Kapitánov denník, hviezdny dátum 76448,6: Moje meno je Dal R'El a tento denník diktujem pre prípad, že by sme s posádkou umreli nudou a niekto niekedy našiel naše mŕtvoly, ako sa plavia temnotou vesmíru na palube lode Protostar. Od našej porážky Divinera ubehla už nejaká doba a pri jednej z ďalších ciest po kvadrante sme narazili na nečakaný signál vychádzajúci z okolia umierajúcej hviezdy. Okolo nej bola vystavaná Dysonova sféra, ktorá mala zhromažďovať veľké množstvo energie. Tento proces však nebral ohľad na okolitý systém a hrozilo, že sa hviezda zmení na supernovu, ktorá zničí celú sústavu.

Nebolo času nazvyš, rozhodli sme sa jednať. Loď Protostar však zasiahla silná erupcia, čo spôsobilo, že sme stratili kontrolu nad jej systémami a gravitácia nás stiahla na jednu z okolitých planét. Pre istotu sme transportovali posádku na povrch planéty, ale ja a Gwyndala sme zostali na mostíku, aby sme sa pokúsili naštartovať núdzové trysky, ktoré by pomohli zmierniť pád a zachrániť loď. To sa nám nakoniec aj podarilo, ale nezostalo to úplne bez poškodení. Jankom Pog, Rok-Tahk, Zero a Murf boli navyše kvôli poruche transportéra premiestnení na rôzne miesta a museli sme ich vypátrať.

Stroskotali sme na prvej planéte tejto sústavy. Volala sa Orisi a aj keď javila známky vyspelej civilizácie, bola už úplne ľudoprázdna a všetko navôkol v troskách. Okrem toho však bola stále bohatá na vzácne minerály, ktoré sme pre istotu zbierali od našich prvých krokov na planéte. Nikdy neviete, kedy sa vám niečo takéto zíde na vylepšenia niekedy neskôr. Prostredie planéty bolo síce zaujímavé, ale od začiatku nad nami viselo riziko zničenia celej sústavy, ktoré bolo vzdialené len niekoľko hodín. A naše lodi chýbali kľúčové súčasti, ktoré jednoducho zmizli.

Ja a Gwyn sme sa vydali na prieskum s cieľom ich získať. Musím uznať, že mať po boku Gwyn bola jedna z mála pozitívnych vecí na tejto misii. Nebyť toho, že so mnou putuje a bojuje aj niekto iný, namierim na seba Phaser a rozhodne ho nenastavím na omráčenie. Netrvalo to dlho a zistili sme, že nám časti lode ukradli podivné stroje. Museli sme tak preliezť rôzne kúty prvej planéty, aby sme ich našli a opravili loď. V tom nám pomohol aj Jankom, ktorého sme našli zajatého v tábore. Nebolo náročné ho vyslobodiť, akurát pôsobilo trochu podivne, že ho za mrežami držala hádanka vystavaná na koncepte posúvania veľkých kociek. Nebolo to práve nápadité a ani to veľmi nedávalo zmysel.

Loď sa nám síce podarilo opraviť, no zároveň sme zistili, kto za tým všetkým stojí. Diviner síce padol, no jeho robotický bojovník (a Generál Grievous z Wishu) Dreadnok využíva túto technológiu, aby získal dostatok energie bez ohľadu na to, čo to bude znamenať pre planéty okolo. Prečo? Až časom sme zistili, že plánuje vytvoriť časový vír, ktorý ho vráti späť časom. Chce zachrániť Vau N'Akat a zničiť Federáciu dávno v minulosti. To mu nemôžeme dovoliť! S funkčnou loďou sme navyše mohli cestovať aj na Mirios a Taresse, ďalšie dve planéty tejto sústavy.

Tam sme nielen objavili ďalších členov svojej posádky, ale aj viac z histórie civilizácie, ktorá kedysi tieto planéty obývala. A nielen to! Dokonca sa nám ukázal jeden z jej členov a povedal, ako ich Dreadnok vyhnal do úkrytov pod zem, kde prežila len malá časť z nich, zatiaľ čo on pustošil ich svety so svojou armádou robotov. Jednoducho sme im museli pomôcť. Nešlo už len o to, aby sme zastavili supernovu, ale museli sme týchto posledných pár preživších, dozvedieť sa viac o ich civilizácii a tiež zistiť, čo Dreadnok skrýval a ako to súvisí s Gwyn. Mám ale taký dojem, že toto je vec, ktorej celý dopad sa dozvieme až niekedy neskôr.

