Darkwood je malá a svojím spôsobom veľmi komorná indie hra, ktorá po tom ako v roku 2017 vyšla na PC (a strhla na seba zaslúženú pozornosť) a v roku 2019 na Xbox One, PS4 aj na Switchi (kde tej pozornosti bolo trošku menej), vyšla na jeseň minulého roka aj na next- gen konzolách, aby hráčom aj na týchto platformách ponúkla špecifický zážitok. Aj keď teda špecifický asi nie je najlepšie zvolené slovo, Darkwood sa totiž snaží o originalitu tým, že kombinuje dnes vo videohernam mainstreame do veľkej miery prekonané postupy, mechanizmy a spôsoby zobrazovania, aby ich prostredníctvom vyrozprávala pomerne konvenčný hororový príbeh. Darkwood je totiž v zásade izometricky vykresľovaná 2D hororová point and click adventúra, v ktorej treba prežiť.

Prológ začína v chate a v jej okolí v temnom lese a ešte ďalej a ďalej, pričom základným dramaturgickým prvkom celej hry je doslova osvetľovanie nových, tmou zahalených častí. Tie sú rámcované konkrétnymi kapitolami príbehu, ktoré sa koncepčne viac-menej vždy viažu k nejakej centrálnej lokalite v rámci štyroch základných častí celej mapy sveta hry.

Osvetlený je pandrláčik, za ktorého hráme, snímaný božským okom, teda kamerou zhora a jeho bezprostredné okolie, osvetľované zreteľnejšie smerovým výrezom svetla baterky. Pandrláčik sa spočiatku túla a nachádza veci, ktoré zapĺňajú inventár a postupne plní jednotlivé čiastkové a komplexnejšie úlohy. Niečo nájsť, niečo spustiť, otvoriť, zatvoriť, vyfotiť, zabiť, zatarasiť, jednoducho interagovať s okolím a reagovať na podnety akciou alebo vyhýbaním sa akcii, čo je vzhľadom na žáner vlastne dosť pochopiteľné.

Darkwood je totiž survival horor, veľmi intenzívny, autentický, sugestívny s výborne navrhnutým prostredím, veľmi dobre premyslenou výpravou, ktorá hrá v dramatickom slova zmysle – teda vytvára atmosféru, samozrejme, spolu s hudbou, respektíve jej absenciou a zvukmi. Niekto sa jednoducho veľmi, veľmi vyhral a Darkwood prezentuje ako esenciálny horor, ktorého hlavnou devízou nie sú „ľakačky" - niežeby tam neboli - ani súboje s monštrami - niežeby k nim nedochádzalo - ale práve atmosféra.

A tu je zásadný problém, Darkwood je totiž horor vďaka herným mechanizmom hraný z odstupu, doslova z nadhľadu, čo mi zabránilo, aby som sa bál. Bavil som sa, samozrejme, aj popremýšľať bolo troška treba, aj všetko fungovalo, ako má, len onen permanentný pocit ohrozenia, ktorý hra evokovala prakticky neustále, som ani raz skutočne nepocítil.

Ale pozor, nie je to tak, že by som bol nejaký odvážny harcovník, práve naopak, považujem sa za vysloveného strachopuda. Preto nemám horory nijako extrémne rád, skôr naopak, programovo sa im vyhýbam, vydesiť ma dokážu aj tie najpríšernejšie banality. Bojím sa všetkého a prakticky neustále, najviac asi smrti, samozrejme, a aktuálne jadrovej apokalypsy, ale bojím sa aj v noci na cintoríne, ale aj cez deň, stačí keď je tam šero, bojím sa na prechode pre chodcov, bojím sa chodiť hore schodmi, aj dole, bojím sa výšok, ale ešte viac pádu, som jednoducho a celkom prvoplánovo zbabelý. A na horory sa občas dívam a hororové hry občas hrám, aby som ten strach aspoň na chvíľu prekonal, keďže viem, že je to akože a nie naozaj. Nuž a takto som chcel hrať aj Darkwood, čo sa nepodarilo, lebo hoci tá hra vyzerá a pôsobí úžasne, nemôžem si jednoducho pomôcť, kvôli tomu odstupu nie je strašidelná, čím sa trocha vytráca jej zmysel.

Na druhej strane platí, že Darkwood veľmi výrazne pracuje s motívom postupného odhaľovania tajomstva, sprvu náhodné ponevieranie sa lesom a krajinou sa stáva cieleným putovaním smerujúcim k pointe, respektíve k záveru, ktorý sa síce dá dosť dobre predvídať, avšak neuberá mu to na význame. Z náznakov, fragmentov a kúskov jednoducho postupne vzniká komplexný obraz, pričom hra sa maximálne snaží dodržiavať základný hororový postulát, že sa bojíme najviac toho, čo nepoznáme.

Ibaže teda a prísne subjektívne, ja som sa nebál a mrzí ma to o to viac, že inak som si Darkwood náramne užil ako výborne nadizajnovanú hru, ktorú nekazí ani relatívne stereotypné a repetitívne konanie hlavného hrdinu, ktorý prakticky celý čas robí to isté a pôsobí prekvapene. Vo dne treba preskúmavať priestor a škrečkovať čo najviac zásob, v noci jednoducho prežiť – k čomu práve pomáhajú zásoby nazbierané počas dňa. A takto stále dookola, pričom náročnosť sa, pochopiteľne, zvyšuje.

S týmto rozmerom je výrazne spojená aj znovuhrateľnosť – mapy a veci na nich sú do veľkej miery generované náhodne, takže hrať Darkwood sa nedá po pamäti, respektíve, herný priestor ako taký sa nedá spoznať a „naučiť“, čo pôsobilo frustrujúco pri hre orientovanej na „výkon“. Akože rýchlo zahrať, rýchlo prejsť, nech už je to za nami a posunieme sa ďalej, čo je ale opäť čosi, čo časť hráčov nemusí považovať za problém, ale za benefit.

A ešte čosi mi prekážalo a dokonca myslím, že to môžeme považovať za objektívny problém. Jeden z mála, ktoré Darkwood má, ale je tam.  Darkwood je do veľkej miery hra, v ktorej tú najpodstatnejšou časť tvorí je textová zložka, neustále treba čítať, čo sa dá na vzdialenosť dvoch metrov od obrazovky televízora dosť ťažko. Ak by som hral Darkwood na monitore alebo na Switchi, žiadny problém, ale vo verzii na konzoly jednoducho mohli byť titulky podstatne väčšie.