VR platformy už poriadne dlho čakajú na ďalší killer titul. Teda hru, ktorú musí mať každý. Alyx je vonku už dlho, Beat Saber ešte dlhšie. A osobne si neviem spomenúť na ďalšiu hru, ktorá by bola tak výnimočná, aby sa kvôli nej oplatilo kupovať si niektorý z headsetov. Naprieč VR platformami sú síce kvalitné hry, ale nie výnimočné. Pričom vývojári sa stále snažia. Niektorým to vyjde lepšie, niektorým sa darí horšie. Za tie roky sa vykryštalizovali, ktoré sú ale VR platformám viac naklonené. Medzi tie najčastejšie sa radia pohybové/rytmické hry a horory. Pri tých prvých je dôvod jasný – pohyb s ovládačmi v ruke. Pri tých druhých zase ponorenie a strach, ktoré s headsetom na hlave výrazne získavajú na sile.

Tu ale nenájdete niečo, o čo by bolo treba stáť. Ani killer titul, ani len dobrý VR horor. Respektíve takto: Afterlife VR je slušný na budgetovku, ale stále je to dosť slabota. Až taká, že už pár dní po dohraní si hru budete musieť zahrať znova, lebo píšete recenziu a nepamätáte si z nej vôbec nič. Nič vám neutkvie v pamäti, všetko vyšumí v momente, kedy skončia záverečné titulky. Akoby sa hra z hlavy „odinštalovala“ v momente, keď si ju vymažete z disku. Toto nie sú pocity, ktoré ako hráči chceme zažívať. Chceme zážitky, ktoré v nás zostanú. Ktoré nás nejako obohatia. Ktoré nás, keď už nič iné, aspoň zabavia.

Autori si zjavne zobrali zoznam tradičných hororových trópov a rozhodli sa, že hra musí byť vystavaná na nich. Sanatórium - check, tajné experimenty - check, temná rodinná minulosť - check, a takto by som mohol pokračovať ďalej, ale všetky tie prvky dávno poznáte. A nielen z Outlastu a iných hier, boli tu už dávno predtým a budú tu ešte dlho. Akurát sú už trochu otravné. Minimálne vtedy, keď ich neobohatíte o nič nové.

Adam Bernhard je mladý policajt, ktorého nočná služba mu jedného dňa zmení život. Niečo sa deje v psychiatrickej liečebni Black Rose, kde sa liečila jeho sestra a roky sa už nevideli. Je jediný, kto je v blízkosti, posily nereagujú, takže mu zostáva len odstaviť auto, zobrať zbraň a baterku a vydať sa do desivého sanatória uprostred noci. Síce to zo začiatku pôsobí ako rutinná kontrola, no netrvá to dlho a veci sa začnú kaziť. Akoby vám niečo bránilo vstúpiť tu. A keď už sa tam konečne dostanete, nikde ani noha, všetko zablokované a zničené.

Postava tak hádže logiku za hlavu a vydáva sa sama skúmať to celé hlbšie. Hľadáte kľúče, kódy a podobné veci, aby ste sa dostali ďalej úzkymi chodbami a zapratanými uličkami sanatória. Po chvíli blúdenia zistíte, že to tu nie je také prázdne, ako by sa mohlo zdať. Síce po personáli nikde nie sú ani stopy, ale pacientov tu postupne začnete nachádzať. Niektorých mŕtvych, niektorých živých. Niektorí sa budú chúliť v kútoch svojich izieb a dookola niečo opakovať, iní zase na vás zaútočia, takže vám nezostáva nič iné ako jedna dobre mierená medzi oči.

Ani pomätenci však nebudú to najdesivejšie, čo vás v Afterlife VR čaká. Nadprirodzené javy na seba nenechajú dlho čakať a veľmi skoro sa prejavia tiež. Tajomné hlasy, zjavenia a dievčatko levitujúce v krvou zaliatych chodbách. Postupne prídu aj nejaké tie monštrá, desivejšie výjavy a ďalšie veci. Taká klasika, ktorú ste už veľakrát videli. Dozvedáte sa však, že nie je dôležité to, čo sa deje. Dôležité je, prečo sa to deje. Sanatórium ja zasypané rôznymi správami, odkazmi a ďalšími informáciami o tom, čo sa tam dialo. A aj v tomto ohľade sú to staré známe klišé – tajomné experimenty na pacientoch, vyvolávanie špeciálnych schopností a tak ďalej.

