále ja, aby som vám pomohol odhaliť aspoň časť z nich. A že tých vrstiev na odkrytie, ktoré štúdio Obsidian s Pentimentom vytvorilo, rozhodne nie je málo. 

Kúzlo celého Pentimentu totižto spočíva nielen v tom mať u jedného diela viacero vrstiev, ale byť aj viacerými dielami naraz. Ani si neviem predstaviť, koľko modlenia a práce muselo Joshovi Sawyerovi a jeho 13 člennému tímu dať, aby vytvorili tento bravúrne napísaný, komorný príbeh zo stredoveku. A zároveň zvládnuť z hry spraviť umelecký zážitok. Do toho si hoďte naozaj dobrú hrateľnosť a máme na stole položený priam majstrovský kúsok. Aj keď s vadami na kráse. Ale poďme pekne poporiadku, vrstvu po vrstve.

Príbehom Pentimentu zasadenom v 16. storočí v Bavorsku sa postupne prelistujeme za 25 rokov. To myslím aj doslova, keďže každá nová kapitola hry, niektoré herné lokácie a dialógy sú vždy na iných stranách hlavnej knihy. Tá okrem toho, že predstavuje celú príbehovú linku, vyjadruje aj to, že hra je stále fiktívny príbeh. Hoci zasadený do reálneho sveta a udalostí tej doby. Hra tak často pôsobí ako Kingdom Come: Deliverance, len s viac fiktívnymi miestami a postavami.

Nepreskakujme ešte ale na strany o hernej atmosfére a pretočme ich naspäť k príbehu. V ňom sa ocitneme v koži maliara Andreasa Malera a pokúsime sa prísť na to, kto je zodpovedný za jednotlivé vraždy v okolí fiktívneho mesta Tassing a Kiersau kláštora. Nebudem vám tu vyzrádzať, kto všetko bude zavraždený a ani kým. Poviem iba toľko, že budete mať čo robiť, aby ste všetky tieto vraždy nejako stihli vyriešiť. Lebo vedzte, že čas v hre nemilosrdne beží proti vám a bude len na vás, s kým si ho v hre miniete, na preskúmanie akých stôp ho utratíte a na akú rodinnú večeru plnú klebiet sa počas neho votriete.

Do tohto všetkého sa rozhodujete v skvelo napísaných dialógoch. Tie, hoci priveľmi neovplyvňujú mesto a jeho okolie či celkovú zápletku, tak ešte stále vplývajú na postavy v nich. Môžete im tak pomôcť, zmeniť ich životy k lepšiemu alebo k horšiemu a oveľa viac. A to niekedy aj s rozhodnutiami, u ktorých by ste to možno ani nečakali. Voľby v hre dokonca dlhodobo ovplyvňujú aj to, či sa vám v budúcnosti podarí u postáv dôležitý skill check. Bohužiaľ, musím poznamenať, že nie každé rozhodnutie v hre malo nejaký viditeľný dopad.

Vedľajšie postavy v hre sú komplexné, nie sú čiernobiele a majú vlastné vzťahy, motivácie, strasti a radosti. Mnohé tieto postavy si behom príbehu môžu vďaka vám prejsť aj razantným charakterovým vývojom. No aj nemusia. Logicky sa predsa len nedá s vraždami na krku poriadne spoznať a zmeniť každého jedného človeka. Životy týchto postáv pôjdu proste pokojne ďalej aj bez vášho vplyvu. Tento časovo obmedzený systém vám miestami môže ale aj pekne zahrať do kariet. Hlavne pri obviňovaní podozrivých z vrážd. Hra totižto cez svojich dobre napísaných podozrivých môže apelovať aj na obvinenie nesprávnej osoby. A to čisto len z dôvodu, že je horšia ako skutočný vrah, ktorého život možno čoskoro aj tak zoberie najbližšia zima.

Život viete ovplyvniť aj Andreasovi. S ním totižto do veľkej miery môžete roleplayovať prostredníctvom vlastností a atribútov, ktoré určujú jeho pôvod, minulosť, ale aj schopnosti (čo neraz využijete napríklad v dialógoch a pri presviedčaní postáv). V priebehu 25 rokov však počítajte s tým, že bude mať aj svoje vlastné preddefinované charakteristiky a rodinné zázemie. Hoci väčšina jeho hlavných rozhodnutí bude stále len na vás. Hovorím väčšina, lebo niektoré rozhodnutia, ktoré by si zvolil môj Andreas, hra na výber neumožnila. To občas zanechalo nemalú pachuť na jazyku. V druhej kapitole nastane obzvlášť takýto trpký moment. Hoci je aj pravda, že skvelé finále hry a určitá logickosť Andreasovho rozhodnutia pachuť z toho trochu zlepšuje. No stále by som bol radšej, aby to Andreasove rozhodnutie nastalo inak. Možno ako dôsledok zlyhania skill checku kvôli mojím minulým voľbám.

