Najhoršie sa hrajú aj píšu priemerné hry. Dobré hry vás bavia a v recenzii tu zábavu chcete čo najlepšie posunúť aj ostatným. Pri zlej hre síce trpíte, ale zase sa to dá vykompenzovať pri písaní recenzie. Ale priemerné hry? Pri hraní sa až tak nebavíte, potenciál a nápad tam cítite, no niečo tomu chýba. Napísať recenziu na takú hru je prakticky podobné. Niet veľa vecí na chválu, niet veľa vecí na skritizovanie. Celkovo na nich často niet veľa vecí, o ktorých by sa dalo dobre rozpísať, rozvinúť ich nejakými myšlienkami. Takéto texty vznikajú neraz aj viac dní, idú z nás pomaly, nechce sa nám do nich.

To je presne Last Days of Lazarus, kresťanský indie horor s Rumunska o nadprirodzených udalostiach na konci minulého tisícročia niekde v Rumunsku. Ponúka kombináciu osobného príbehu s prvkami sociálnej reflexie a mnohými nadprirodzenými elementmi, ktoré vychádzajú z kresťanských mýtov a autori sa ich podivne snažili skrížiť s vedou, aj keď nikdy nešli hlbšie po tej vedeckej časti. Zato tu ale nájdete rôzne ikony, texty, odvolania sa na démonov alebo antikrista a podobných vecí, ktoré v príbehu stretnete či im čelíte. Ono je to vo výsledku taký mačkopes, ktorý by mohol pôsobiť dobre, ale je to priemerná hra, takže mu čo-to chýba.

Hlavným hrdinom príbehu je Lazarus, mladý Rumun, ktorý odišiel z domu, kde zanechal svoju matku a sestru Ľudmilu. Jedného dňa mu však sestra zavolá, že ich matka je mŕtva. Údajne spáchala samovraždu, ale ona tomu neverí. Žiada brata, aby sa čo najskôr vrátil, no on to odmietne kvôli práci. Keď sa konečne na konci roka vráti domov nachádza svoj starý byt v dosť zlom stave a po sestre niet ani stopy. To však ešte nie je to divné. To sa totiž ešte len začne diať. Byt obsadí podivná entita a podobné veci sa začnú diať po celom meste. Je to čoraz horšie, nemôžete sa ani poriadne pohybovať po byte, aj tak ale nájdete spojenca v osobe novinárky a podarí sa vám zavolať kňaza.

Niektoré veci v hre nedávajú zmysel. Napríklad ako dokážete vy a iné postavy chodiť von a späť dnu, keď sú dvere zatarasené podivnou temnou entitou. Ale na druhú stranu mi hra trochu pripomína Silent Hill 4: The Room, ktorý som mal veľmi rád. Najmä vďaka dojmu klaustrofóbie, ktorý navodzoval tým, že vašu postavu tiež zavrel v byte, ktorý sa menil a pomáhal vám odhaľovať viac z príbehu. Tak je to aj tu, akurát spracované trochu nešikovne. Nápad to teda nie je zlý, len prevedenie škrípe. Chodíte von a dnu, v byte sa to postupne mení, odhaľujete viac informácií z príbehu, dostávate sa ďalej, dokonca do iného bytu. To všetko preto, aby ste rozmotali spletitý príbeh o vyvolaní antikrista s hlbokým prepojením na vašu rodinu.

Príbeh obsahuje niekoľko zvratov, ale akosi pre vás nebudú nič znamenať. Niežeby boli predvídateľné, to nie. Čo je vlastne jedna z mála vecí, čo sa tu dá pochváliť. Dlho vopred netušíte, kto je kto, kto je mŕtvy, kto je spojenec a kto nie. Akurát keď sa to dozviete, akosi z toho nezažijete žiaden šok, vzrušenie, prekvapenie. Jednoducho nič. Akoby to hra nevedela podať, vygradovať, zdôrazniť dopad daného zvratu. Celkovo aj koniec vyznieva trochu naprázdno, pričom opäť nie je zlý, len tak nejako nezaujímavý. Udejú sa rôzne veci, ale nevyvolajú vo vás reakciu.

No a potom je tu ešte ten mix kresťanstva s vedou. Respektíve asi skôr pavedou, keďže to má neraz bližšie k alchýmii. V priebehu hrania sa budete snažiť zabrániť zlu, ktoré sa vkráda do sveta. Odhalíte sprisahanie, temné tajomstvá a nečakané spojenia. Popritom budete riešiť rôzne jednoduché hádanky, kde napríklad vyrobíte zlato na základe zápiskov nejakých mníchov a podobne. Hra nejde príliš do hĺbky, akurát tvrdí, že to všetko nejako funguje. Nejako tu použijete srdce, krv a čo ja viem čo všetko na to, aby vzniklo niečo iné. Je škoda, že sa v tom autori neskúsili vŕtať hlbšie, pôsobilo by to podľa mňa lepšie. Mytológia za hrou by bola viac rozpracovaná a možno by aj celá hra pôsobila lepšie.

