Len tak sa túlať kdesi v tropickom raji. Zažívať všakovaké dobrodružstvá, spojiť sa s prírodou, počúvať rady múdreho otca, domorodca, sprievodcu, ktorý vovádza hlavnú hrdinku a hráča s ňou do čarokrásneho, takmer fantazijného sveta večných prázdnin, kde civilizácia ešte nestihla načisto zničiť ducha pôvodnej exotickej kultúry. Aj keď teda, otec sa vzápätí stane obeťou únosu miestneho nadprirodzeného gaunera, ktorý má svoje nehanebné plány a naša hlavná hrdinka je jedinou osobou široko ďaleko, čo môže jeho plány prekaziť, otca oslobodiť a postarať sa, aby raj zostal rajom, kým ho nezničia davy turistov. A aj na dospievanie dôjde a dramatické zvraty v príbehu takom banálne predvídateľnom, až to pôsobí, akoby aj toto bol autorský zámer. Hra ale neprekvapuje iba negatívne, naopak, ponúka toho pomerne dosť na to, aby v nej hráč strávil podstatne viac času, ako žiada základná dejová linka.

V mojom prípade trvalo dohranie nejakých sedem hodín čistého času, ale dosť som sa ponevieral, experimentoval a prepínal sa z polohy čistého nadšenia do polohy zúfalej frustrácie v momentoch, keď som odmietal uveriť, že hra je až taká ľahučká a hľadal komplikované riešenia absolútne jednoduchých situácií.

Ale sandbox, teda pieskovisko, a v tomto prípade občas doslova, keďže časť hernej mapy tvoria pláže, viac-menej fungoval a funguje, hoci okrem objavovania v ňom niet čo príliš robiť. Ale deti, možno už tak od šesť sedem rokov, to budú milovať, hoci príbeh im pravdepodobne ujde – kvôli potrebe čítať a rozumieť anglickým titulkom. Poďme ale tomu dať akýsi tvar.

Na hru som nečakal, netešil som sa, že vyjde, nesledoval novinky, nič, žiadne informácie vopred, žiadna predpríprava, s výnimkou pár zazretých obrázkov, ktoré vo mne asociovali, že Tchia by mohla byť čosi ako Animal Crossing: New Horizons, len adventúrnejšia a menej štylizovaná, čo sa ukázalo ako absolútna chyba, lebo okrem veľmi vzdialenej vizuálnej podobnosti a „ostrovovitosti" nemajú predmetné hry vôbec nič spoločné. Ale veď dobre, nikto nepotrebuje ďalší videoherný derivát niečoho, čo je super samé osebe.

Fajn, poďme konečne hrať. Hrať hru, ktorá v prvom momente pôsobí, že vznikla na podnet ministerstva turizmu a cestovného ruchu Novej Kaledónie, ak Nová Kaledónia čosi také má. Nová Kaledónia, nebudem predstierať, že som o nej pred hrou čosi vedel, okrem toho, že také čosi existuje a je to kdesi v Oceánii, respektíve v Polynézii. Hmmm, tam musí byť krásne, pomyslel by som si a teraz už to viem, hoci som sa nedíval na cestopisný film, ale na videohru, ktorá je však kultúrou Novej Kaledónie iba inšpirovaná, lebo vraj jej tvorcovia z nezávislého kanadského štúdia Awaceb sú odtiaľ a nezištne chceli predstaviť svoj rodný kraj, čo ja som zle odčítal, lebo prvé dojmy z hry boli presne také, že vznikla na objednávku ako nová forma propagácie.

Ale zas bolo to príjemných dvadsať minút googlovania, ktoré vypointovalo prvú hodinu hrania v tom zmysle, že som sa o Novej Kaledónii dozvedel kopec zaujímavých informácií. Etnografia a folklór v prevažnej miere, ale aj čosi o politickom usporiadaní a neochote miestnych vymaniť sa spod francúzskeho koloniálneho jarma, hoci o žiadnom jarme asi už nemá zmysel hovoriť, lebo nejde o kolóniu v tradičnom slova zmysle, ale o „zámorskú správnu korporáciu sui generis Francúzska v Tichom oceáne“ pričom miestni len relatívne nedávno hneď v dvoch referendách odmietli úplnú nezávislosť na Francúzsku. A v minulosti to bola trestanecká kolónia, podobne ako Francúzska Guayana, o ktorej som si čítal v románe Motýľ, čo je vlastne druhý príbeh (teda prvý, Tchia je druhý), ktorý poznám a odohrával sa v tejto časti sveta. A zas viem o voľačo viac, takže hranie Tchia ma jednoznačne obohatilo.

