Kde bolo, tam bolo, bola jedna hra od poľského štúdia The Parasight, ktorá sa snažila vlastným spôsobom prerozprávať príbeh o jednej z najväčších rozprávkových legiend - Babe Yage. Nie nemyslím tú Babu Yagu, ktorá zabila troch ľudí drevenou ceruzkou, ale tú slovanskú s drevenou chajdou. A je možno škoda, že si autori vybrali práve túto, lebo podľa mňa by so zvoleným štýlom pri Babe Yage s automatickou puškou uspeli oveľa viac. Kým ale prejdem k dôvodom prečo, vysvetlime si, o čom táto rozprávka vlastne je.

V príbehu sa ocitnete v koži maskovanej dievčiny Yagy, ktorá hľadá svoju sestru Noru a svojich kamarátov z detstva po tom, čo záhadne zmizli. A zatiaľ čo ich Yaga hľadá, zisťuje, že má amnéziu, keďže si nepamätá, čo sa im stalo, hoci útržky spomienok jej jasne naznačujú, že s ich zmiznutím mala niečo spoločné.

Počas tejto cesty za deťmi a spomienkami robí Yage spoločnosť neznámy hlas v jej hlave. Ten jej dáva rady a naviguje ju po ceste, hoci ju väčšinu času skôr len uráža a provokuje. Kto sa ale ukrýva za týmto hlasom? A hráme vôbec za Yagu známu ako ježibaba z domčeku na stračej nôžke? Ťažko povedať. Blacktail je v tomto, bohužiaľ, veľmi skriptovaný. Obzvlášť jeho koniec. Na to, aby ste ho pochopili, by ste snáď museli prečítať celý herný kódex a lúštiť skrytý význam každého dialógu. To sa k tradičnému chronologickému príbehu o väzbách medzi postavami, vytváraní nových vzťahov, morálnych dilemách a hľadaní seba samého podľa mňa vôbec nehodí. 

Príbehu hry nepomáhajú hneď dva ďalšie faktory. Prvým z nich sú postavy. Tie sú skoro všetky nezaujímavé a stereotypné. To platí obzvlášť pre Yagu a temný hlas v jej hlave. Toto duo sa snaží byť niečo ako Johny Silverhand a „V" v Cyberpunku 2077. Tu to ale absolútne nefunguje. Môže za to scenár, ktorého priemernosť je vidieť obzvlášť pri vzťahu hlavných protagonistov. Všetky urážky a reakcie neznámeho hlasu mierené na hlavnú postavu sú úplne prvoplánové, nezábavné a niekedy až otravné. V hre je navyše minimálna dynamika medzi týmito dvoma postavami a ich vzťah sa minimálne rozvíja. A keď už k nejakému vývoju ich vzťahu predsa len dôjde, je to vždy iba v momente, kedy to autori práve potrebujú. Chýba tomu skrátka nejaký nábeh, postupnosť.

Týmto sa dostávam k ďalšiemu príbehovému problému. Podľa mňa pri rozprávkach nezáleží na forme. Už to boli horory pre dospelých, ale aj zlatisté príbehy pre malé deti. Občas boli aj niečo medzi, ako napríklad poviedky zo Zaklínača. A práve u Zaklínača je krásne vidieť, čo všetko sa dá vytvoriť z rozprávky, keď je autor aspoň trochu ochotný ohnúť určité pravidlá. O to viac, bolestivejšie je vidieť, ako sa tomu vývojári z The Parasight bránia. Blacktail je totiž pri určitých rozhodnutiach bolestivo čiernobiely, rovnako ako jeho hlavné a vedľajšie postavy. A to aj vo chvíľach, kedy to nedáva zmysel. O to viac to celé bije do očí na konci príbehu (pozor, spoiler), keď vám je doslova povedané, že nezáleží na dobre a zle. Ale aspoň je hra v tomto úprimná, keďže rozhodnutia v hre, či už dobré alebo zlé, nemajú skutočne na hlavný príbeh veľký vplyv. Skôr menia NPC reakcie a pridávajú alebo uberajú určitých bossov a vedľajšie úlohy.

Aby som hru ale neukazoval iba v tom zlom svetle, dabing postáv je dosť solídny. Vedľajšie úlohy v hre sa snažili byť dosť originálne a celkom pekne zmenili aj dynamiku hrateľnosti. Kreslené a normálne filmové scény sú na AA hru tiež veľmi pekne spravené. Blacktail má dokonca aj dobrú češtinu, čo je vždy plus.

Musím pochváliť aj naspievaný soundtrack, ktorý ani viac slovanský nemôže byť a ktorý perfektne pasuje k štýlu a atmosfére hry. Atmosféra pritom presne vie, kedy má byť rozprávková, uvoľnená alebo naopak temná a vážna. Ďalej zvuky zas krásne splnili svoj účel a sú zakomponované na jednotku. Pekne spravená je aj grafika. Tá obsahuje pestrú paletu farieb a má krásny umelecký štýl. Je vidieť najmä vtedy, keď sa v hre zmení ročné obdobie.

Sú ale veci, čo mi prekážajú na technickej stránke. Ovládanie hry je nastavené len na anglickú klávesnicu a optimalizácia rozhodne nepatrí medzi to najlepšie. Miestami mi nielenže padalo snímkovanie, ale dokonca mi hra občas bežala aj na minimum fps. O to horšie je, že niektoré textúry aj pri tých najvyšších nastaveniach nie sú ani zďaleka až také úžasné. Môžem ale povedať, že som pri hraní nenarazil na žiadne bugy alebo glitche. Maximálne len na také drobnosti ako občasná nefunkčnosť perku. Hra na to, že je len AA má, aj vcelku bohaté nastavenia grafiky. Ponúka napríklad aj DLSS.