Rozhodne by celá hra pôsobila lepšie, ak by boli samotné hádanky uveriteľnejšie. Za všetky uvediem príklad z úvodu. Nájdete generátor, ktorý nefunguje. Už vtedy si domyslíte, že asi potrebujem naftu. Neskôr nájdete kanister s naftou, ale aj keď je interaktívny, nedokážete ho zobrať a postava si akurát zamrmle niečo v štýle, že nevidí dôvod, aby kanister zobral. Spravíte nejaké 2-3 ďalšie interakcie a až vtedy postava povie, že potrebujete palivo na naštartovanie generátora a až vtedy vám ho umožní zobrať. Takto sú hádanky v hre nadizajnované pomerne často a musíte si na to zvyknúť. Musím ale kvitovať aspoň to, že niektoré hádanky sú nápadité.

Okrem hádaniek je hra v prvom rade first person adventúrou. Respektíve, ako je to dnes v móde označovať, walking simulátorom. Pohybujete sa po relatívne úzkych koridoroch tam a späť na základe toho, aké úlohy ste v danej kapitole zatiaľ splnili, čo ste objavili a aké hádanky ste vyriešili. Hra vám naznačí, kedy je čas posunúť sa ďalej. Napríklad v takom byte sa veľmi nemáte kam pohnúť, ale aj tak je tam toho relatívne dosť na skúmanie. V exteriéroch je už toho viac a taktiež sa tam o niečo viac nachodíte, kým splníte všetky úlohy. Vonkajšie prostredia nie sú veľké, ale aspoň zaujímavé a netradičné.

Okrem hlavných úloh, ktoré vás v deji posunú ďalej, obsahuje hra aj rôzne menšie vedľajšie hádanky alebo len odbočky, ktoré vás dovedú k ďalším informáciám o svete, o rodine. Preto sú herné lokality doslova posiate rôznymi odkazmi, ale najviac ma zaujali vysielania v TV či rádiu, ktoré sú v hre môžete vypočuť. Tie sú nielen o temnom dianí v krajine, ale aj o jej situácii. O situácii v krajine, ktorá sa nie tak dávno zbavila totality, snaží sa o zmenu a dúfa v nový začiatok s novým tisícročím. Občas to až pôsobí takmer náhodne a je mi možno trochu ľúto, že túto rovinu sociálnej reflexie autori viac nerozvinuli.

Bežne zvykneme hernú dĺžku kritizovať, ale sú prípady, kedy platí, že čím je hra kratšia, tým lepšie. Toto je jeden z takých prípadov. Bežným herným tempom a pri snahe objaviť v hre všetky informácie vám jej prejdenie môže zabrať nejaké 3-4 hodiny. Dá sa ale prejsť aj za nejaké 2 hodiny. To rozhodne nie je veľa a peniaze môžete investovať aj lepšie, na druhej strane vás ale hra nestihne otráviť. Chceli by ste viac, ak by obsahovo a príbehovo ponúkla viac. Pri takomto koncepte a príbehu je ale jej herná doba tak akurát.

Graficky to nie je dobré, ale musím sa priznať, že sa mi vizuál hry páči. Asi skôr vďaka artštýlu a kulisám, ktoré neraz pripomínajú aj Slovensko (minimálne napríklad byt vašej babky v 90. rokoch). Hra je vizuálne plná kontrastov a pekne kombinuje hnusné prvky s krásnymi prostrediami niekde vonku. Krásnymi opäť skôr štýlom ako technickou kvalitou. Hudba nie je úplne zlá, dobre pomáha hororovej atmosfére, ale nedá sa povedať, že by mi v hlavne utkvela čo i len jediná melódia. Dabing mi síce v hlave utkvel, ale nie v pozitívnom zmysle. Znie veľmi amatérsky, všetky postavy sú nadabované zle a možno aj to je dôvod, prečo nás vás prakticky nič v hre nedopadne. Ťažko môže mať zvrat nejaký veľký dopad, keď ho herci nevedia prežiť a podať.

Last Days of Lazarus som po kúskoch prešiel asi za 3 dni, asi tri dni som písal recenziu a bude trvať ďalšie 3 dni, kým na hru úplne zabudnem. Dokonca neviem prísť ani s vhodnými plusmi a mínusmi na záver recenzie. Ako som písal v úvode, je veľmi priemerná, nič tu nevyčnieva a to ani do jedného smeru. Nenájdete tu extrémne dobré prvky. Nenájdete tu ani extrémne zlé prvky (možno až na dabing). Sú tu niektoré zaujímavé nápady, ktoré neboli podporené kvalitným vyhotovením a to je tak všetko, čo sa na zhrnutie hry dá napísať.