Zároveň viem, prečo sa Tchia, hlavná hrdinka hry, dokáže prevteliť do iných zvierat a vecí – bola to súčasť pôvodnej animistickej viery miestnych – a Tchii to pomáha pri cestovaní na dlhšie vzdialenosti – ak sa prevtelí do vtáka, ale vie aj plávať pod vodou, zapaľovať oponentov, rozhliadať sa a tak vôbec. Tchia sa jednoducho vie personalizovať v iných tvoroch a veciach, hra túto mechaniku „posadnutia“ nazýva soul jumping a je to super vlastnosť a treba ju v hre hojne využívať, aj keď pomerne stereotypnými spôsobmi.

To ale, samozrejme, nie je všetko, čo Tchia dokáže. Vie hrať napríklad na ukulele, a na perkusívnom papradí, čo v hernej praxi znamená rytmické minihry. A strieľa z praku, vznáša sa na takej dečke, čo jej otec upletie hneď na začiatku, kričí z kopca a tak si otvára mapu, stravuje sa a prezlieka, stavia veže z kamienkov a vyrezáva totemy, pričom každá činnosť, pochopiteľne, k niečomu vedie. A, samozrejme,, socializuje sa kvôli príbehu, čo znamená, že nie je jedinou postavou v hre, ale žije konvenčne v rámci systému vzťahov, má teda vždy v hre niekoho, kto jej dokáže poradiť.

Zároveň platí, že hoci hra naozaj oslavuje predovšetkým krásu trópov, herné prostredia sú veľmi pestré, dramaticky sa menia a nepôsobia stereotypne, čo sa však nedá povedať o hrateľnosti ako takej. Niežeby som sa nebavil, len mi v tom čosi chýbalo, respektíve niečoho tam bolo priveľa a iného primálo a tak to príliš nedáva zmysel ako celok.

Tchia je totiž hra, ktorá sa síce veľmi snaží byť originálnou a pôvodnou, ale vo výsledku pôsobí ako kombinácia motívov a prvkov prevzatých z iných hier, ktoré jednotí ten rámcujúci koncept – hra oslavujúca kultúru pôvodných obyvateľov Novej Kaledónie, čo by samo osebe bolo extrémne zaujímavé, ak by sa hráč o tej kultúre aj čosi naozaj dozvedel – to ale nie, čo je problém, zvlášť ak hra je v dominantnej miere aj nadabovaná v jazyku miestnych a bez anglických titulkov, ktoré sa, našťastie, nedajú vypnúť, by vôbec nedávala zmysel. 

A znova - je to sympatické, veľmi, ale načo to je? Naozaj netuším, ako dospelák som sa viac-menej nudil, dieťa vo mne sa bavilo, ocenilo hernú pestrosť, vybláznilo sa, ale nemyslím si, že by sa k hre ešte niekedy vrátilo. Potešilo ma a prekvapilo, že hra má potitulkovú pasáž, akúsi dodatočnú pointu, veľmi pekný nápad, ale znova nedotiahnutý, lebo prakticky ide iba o formálne ozvláštnenie. A vyzerá to síce veľmi pekne, ale zároveň lacno a aj keď mnohé technické problémy hry už boli odstránené, stále ich tam zostalo dosť na to, aby tá pachuť nedotiahnutosti v Tchia zostala.

Takže rozpaky, veľké rozpaky, Tchia určite chcela byť väčšou, významnejšou, výraznejšou hrou ako je, nepochybujem, že vznikla z ušľachtilých pohnútok, ale vo výsledku, žiaľ, pôsobí ako nie celkom dotiahnutá reklamná hra propagujúca Novú Kaledóniu prostredníctvom láskavých obrázkov a vynikajúcej hudby, avšak bez pocitu skutočného obohatenia v tom zmysle, že ak by som do kultúry Novej Kaledónie naozaj túžil preniknúť, hra samotná ma jedine tak inšpirovala ku googleniu.