Takto má vyzerať retro! Aj keď to retro v skutočnosti vôbec nie je, ale aspoň sa tak maskuje. Ale funguje to na výbornú. Nie úplne doslovne, nedostatky tu sú, ale je len na vás, ako zavážia. Neexistuje však situácia, kedy by prevážili nad kvalitami tejto krásne krvavej hry. Osud tomu tak chcel, že recenziu na novú FPS Warhammer 40,000: Boltgun píšem práve po Warhammer Skulls – festivale, ktorý priniesol neuveriteľný náklad Warhammer noviniek. Ukázal zaujímavo vyzerajúce hry rôznych žánrov, očakávané tituly a mnoho ďalšieho. Niektoré tie hry vyzerajú skvele. Ale nie som si istý, či ma už na letmý pohľad dokázali viac zaujať ako Boltgun.

Človek, ktorý prišiel s tým, že bude hra vyzerať presne takto, je génius. Každého hráča, ktorý má cez 30, to už na prvý pohľad zaujme. A tých mladších to tiež dokáže istým spôsobom osloviť. Hra totiž nevyzerá staro, vyzerá dobre. Retro estetiku autori presne trafili a zároveň sa postarali o to, že istým spôsobom vyzerá moderne. Vidieť tak, že ide o umelecký zámer a nepodobá sa ničomu inému, starému ani novému. Má vlastnú identitu. Tu možno pripomína Dark Forces, tam možno Duke Nukem, ale keď si oči pretriete a znovu sa na ňu pozriete, už badáte, že takáto hra tu doteraz nebola.

Je to 3D FPS, ale zabudnite na trojrozmerné prvky. Tu hrajú prím pekne kreslené sprity. Tie stoja pochodujú, strieľajú po vás, razom sa menia na kopu pixelových čriev a iných vnútorností, ktoré pomaly stekajú po stenách. Predtým to boli samozrejme vojaci, žabiaci, démoni a iná háveď. Všetko tu je naozaj trafené presne, aby ste nevychádzali z opojenia krásnou retro štylizáciou. A na hrane toho, že vám to takmer niečo pripomína, ale vlastne nie a hra vyzerá sviežo a unikátne. Navyše sa s retro vzhľadom viete aj pohrať, nastaviť ho podľa svojho gusta, kedy zistíte, že veľká čas z neho je vlastne len akýsi filter. Ale tie pekné sprity stále zostávajú.

A je vlastne dobre, že zostávate v takomto opojení, lebo potom by ste si mohli uvedomiť, že hra vlastne nemá príbeh. Respektíve má, ale ako keby ho ani nemala. Poznáte Warhammer lore? V tom prípade bod pre vás a stačí vám aj to minimum, čo tu je. Roky po udalostiach v Space Marine je Graia stále cieľom záujmu Inkvizície, no zároveň zdrojom problémov už od invázie Orkov a armády Chaosu. Techpriesti tam experimentovali so zdrojom energie a ten sa nesmie dostať do rúk  Chaosu. O to sa má postarať vaša jednotka Ultramarines, ale nakoniec ste jediný z nej, kto sa dostane na planétu.

Voláte sa Malum Caedo, po boku máte Servo Skull mŕtveho Inkvizítora Drogana a vydávate sa za misiou pobiť čo najviac nepriateľov a zachrániť celý sektor, ktorý je kvôli spomínanému experimentálnemu zdroju energie vo veľkom nebezpečenstve. Takže vidíte, príbeh tu je. ale v zásade je rozprávaný len pár prestrihovými scénami v celej hry a ich celková dĺžka je snáď poď 5 minút. A ak neviete, o čom som písal vyššie, nemáte šancu sa do toho dostať. Hra príbeh nevie rozprávať a vlastne sa s tým ani veľmi neunúva. Nemôžem však povedať, že by to bolo zle. Tu sa vraciame do polovice 90. rokov a vtedy príbeh nebol dôležitý. Respektíve ho stačilo napísať na krabicu s hrou. Tu je to podobné.

Takéto hry teda nehráte kvôli príbehu. Môžete ich hrať kvôli grafike, zvlášť, keď vyzerajú takto štýlovo. Ale v skutočnosti to jediné, čo vás zaujíma, je hrateľnosť. A tá je tu veľmi podarená. Nie revolučná, nijak zvlášť odlišná od všetkých ostatných poctivých FPS, ale stále veľmi podarená. Toto jednoducho chcete hrať, lebo vás baví strieľať, baví vás robiť z nepriateľov červené šmuhy po stenách, baví vás bojovať s bossmi a jednoducho to všetko okolo. Naozaj ale nečakajte zážitok ako kedysi, táto hra retro len vyzerá, hrateľnosť je v mnohých ohľadoch moderná, rýchla, trochu iná ako Quake, Duke, Doom a kopa iných.