Kým James T. Kirk kedysi povedal, že mu život na mostíku Enterprise začína pripadať epizodický, ja mám teraz iný dojem. Mne to pripadá schematické. Z trojice planét je každá síce svojím biotopom svojská a unikátna, avšak robíme tu stále to isté dookola. V rovnakých štýloch budov. Dreadnok na nás stále posiela rovnakých robotov. Tu a tam síce skúsi inovovať nejakou novou schopnosťou, napríklad hádzaním mín, ale to je všetko. Ak teda nepočítame  veľké jednotky, ktorým sme čelili vždy v poslednom prostredí na každej planéte. Mali ste niekedy taký pocit, že sa nikam neposúvate a robíte stále do isté dookola? To je presne ono. Ak sme niekam neposúvali kocky, tak sme bojovali s robotmi. Ak sme nebojovali s robotmi, tak sme posúvali kocky.

Táto prastará civilizácia síce pôsobila fascinujúco, no ako sa časom ukázalo, nebola práve najbystrejšia. Všetky ich mechanizmy boli vystavané na kockách. Veľké kocky sa museli presúvať po dráhach, malé kocky zase pôsobili ako napájanie alebo splittery. Všade len samé kocky, dookola kocky. A keď sme ich nemali k dispozícii, museli sme premýšľať nad tým, ako ich tam dostať. Zväčša boli niekde v okolí transportéry a obďaleč potrebné kocky, takže ich stačilo preniesť a potom už len správne uložiť. Až sa čudujem, že to títo ľudkovia dotiahli až ku hviezdam, keď toto bol ich najkomplexnejší mechanizmus.

Postupne sme oslobodzovali posádku a to malo svoje výhody. Na výsadky síce so mnou stále chodila len Gwyn, ale v prípade nutnosti sme mohli do boja dočasne povolať aj niekoho iného. Ten sa k nám bleskovo transportoval a hneď aj zmizol. Zero napríklad dočasne znehybnil nepriateľov. Pomohli nám však aj na miestach, kde sme si my neporadili. Jankom ako šéfinžinier na lodi sa k nám občas transportoval a otvoril nám neprístupné dvere. Rok zase dokázala preraziť zátarasy na ceste. Zistili sme, že sa takto môžeme vrátiť na už predtým preskúmané miesta a objaviť tam nové skryté zákutia. Ale prečo by sme to robili, keď už prvý raz to tam bola nuda?

Časom sme prišli aj na využitie minerálov. Jankom nám s ich pomocou vylepšoval zbrane. Ja som z rúk nedal svoje Phasery, Gwyn bola zase skôr na pästné boje. Mali sme síce viac zbraní na výber, ale ich reálne využitie nebolo až také veľké. Mohol sa Jankom aj trochu viac snažiť. Za nazbierané tajné rastliny nám zase Rok pomohla s energiou, čo sme už ocenili o niečo viac. Ani to nás však nepresvedčilo k tomu, aby sme sa vrátili na miesta, kde sme už boli, a skúšali tam nájsť skryté predmety. Rovnako nás nebavili ani misie v simulátore. Veď nám priniesli len to isté, čo sme mohli zažívať na planétach a už tam to nebola zábava.

Musím povedať, že ma naozaj bavilo len to, že som mal po celú dobu po svojom boku Gwyn a misie sme absolvovali spolu. Ja dokážem niečo, čo ona nedokáže. Ona zase dokáže niečo, čo neovládam ja. Takto sme sa vhodne dopĺňali a aj keď sme nečelili práve najzaujímavejším a najpestrejším výzvam či hádankám, to, že sme to robili spolu, malo aspoň niečo málo do seba. Tu a tam sme sa museli rozdeliť, no aj takto na väčšiu vzdialenosť sme si vedeli pomáhať. Dokonca aj naprieč časovým posunom, čo bohužiaľ nebola taká zábava ako by mohla byť.

A ako dlho nám to vlastne celé trvalo? Možno sa budete čudovať, ale celý slnečnú sústavu dokážete zachrániť za nejakých 5-6 hodín. Na konci naše misie sa nám už ale naozaj nechcelo zdržiavať a išli sme si rovno za svojím cieľom. Prečo? Nebola to zábava, nebolo tam napätie – jednoducho tam nebolo to, čo od služby vo Flotile očakávate. Musím však oceniť aspoň to, že nám celú dobu robila spoločnosť Kathryn Janeway, respektíve jej lodný hologram.

Koniec záznamu.