Ďalej tu máme základnú hrateľnosť, ktorú tvorí hlavne strieľanie z luku. Tá je, povedal by som v najlepšej možnej forme. Luk je veľmi dobre spravený a strieľanie s ním je uspokojivé. Strieľate z neho tri typy šípov, z toho každý má svoj unikátny účel. Luk má aj veľmi pekný detail - ak nemáte šípy, Yaga začne prstami hrať na jeho tetive. Popritom sú tu navyše aj iné veci, ako je „dash", pár jednoduchých kúzel, totem, ktorý priťahuje nepriateľov. Postava má aj strom schopností s pomerne originálnymi talentmi, pri ktorých som skutočne cítil, že sa s ich odomykaním stávam silnejším. Všetky tieto systémy jednoducho fungujú, až na pár občasných problémov, ako hitboxy a AI. Okrem strieľania s lukom hra obsahuje aj štyri 2D platformové pasáže. Každá jedna táto pasáž je zábavná a hrateľnosťou unikátna. V hre je inak aj stealth, ale je biedne implementovaný a neumožňuje poriadne nič.

Celková hrateľnosť má však jeden vážny zadrel -  hrajkanie sa s lukom nič nezmení na fakte, že gameplay  s jednou zbraňou sa skrátka rýchlo stane nudným a nezáživným. Obzvlášť v otvorenom svete, čo vie zabrať viac ako 15 hodín. Už vôbec tomu nepomáha fakt, že príbeh nie je úplne najväčší ťahák na hranie. Skrátka si pripadáte, ako by ste hrali Shadow Warriora 2, ale bez humoru, s oveľa menším typom zbraní a s oveľa menším sortimentom nepriateľov. V hre ich je totiž doslova len 5 typov. A hoci majú občas variácie, ako vzhľadové, tak aj po stránke hrateľnosti, ani zďaleka to nie je dostatok. Ale aspoňže bossovia hry sú vcelku rôznorodí a ťažkí. Hoci je trochu škoda, že minimálne tí z hlavnej dejovej linky sa neskutočne vzorovo opakujú. Ako náhle teda zabijete prvého, akoby ste zabili všetkých.

Myslím si, že by hre oveľa viac pomohlo, keby mala v otvorenom svete buď viacero typov zbraní, kúzel a nepriateľov, alebo bola minimálne o polovicu kratšia a lineárnejšia. Hoci to druhé by ma trochu mrzelo, lebo tu otvorený svet vôbec nie je na zahodenie. Je totiž viditeľne inšpirovaný Elden Ringom. Hra vám  neukazuje milión otáznikov na mape, ale nechá vás samých skúmať zaujímavé miesta. A veruže ich nie je málo. Autori sa viditeľne snažili mapu zahltiť vzrušujúcim obsahom a vecami, čo môžete nájsť. Sú tam teda rôzne základne, miesta s korisťou, tajní bossovia, zberateľské predmety alebo vedľajšie úlohy. Všetko z toho pritom môžete jednoducho minúť, ak nedávate pozor. Vo svete hry sa dajú robiť aj vedľajšie aktivity, ako varenie zvierat prostredníctvom peknej minihry a rybárčenie. Alebo keď sa veľmi nudíte, môžete dokonca aj podpísať dohodu s diablom pre dočasný buff s rizikom, že vás to raz bude stáť dušič...službičku.

Hra vás pritom na preskúmavanie sveta motivuje aj tým, že ak si chcete Yagu vylepšiť, musíte mať určité suroviny. No ešte predtým potrebujete nájsť a získať nákres, aby ste vôbec mohli odomknúť danú schopnosť. Blacktail obsahuje aj manažment zdrojov, pretože materiály, ktoré používate na kupovanie schopností, tiež používate na výrobu šípov, odvarov a návnad na príšery.

Jednotlivé časti otvoreného sveta sú ideálne veľké, takže ani backtracking nie je príliš prítomný. Sú tu aj eventy, pri ktorých môžete rôznym magickým bytostiam buď pomôcť, alebo im ublížiť. A hoci to príliš neovplyvňuje príbeh, rozhodne to mení hrateľnosť. Lebo podľa toho aké činy v otvorenom svete a v úlohách robíte, sa vám váš meter morálky posúva buď doľava, alebo doprava. Klasický systém typický pre RPG. Čo už ale klasické nie je, systém morálky ovplyvňuje, aké máte práve aktivované pasívne schopnosti, perky a buffy. Tie sa navyše posilňujú podľa toho, ako sa rozhodujete. Dokonca ak v hre chcete získať veľmi špeciálnu korisť alebo dostať v dialógu určitý skillcheck, musíte mať požadovanú úroveň morálky.

Otvorený svet má aj prvky metroidvanie, kedy sa na niektoré miesta viete dostať až potom, čo získate potrebné schopnosti alebo výbavu. Inak hra má aj novú hru plus, no ak dúfate, že by ste vďaka tomu vedeli tieto staré miesta navštíviť rovno s výbavou, môžete prestať dúfať a začať zúfať. Jediné čo vám hra totižto po dohraní zostáva, je mapa a časť zásob. Vaše schopnosti aj všetky typy šípov musíte znova otravne odomykať.

Hra trpí ešte jedným veľkým neduhom. Nevie vysvetľovať svoje mechaniky. Má tutoriál, to áno, a fakt sa snaží čo najviac objasniť. Problém ale je, že to nerobí dobre. Len kým som pochopil, ako presne funguje RPG systém, šípy a hlavne systém morálky, trvalo mi to niekoľko hodín. Nepomáha tomu ani fakt, že hra má strašne neprehľadné a prekomplikované UI, hlavne menu.