Nájdete tu síce klasickú ponuku zbraní, ktoré sú ikonické pre Warhammer, ale svojím herným efektom pripomínajú aj zbrane z iných klasických hier, ale nie je to len o nich. Na druhú stranu, každá tu má svoje miesto a v priebehu hry zistíte, na koho sa hodí brokovnica, na koho Heavy Bolter, Plasma Gun a podobne. Pritom vždy máte po ruke aj Boltgun, ktorý v tejto hre nesmie chýbať. Nie je najsilnejší, ale je vždy spoľahlivý a všade navôkol sa povaľuje kopa munície. Pri tých ostatných už musíte aj trochu taktizovať a ak viete, že hra zvykne byť skúpa na muníciu do najsilnejších zbraní, tak si ju pošetriť. Avšak ak ste v situácii, že je okolo vás kopa munície aj pre tie najsilnejšie zbrane, viete, že sa zapotíte.

Ale o čom je teda ešte hrateľnosť, keď nie iba o strieľaní? O skákaní. Boltgun je veľmi dynamická hra, kde stojíte len ojedinele. Napríklad, keď z diaľky ostreľujete nepriateľov, ktorí vás ešte nezbadali. Potom sa ale už musíte hýbať, musíte skákať a musíte aj rezať. Z veľkej časti hra nie je veľmi vertikálne členitá, ale dosť rozľahlá. V poslednej kapitole to je naopak a stavia najmä na vertikalite, k čomu pridáva aj skákacie pasáže, ale tie tu podľa mňa veľmi nevyšli. Postava sa zachytáva na okrajoch ríms a podobne, ale to skákanie tu nie je veľmi presné. Takýchto pasáží nie je veľa, ale trošku nabúrajú tempo. O to viac, ak ich musíte opakovať, lebo ste spadli.

Ďalšia moderná vec v hre je umelá inteligencia. Nepriateľov je tu veľa. Jednak veľa rôznych druhov. Ak dobre poznáte armády Chaosu, zbadáte veľa známych tvári - silnejších aj slabších. Ale taktiež ich na vás ide veľa počtom. Neustále členíte obrovskej presile z každej strany. Nepriatelia sa môžu zdať hlúpi a v zásade aj sú. Ale je tu systém skupinovej umelej inteligencie – hľadajú vás, obkľučujú vás a podobne. To už vie narobiť problémy a hlavne na vyšších úrovniach obťažnosti. A práve na nich chcete hrávať.

Boltgun je relatívne lineárna hra, ale dosť členitá. Levely sú vetvené preto, aby ste mali kam zablúdiť, kde nájsť nejakú tú skrytú miestnosť a podobne. Hlavne tu ale budete hľadať farebné kľúče, ktoré vám otvoria dvere niekam inam. Často je to tak, že potrebujete ísť cez červené dvere, ale červený kľúč je za fialovými dverami a za ne sa zase dostanete vďaka kľúču za žltými dverami. Do toho sú v niektorých častiach levelov väčšie „arény“ ako v nových Doom hrách. Tam hra naspawnuje haldu nepriateľov a zavrie všetky východy, takže ich najskôr musíte všetkých zlikvidovať.

Práve levely sú ale vec, kde mám s hrou najväčší problém. Dizajn presne vystihuje Warhammer 40K univerzum, voči tomu nemôžem mať výhrady. Keď ste v exteriéroch, je všetko v poriadku. Ale v interiéroch už začínajú trochu problémy s tým, že sa koridory podobajú ako vajce vajcu. Neraz nájdete aj úplne totožné miestnosti kúsok od seba. Môžete sa tak stratiť a hra neobsahuje mapu. Aspoň nejakú základnú, ako mali hry v prvej polovici 90. rokov, by ale potrebovala. Nie je to priamo frustrujúce, iba otravné, že beháte po rovnakých koridoroch a hľadáte chodby, ktoré ešte nie sú posiate mŕtvolami – lebo tam ste zjavne ešte neboli.

Často pri takýchto hrách do mínusov a aj herných záporov dávame hernú dĺžku. Veď len nedávny český Hrot bol síce kvalitný, ale v skutočnosti bol záležitosťou na dva víkendové večery, čo je trochu málo. Warhammer 40,000: Boltgun je prvá retro FPS, kde to neplatí a je o príjemné prekvapenie. Ponúka tri kapitoly, každú s 8 levelmi a levely sú pomerne dlhé. Bežne trvajú cez 20 minút, takže sa vám to v konečnom zúčtovaní pekne nazbiera na nejakých 10 hodín, čo vôbec nie je zlé. Akurát tu teda okrem kampane nie je nič iné a ani znovuhrateľnosť nie je nejaká veľká. Môžete akurát po leveloch loviť ďalšie tajomstvá, ktoré vám na prvé prejdenie ušli.