Z doterajšieho popisu vám môže prísť, že hra je hrateľnosťou najmä RPG. A hoci je pravda, že hra má veľa prvkov tohto žánru, stále by som ju osobne nazval skôr 2D adventúrou s RPG prvkami. Lebo hoci obsahuje veci ako denník, kódex a skill checky na základe bývalých rozhodnutí a zvolených atribútov, tak nemá žiadny systém skúsenosti ani súboje. A jej hrateľnosť tvorená interakciami s postavami, skúmaním vecí a občasnými hádankami pripomína skôr tie adventúry. Hra dokonca nemá ani veľa vedľajších úloh. Našťastie hrateľnosť nie je dôvod, prečo Pentiment budete chcieť hrať a podstatné je hlavne to, že funguje.

Bohužiaľ sú ale veci, čo na nej nefungujú a súvisia najmä s tempom. Veci ako častý backtracking a pomalšie tempo počas finálnej kapitoly. Hra vtedy pôsobila celkovo lineárnejšia, rozhodnutia v nej mali menší dopad a obsahovala takmer nulový stres z času. Je to zároveň aj jediná kapitola bez možnosti spoznať rodiny počas jedla. Herný loop trpí aj na ovládanie kvôli nemožnosti hrať hru s klávesnicou a myšou naraz. Hra bude možno niekomu prekážať aj kvôli veľkému množstvu dialógov. Na rozdiel od iných Obsidian hier totižto nie sú nadabované. To mne ale nevadilo kvôli veľkostí tímu a faktu, že hra má veľmi pekný systém fontov textu. Tie sa menia podľa toho, kto je daná postava, aké ma postavenie a vzdelanie, o čom hovorí, ako to hovorí, akú technológiu na písanie využíva. Postavy dokonca robia pravopisné chyby pri dialógoch, keďže text je ich vlastný rukopis.

S fontom súvisí aj najsilnejší prvok celej hry a to je art štýl. Ten je nádherný a rozprávkovo čarovný. Jednotlivé scenérie, herné lokácie a prestrihové scény vďaka nemu vyzerajú ako obrazové kresby v stredovekých kronikách a iluminovaných rukopisoch. Tento jedinečný artštýl sa prejavuje v každej časti rozhrania od denníka až po mapu. Hra sa ešte k tomu na elementy rozhrania a iné lokácie hry unikátne prepína. Ako keby ste prelistovávali stredoveký rukopis. Hrateľné pasáže hry si tiež viete priblížiť a pozrieť si ich, ako keby boli obrázok v iluminovaných knihách. Celý art štýl tak snáď ani nemá na trhu konkurenciu. Dodáva scénam v hre dušu, vyvoláva silné emócie a pocity a posilňuje atmosféru, ktorá je ako z našich vidieckych končín.

Atmosfére pomáha aj jednoduchá mimika a animácia postáv, rozmanité zvuky a hudba. Práve zvuky v hre najmä v prostredí v tomto dokonale plnia svoj účel spolu s veľmi príjemným ambientným soundtrackom. Ten, hoci možno mimo pár skladieb veľmi nevyniká, tak ani nemusí. Svoju úlohu totižto spĺňa rovnako perfektne. Taký reálny spev postáv na niektorých miestach v hre už je len takou čerešničkou na atmosférickej torte.

Hra má okrem spomenutých chýb aj chyby viac technického rázu, ako napríklad grafické glitche a prepady fps, ktoré sú vždy na rovnakých miestach. Vzhľadom ale na veľkosť tímu a absencie Day One patchu (ja som hru hral ešte bez neho) sú to chyby, nad ktorými viete v pohode mávnuť rukou. Titul má navyše hneď niekoľko režimov prístupnosti pre hráčov s hendikepom. Ponúka tak úpravy fontov, Text-to-Speech, kontrastný režim pre farboslepých a mnoho ďalšieho.

Pentiment je hra od umelcov pre milovníkov umenia. Ide o remeselne poctivo vyrobenú hru, ktorá, samozrejme, má chyby. Z toho niektoré mi zanechali aj väčšiu pachuť v ústach. Ale ktoré umelecké dielo ich nemá? A, hoci sa bojím, že titul priveľmi nezaujme bežných hráčov, tak stále pevne verím, že toto unikátne dielo od Obsidianu si svojich fanúšikov nakoniec nájde.