Asi už tušíte, kto je v centre tohto celého diania a kto vlastne rozpútal to, čo sa v sanatóriu stalo. Prečo sú všade navôkol mŕtvoly, prečo sa tu dejú tie divné veci a kto sa vám to vlastne zjavuje. Akurát si aj o to viac začnete všímať chyby v tomto koncepte. Nie bugy, nie technické chyby. Chyby v tom, o čom hra je. viete, kto je to dievča. Ale nejde vám teda do hlavy, prečo vám ide po krku. Respektíve priamo nejde, akurát vás pri kontakte s vami zabije a idete od posledného checkpointu. Nedáva to zmysel. Našťastie sa jej dá jednoducho vyhnúť – stále lieta po rovnakej trase, takže vyčkajte, kým zájde za roh.

Takže strieľate, zakrádate sa, utekáte pred nepriateľmi a podobne. Žánrová klasika, ktorá sa nesnaží priniesť niečo nové. Stále ale idete vpred a prakticky tu neexistujú úseky, kde by ste sa zasekli, aj keď teda progres je trochu ťarbavý. Ale aspoň bez zásekov. Nájdete tam niečo málo navyše a to v podobe hádaniek. Tie tiež nie sú revolučné, v rámci VR hororov sú to bežné prvky. Niečo zoberte, niečo niekam dajte, s niečím pohnite. Neskôr z nevysvetliteľných dôvodov získate telekinetické schopnosti a dosť nemotorne budete hýbať predmetmi na diaľku. To všetko ale hru veľmi nenaťahuje a na jej koniec sa dostanete za nejaké 3 hodiny, čo je veľmi málo a bohužiaľ sme zase v teritóriu VR tech dema. Akurát tu to už ani nie je o tých technológiách.

Hra už je dlhšie na PC a teraz vyšla na PSVR 2. Neviem, ako sú na tom iné verzie v oblasti ovládania, ale na PlayStation je to trochu rozporuplné. Ovládanie je rýchle, intuitívne a dokážete sa s ním rýchlo zžiť. Ale niektoré interakcie nefungujú práve ideálne, sú trochu kostrbaté. Poznáte to z iných menej vydarených VR hier. Ruka sa vám niekde zasekne, s niečím nejde dobre pohnúť, musíte interakcie opakovať a podobne. Využijete všetky „sloty“ na svojom tele a časom si aj osvojíte prácu s inventárom, ktorý je pomerne komplexný. Jednou rukou si musíte svietiť, druhou mieriť.

Aby hra udržala napätie, núti vás meniť baterky, aby ste mohli svietiť ďalej. Rovnako aj náboje v pištoli. Všade navôkol sa toho povaľuje pomerne dosť, prípadne len zbehnete za nejaký roh a nájdete tam náboje aj batérie. Ale na ich výmenu potrebujete voľnú jednu ruku, takže ak chcete svietiť, musíte sa dočasne zbaviť zbrane. Ak chcete nabiť, musíte byť dočasne v tme. Po hernej stránke je to možno trochu otrava, ale musím uznať, že to pomáha atmosfére.

Ani graficky to nie je žiadna sláva. Je to drobný VR titul od malého tímu s ešte menším rozpočtom a to sa na hre podpísalo. Nevyzerá to vyslovene zle, ale máme tu aj krajšie hry, pestrejšie a variabilnejšie. Prostredie sa ešte dá akceptovať a nevyzerá až tak zle. Ale modely postáv sú vyslovene veľmi zlé. Sú tu dokopy asi 4, ktoré sa neustále opakujú a sú škaredé. Našťastie zvuková stránka je o niečo lepšia a pomáha atmosfére. Ruchy okolo vás vám vyvolajú zimomriavky, hudba tu skôr nie je, ale aj to môže byť súčasťou účinného zvukového mixu v hororoch. Dabing tu je a tiež pôsobí lacno, nadabovaných je len pár postáv a nehovoria zase tak často. Akurát teda hlavná postava hovorí často sama na seba.

Komu by som mohol Afterlife VR odporúčať? Úprimne, neviem. Nie je to vyslovene zlá hra, aj keď mnohé jej aspekty sú slabšie. Ale má aj pár lepších stránok. Jej problém je v tom, že je na trhu veľa lepších VR hororov, ktoré aj ak ťažia z rovnakých žánrových klišé, tak sa ich snažili aspoň nejako spestriť. Tu ale nič zaujímavé navyše nenájdete. Takže ak by som to zhrnul, asi by som hru mohol odporúčať tým hráčom, ktorí už všetky tie lepšie VR horory hrali.